Zlatý fond > Diela > Povesť o mnohých znamenitých veciach


E-mail (povinné):

Alexej Nikolajevič Tolstoj:
Povesť o mnohých znamenitých veciach

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

Rúčka barometra

Vasilij Nikytievič už niekoľko dní nechtmi klopal na barometer a šepotom sa čertil; rúčka stála: „Sucho, veľmi sucho.“ Za dva týždne nepadlo ani kvapky dažda, a zbožiu bol čas zrieť. Zem sa rozpukala od horúčosti, nebo vybledlo a v diaľke nad horizontom visela hmla, podobná prachu od stáda. Lúky vyschly, ožltly, začaly sa skrúcať listy na stromoch, a čo by Vasilij Nikytievič koľko klopal na sklo barometra, ručička zanovite ukazovala: „Sucho, veľmi sucho.“

Shromažuďujúc sa za stolom, domáci nežartovali, ako prvej, tváre otca a mamy boly ustarostené, Arkadij Ivanovič tiež mlčal, pozeral na tanier a, s času na čas, naprával si okuliare, snažiac sa skryť týmto zdržiavaný vzdych. Ale on mal svoju príčinu: Vassa Nilovna, mestská učiteľka, sľúbila, že príde do Sosnovky, teraz odpísala, že „je prikovaná k posteli chorej matky,“ a úfa, že sa vidia s Arkadijom Ivanovičom len v Samare.

Nikyta si takto predstavoval túto Vassu Nilovnu: sedí si dlhá, zronená ženská v sivom kabátku so šnúrkou na hodinkách, a jedna noha jej je prikovaná reťazou k železnej posteli. Najmä v tieto dusné dni, zajdeté suchou hmlou, clivo bolo predstaviť si mestskú učiteľku, sediacu na reťazi.

Pri obede Vasilij Nikytievič, vyklopkávajúc prsty poľku na kraji taniera, povedal:

— Ak zajtra nepríde dážď — je po úrode.

Mama hneď opustila hlavu. Bolo počuť, ako, akoby v blúznení, bzučala mucha v ohromnom obloku, na tom mieste, kde navrchu polookrúhle, dvojité sklá, nikdy neumývané, boly zatiahnuté pavučinou. Sklené dvere na verandu boly zatvorené, aby zo sadu nešla horúčosť.

— Či ozaj zasa hladový rok, — povedala mama, — Bože, aký úžas!

— Áno, tak veru: seď a čakaj popravu, — otec pristúpil k obloku a pozeral na nebo, ruky vo vreckách nohavíc; — ešte deň tohto zatrateného pekla, a — tu máš hladnú zimu, týfus, statok padá, deti mrú… Nepochopiteľné…

Obed skončil sa v mlčaní. Otec odišiel spať. Mamu volali do kuchyne — bielizeň sčítať. Arkadij Ivanovič, aby mu bolo celkom špatne na duši, vybral sa sám na prechádzku po rozpálenej stepi. V izbách v poludňajšej, zlovestnej tichosti len muchy bzučaly, a všetky veci ako by sa obsypaly prachom. Nikyta nevedel, kde sa podieť.

Vyšiel von. Pod hmlistým, ale akýmsi zvláštne oslepujúcim, bielym svetlom slnca široký dvor bol pustý a tichý, všetko zaspalo, alebo zamrelo. Od tejto tichosti, od znoja zvonilo v hlave.

Nikyta išiel do sadu, ale ani tam nebolo života. Zabzučala ospanlivá včela. Nehybne visely listy, ako plechové. Na stave, vrezaná do smutnej vody, stála loďka, havrani ju zašpinily bielymi škvrnami.

Nikyta zavliekol sa domov a ľahol si na hlboký, nizučký divánik. Napostred zály stál bez obrusa, s množstvom protivných, tenkých nožiek obedovací stôl. Bolo počuť, ako v kuchyni ticho spieva si kuchárka; iste čistí tlčenou tehlou nože a vyťahuje, vyťahuje v smrteľnej clivote polohlasne.

No tu v polootvorenom obloku zjavil sa Žltáčik, zobáčik mal otvorený, tak bolo horúce. Podýchajúc, preletel ponad stôl a sadol si Nikytovi na plece. Pokrútil hlavičkou, nazrel mu do očú a ďobol ho do sluchy, na to miesto, kde Nikyta mal čiernulinký materinský znak, ako zrnko, uštipol ho a zasa mu nazrel do očú.

— Odíď, buď taký dobrý, ber sa preč, — povedal mu Nikyta a lenivo sa zodvihol naliať škorcovi vody na mištičku. Žltáčik sa napil, skočil do mištičky, vykúpal sa, porozlieval všetku vodu po stole, rozveselil sa a išiel hľadať miesto, kde by sa otriasol a očistil; sadol si na karnízku dreveného futrála barometra.

— Fiut, — nežným hlasom povedal Žltáčik, — fiut, búrrka.

— Čo ty hovoríš? — spýtal sa Nikyta, so smiechom podojdúc k barometru. Žltáčik sa klaňal, sediac na karníze, spustil krídla, mrmlal si čosi po vtácky i po ľudsky. A v tej chvíľočke Nikyta videl, že belasá ručička na veľkom ciferníku, ďaleko oddelená od zlatej ručičky, od ukazovateľa, stojí medzi „premenlivo“ a „búrkou“.

Nikyta zabubnoval prsty na sklo, — nie, nie je to sen: ručička ešte o znamenie pohla sa k „búrke“.

Nikyta utekal do bibliotéky, kde spal otec. Dvere boly zamknuté. Zaklopal. Rozospatý, zo spania, zajdetý hlas otca odpovedal chytro:

— A, čo, čo je?

— Papa, poď, pozri na barometer…

— Daj pokoj, Nikyta, spím.

— Pozri, čo sa robí s barometrom, papa.

V kabinete bolo ticho: vidno, že sa otec nijako nemohol prebrať, od dusnoty nechápal dobre. Napokon zadupotaly sobuté nohy, zvrtol sa kľúč a v odchýlených dverách zjavila sa rozstrapatená brada:

— Prečo si ma zobudil? Čo sa stalo?

— Barometer ukazuje na búrku.

— Nepravda, — naľakaným šepotom povedal otec a rozbehol sa len v košeli do zály, a hneď odtiaľ zakričal na celý dom:

— Sáša, Sáša, búrka…! hurrá! Sme zachránení!

Omarenie a znoj stávaly sa neznesiteľnejšími. Zamĺkli vtáci v sade, ba i muchy na oblokoch otupely. Pred večerom nízke slnce skrylo sa v rozžhavenej hmle. Súmrak nastal včas. Bolo celkom tma, ani jednej hviezdy. Ručička barometra pevne ukazovala — „búrka“. Všetci domáci sa sišli a sedeli okolo okrúhleho stola v zále. Shovárali sa šeptom a obzerali sa na verandové dvere, otvorené do tmavej záhrady.

A tu v mŕtvom tichu prvé hlucho a vážne zašumely vŕby ďaleko pri stave, doletel nastrašený škrek havranov. Mama sa prežehnala. Otec vyšiel na verandu, do tmy. Šum čím ďalej bol prudší, slávnostnejší, až napokon tuhým náporom vetra stlačilo agáty pod oblokmi, zavialo voňavým povetrím, vnieslo niekoľko suchých listov, mihlo svetlo v matovej guli stojacej lampy, a priletevší vietor zahvízdal, zavyl v komínoch a kútoch domu. Kdesi buchol oblok, zacvendžalo rozbité sklo. Hučal teraz celý sad, vŕzgaly pne, práskaly konáre. Prišiel s verandy postrapatený Vasilij Nikytievič, a hneď bielo-belasým, oslepujúcim svetlom otvorila sa tma noci, na moment určitými, čiernymi obrysmi ukázaly sa nízko sklonené stromy. A znova tma. Zahrmelo, zatriaslo sa od hrmenia celé nebo. Pre huk nik nepočul, len Nikyta prvý zbadal dlhé, rozprsknuté kvapky dažďa na sklách. Spustil sa dážď — tuhšie, hojnejšie, potokom. Mama stála vo verandových dverách, oči plné sĺz. Zápach vlahy, prenia, dažďa a trávy naplnil zálu.




Alexej Nikolajevič Tolstoj

— významný ruský prozaik, autor poviedok zo života ruskej vidieckej šľachty, satirických románov a trilógie Krížová cesta o osude ruskej inteligencie počas októbrovej revolúcie. Známa je jeho kniha pre deti Buratinove príhody. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.