ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jarné poľné roboty boly skončené, ovocný sad okopaný a poliaty — nastal voľný čas do Petra, kým sa nezačnú lúky kosiť. Robotné kone vyhnali do tabúna, i chodily si za stavom po šťavnatých lúkách, kde za rána stávala belasistá hmla a ohromné osamelé čierne topole, ako sa videlo, rástly z hmlistého povetria, visely nad zemou.

Pri tabúne koniarikom bol Miška Koriašonok. Jazdil na vysokom kozáckom sedle, vstrčiac do strmeňov bosé nohy, navalil sa a rozháňal lakťami. Skáčuc po zelenej lúke za odbehnuvšou od tabúna kobylkou, Miška kričal: „Azat!“ — a pukal bičom, ako z pištole. Potom, skočiac s rozúzdeného koňa, ktorý, štrkajúc zubadlom, priberal sa skubkať trávu, Miška si alebo sadol na hrebeň priekopy a strúhal paličku, alebo, vysúkajúc si vyše kolien nohavice, vošiel do stavu a z rozohriatej vody vyťahoval cibule šašiny a šašinové korene, čierne a dlhé, ako hadi: — cibuľky boly kyselkavé a chrumkavé a korene múčnaté a sladké. Ak sa ich viac zjedlo — veľmi začalo bolieť brucho.

Nikyta teraz chodil na celý deň za stav k Miškovi Koriašonkovi a učil sa od neho jazdiť. Dostať sa do sedla nebolo ťažko, — starý, sivý, ako muškavý, valach stál ticho, len zadnou nohou udieral sa o brucho, odháňajúc ovada. Ale, keď si sadol, chytil úzdu a pustil sivého behom, Nikyta začal sa šmýkať to napravo, to naľavo. A keď sivý, prejdúc tricať krokov, zrazu zastal a spustil pysk do trávy, Nikyta zachytil sa zimnične predného luku na sedle, a niekedy sletel ponad šiju pod nohy sivému, čo ten pokojne trpel.

Miška hovoril:

— Neľakaj sa, padať nebolí, len šiju vtiahni a rukami Boh ťa chráň zeme sa chytať; spusť sa dolu hlavou. Počkaj, ja ti ukážem, ako bez sedla, bez uzdy — vyskoč a leť.

Miška bežal k nevyjazdeným ešte trojročným a, vystrúc ruku, začal ich volať:

— Chleba, chleba, chleba…

Prišla k nemu tenkonohá, maznaná kobylka, Hviezda, skoro celkom čierna so žltkavými jablkami, nadstavila ušká a zamatovým pyskom hľadala chlieb. Miška začal jej šiju škrabkať. Hviezda zakývala prísnou hlavičkou: bolo jej príjemne, a aby spravila Miškovi radosť, tiež ho začala chytať zubmi za plece.

Miška ju obhladkal, prešiel dlaňou pozdĺž atlasového chrbta, Hviezda nepokojne prestúpila, — zachytil sa hrivy, vyskočil na ňu. Začudovaná, nahnevaná Hviezda hodila sa stranou, pokrútila hlavou, vyskočila, prisadla, zdvihla sa na zadné nohy a letkom pustila sa popri tabúne. Miška sedel na nej ako klepeto. Tu ona v tuhom skoku zastala, vyhodila zadkom, Miška skotúľal sa ako klbko do trávy. Vrátil sa k Nikytovi krivkajúci, utieral si krv s poškriabaného líca.

— Rovno do chrastia ma shodilo prekliato kobylisko, — povedal, — ale ty tak nemôžeš. Ty si pritučný.

Nikyta to premlčal. Sadajúc do loďky — s druhého brehu volali na obed — a lenivo hrabúc veslami, myslel si:

— Hlavu zlámem, ale naučím sa jazdiť lepšie ako Miška.

Pri obede rozprával o Hviezde; mama sa rozčulila.

— Počuj, — povedala, — ja ťa prosím, aby si sa ani nepriblížil k nevyjazdeným koňom… — a prosebné pozrela na Vasilija Nikytieviča: — Vasia, pomáhaj mi aspoň ty… skončí sa tým, že si poláme ruky a nohy…

— Znamenite, — povedal Vasilij Nikytievič, — zakáž mu jazdiť na koni, zakáž mu chodiť pešo — veď i tak môže si prebiť nos, posaď ho do fľaše, oblož vatou, odprav do muzea…

— Veď som vedela, — odpovedala mama, — vedela som, že toho leta ani hodiny nebudem mať pokojnej…

— Sáša, pochop, že chlapec má desať rokov.

— Ach, to je jedno…

— Odpusť, buď taká dobrá, ja rozhodne nechcem, aby z neho vyrástol akýsi nešťastný Slintaj Makaronovič.

— Áno, ale to neznamená, že mu treba bezodkladne darovať Klopika.

— Poprvé, na Klopikovi môže jazdiť nemluvňa.

— Už je podkovaný.

— Nie, ja som kázal strhnúť mu podkovy.

— Ach, tak robte všetko, čo len chcete, posadajte na besné kone, lámte hlavy, — mamu zalialy slzy, bystro vstala zpoza stola a ušla do spalne. Vasilij Nikytievič chytro rozhladil si bradu na dve strany, odhodil servít a išiel za mamou. Arkadij Ivanovič, po celý čas sediaci tak, ako by sa tento rozhovor jeho netýkal, pozrel na Nikytu, popravil si okuliare a povedal šeptom:

— Áno, braček, zle stojí tvoja vec.

— Arkadij Ivanovič, povedzte mame, že ja nebudem padať, že ja pozorne… Dávno som sa domyslel, že mi papa chce darovať Klopika, ale že mama nechce… Ja dávam čestné slovo, že ja…

— Trpelivosť, stálosť a pevnosť charakteru, — Arkadij Ivanovič šikovne chytil muchu, zanovite číhajúcu sadnúť mu na nos, — tieto tri vlastnosti sú vážne i pri jazdeckom umení…

V spálni v tom čase bol čulý rozhovor. Hlas otca hučal: „V jeho veku sú chlapci úplne samostatní…“ „Kde, kde sú samostatní?“ zúfalým hlasom spytovala sa mama. „V Amerike sú samostatní…“ „To je nie pravda…“ „A ja ti hovorím, že v Amerike už desaťroční chlapci sú takí samostatní, ako ja, napríklad…“ „Bože môj, ale my sme nie v Amerike…“

Arkadij Ivanovič vystrčil nižnú čeľusť:

— Na tento raz ste si s Vasilijom Nikytičom, ako vidno, utŕžili fiasko.

Celý týždeň sa pokračovalo v rozhovoroch. Mama sa už poddávala a smutne pozerala na Nikytu, ako na odsúdeného dolámať sa, úfala sa len, že Pán Boh zachráni mu aspoň hlavu.

Nikyta tento týždeň usilovne učil sa za stavom jazdiť; Miška to schvaľoval, a ukázal odvážlivý kúsok: skákať na koňa v behu, od zadku, ako v čecharde:^[20]

— On ťa ani kopnúť nestihne, kopne, a ty si mu už na hrive.

Napokon ráno pri čaji na verande, kde popínavé ipomey na pretiahnutvch špagátoch hádzaly pohyblivé tône na biely obrus, na striebro a porcelán, mama zavolala Nikytu, postavila ho pred seba a povedala utrápeným hlasom, vážne:

— Či vieš, máš už desať rokov a musíš byť samostatný, v tvojom veku druhí chlapci sú už úplne, úplne… — hlas sa jej zatriasol, trošíčku sa zamračila obrátená k otcovi, — slovom, papa má pravdu, že si už nie dieťa. — Vasilij Nikytievič, sklopiac oči, bubnoval prsty po kraji stola. — Zajtra sberáme sa k Čembulatovej, a ty, ak chceš, môžeš ísť na Klopiku. Od zajtrajšieho dňa stojí ti Klopik úplne k dispozícii… Len ťa prosím, prosím ťa…

— Mamička, čestné, rozumieš, prečestné slovo, nič sa mi nestane, — a Nikyta bozkával mamu na oči, na líca, na bradu a milé, voňajúce mydlom a jahodami, ruky.

Zajtra, po včasnom obede, Vasilij Nikytievič kázal Nikytovi vziať sedlo — anglické, zo sivej jelenej kože, vianočný dar, a hovoril, kráčajúc po tráve k stajniam:

— Musíš sa naučiť čistiť koňa, zubadliť, osedlať ho, po jazdení prevádzať… Kôň musí byť opatrený, v čistote, vtedy si dobrý kavalerist. A sedieť na koni nie ako pes na plote.

V otvorenej dokorán kočiarni priahali trojku do koča. Kočiš Sergej Ivanovič vo veste, v malinových rukávoch, v prostej čiapke, — čiapočku s perami dával si na hlavu len vtedy, keď si sadal na kozlík, — vyrovnával pomaly na pripriahnutom štverne a hrešil pomáhajúceho mu Artema:

— Kdeže mu pod prse remeň pcháš, sprosták. Veď sú toto šíry parádne. Nechaj, netýkaj sa. Čože si ty u seba doma zapriahal do vozíka, kocúra, či čo?

— Ja nemám koňa.

— To preto za teba dievky nechcú ísť, že si — sprosták. Podaj mi nové opraty.

Stredný, Lord Byron, roztiahnutý na remeni v širokých dverách, hrýzol zubadlo, dupotal po drevenej dlážke a zo žartu chytal zubmi za plece Sergeja Ivanoviča, vyprosťujúceho mu šticu zpod vykladanej ohlávky. V kočiarni dobre voňal remeň, zdravý konský pot a holuby. Keď trojka bola zapriahnutá, Sergej Ivanovič s úsmevom obrátil sa k Nikytovi:

— Sami chcete sedlať?

Klopika vyviedli zo stajne. Nikyta ho vnímave, vzrušene poobzeral.

Klopik bol rysavý, dobre vyčistený, drobný valaštek v pančuchách, s tmavým, veľkým chvostom i tmavou hrivou. Veľká štica zakrývala mu oči, a on krútil hlavou, veselo pozerajúc zpod vlasov. Pozdĺž chrbta šiel čierny remenček. — Kôň je dobrý, Boha hnevať niet prečo, — povedal Sergej Ivanovič, a podal mu vedro s vodou. Klopik vypil vzdychajúc a zodvihol pysk — voda tiekla mu so sivej gamby.

Nikyta vzal úzdu a, ako ho učili, založil zubadlo koňovi s boku do úst a zaúzdil… Klopik proboval zubmi železo. Nikyta založil potník, sivú, s monogramom, čabraku, na ňu sedlo, a začal zaťahovať popruhy; vec nebola ľahká.

— Nadúva sa, — povedal Sergej Ivanovič, — aký ľstivý zver, brucho nadúva, — a pľasol dlaňou Klopika po bruchu; valach vydýchol povetrie, Nikyta zatiahol popruhy.

— Do ľavej ruky úzdu, zajdi zpred koňa, od ľavého pleca. Sadaj. Stisni ho kolenami. Nezapúšťaj nohy do strmeňov, nevyvracaj nohy, — komandoval Vasilij Nikytievič.

Nikyta si sadol, trasúcou nohou našiel ukĺzajúci pravý strmeň, pohol, a Klopik behom išiel priamo do stajne. Vasilij Nikytievič zakričal:

— Stoj! stoj! narábaj pravou úzdou, nepozorník!

V stajni, v chládku, sa Klopik zastavil. Nikyta, celý rozpálený od hanby, soskočil s neho, vzal za uzdu, drmol a viedol ho k východu, šepcúc ľstivému koníkovi:

— Sviňa, ozajstná sviňa, sprosták nešťastný!

Klopik veselo hýbal šticou. Sergej Ivanovič povedal:

— Sadajte, a ja ho prevediem. Aký ľstivý valašisko. Nechce sa mu robiť, ale chce sa mu v chládočku stáť.

Napokon Klopika skrotili a Nikyta harcoval na ňom psím galopom pozdĺž kravských dvorov. Sergej Ivanovič položil si čiapočku s perami, stokol múkou obsypané rukavice, sadol na kozlík a zvolal surovo:

— Pusť!

Artemij, ktorý držal za uzdu Lorda Byrona, odskočil na bok, a trojka, trhnúc sa a dupocúc po doskách, vyletela z kočiarne, blyskotajúc sa lakom a meďou koča, odhadzujúc svieže hrudy kopytami pripriahnutých, zvučne štrkajúc hrkálkami, obišla po zelenom dvore polokruh a zastala pred domom.

So schodov sišla Alexandra Leontievna v bielych šatách a, otvárajúc biely slnečník, s nepokojom hľadela na harcujúceho Nikytu. Otec pomohol mame do koča, vskočil sám a zvolal:

— Pohni!

Sergej Ivanovič podvihol opraty, veľkolepé zvieratá, na tuhých zubadlách, ľahko, zdržanlive ťahaly koč, zadupotaly po mostíku, pripriahnuté prešly v galop, zvrtly hlavy, Lord Byron, vediac, že všetko toto je žart, strihal ušami… Mama sa každú chvíľu obzerala: Nikyta, prihnutý, popustil úzdu, cvalom doháňal trojku.

Chcel švihácky preletieť popri koči, ale Klopik rozsúdil, že je to zbytočné a, keď sa porovnal s kočom, zvrtol sa na cestu a išiel rovnúčko za kolesami, v oblaku prachu. Nijakou silou nebolo ho možno ani zastaviť, ani zvrtnúť na bok: všetko toto pokladal za zbytočné: ísť, tak ísť cestou, nezaostávať, nezadierať.

Mama sa obzerala, Nikyta sa triasol, stisnúc pery, napnute hľadiac pomedzi uši koňa. Od prachu mu bolo mdlo, od Klopikovho behu prevracalo sa mu v žalúdku.

— Chceš do koča?

Nikyta zanovite pokrútil hlavou. Otec sa zasmial, povedal Sergejovi Ivanovičovi:

— Podur!

Lord Byron nadstavil uši a začal vyhadzovať železnými nohami, pripriahnuté roztiahly sa nad trávou. Klopik prešiel do galopu, ale koč sa vzďaľoval, a on, nahnevaný, utekal z celej sily, usiloval sa hrozne.

Odporný pocit ľahkého behu prešiel, Nikyta sedel ľahko a pevne, hvízdal mu vietor v ušiach, povedľa cesty vlnily sa zelené oziminy, v slnečnom svetle neviditeľné spievaly kryštálovými hlásky škovránky… Toto bolo skoro tiež také krásne, ako u Fenimora Coopera. Koč išiel krokom. Nikyta ho dohonil, a zadychčaný uradostene pozeral na otca.

— Dobre je, Nikyta?

— Čudesne… Klopik je obdivuhodný kôň…