ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V stolovej, v ohromnom koženom kresle, pritiahnutom k okrúhlemu stolu, sedel otec, Vasilij Nikytievič, oblečený v mäkkom veľblúďom chaláte, obutý vo valenkách. Fúzy a vlhká gaštanová brada boly rozčesané na dve strany, červená, veselá tvár odrážala sa v samovare — a samovar akosi zvláštne, ako všetko v tento večer, hlasno sipel, pukal iskierkami z nižnej mrežky. Vasilij Nikytievič žmurkal od radosti, od vypitej vodky, biele zuby sa mu ligotaly. Mama, hoci i bola v tých istých sivých šatách a vlnenej šatke, ale bola celkom sebe nepodobná — nijako nemohla sa zdržať neusmievať sa, sťahovala ústa, potriasala bradou. Arkadij Ivanovič založil si nové, pre zvláštne príležitosti, korytnačkové okuliare. Nikyta kľačal na kolenách na stoličke, navalený na stôl — až liezol otcovi do úst. Podchvíľou vbehla Duňaša, niečoho sa chytala, prinášala, vypúčala oči na pána. Stepanida vniesla na železnom pekáči „chytré“ biaľošky, ešte sipelo maslo v nich, keď už na stole stály. Kocúr Vasilij Vasilievič, vystrúc chvost dohora, chodil si a krúžil okolo koženého kresla, trel si oň chrbát, i bok, i tylo, — urly-murly — neprirodzene hlasno pradúc. Jež Achilka vytŕča svinský rypáčik zpod kredenca, picháčky prihladily sa mu s čela na chrbát: to znamená, že bol tiež spokojný.

Otec s radosťou zjedol horúci biaľoštek, — aleže sú, Stepanida, — skrútiac ho na trúbku, zjedol druhý biaľoštek, — ale sú, Stepanida, — odchlipol veľký glg čaju so smotanou, prihladil si fúzy a zažmúril jedno oko.

— Nuž, — povedal, — teraz počúvajte, ako som sa topil. — A začal rozprávať. — Zo Samary odišiel som pred troma dňami. Vec je v tom, — na chvíľočku stal sa vážnym, — že sa mi trafila neobyčajne výhodná kúpa: pritrel sa ko mne Pozďunin, — kúp a kúp peja so žltými škvrnami, Lorda Byrona. Načo mi je, hovorím, tvoj žrebec? Poď, hovorí, a len ho pozri. Videl som koňa a zaľúbil som sa. Krásavec. Múdry. Škúli na mňa lilavým okom a lenže nehovorí — kúp ma. A Pozďunin dotiera, kúp a kúp, i sane, i šíry… Sáša, nehneváš sa na mňa pre túto kúpu? — Otec chytil mamu za ruku. — Nuž, odpusť. — Mama až oči zavrela; či sa dnes mohla hnevať, hoci by bol kúpil i samého náčelníka okresného úradu, Pozďunina? — Nuž, tak hľa, kázal som odviesť Lorda Byrona k sebe na dvor a myslím si: čo robiť? Nechcem nechávať koňa samého v Samare. Poukladal som do kufra všelijaké dary, — otec prižmúril jedno oko. — Na svite zapriahli mi Byrona, i vyšiel som zo Samary sám. Zpočiatku ešte kde-tu bol sniežik, ale potom tak skazilo cestu — žrebec môj bol celý spenený, i v tele začal opadúvať. Rozhodol som sa prenocovať v Koldybani, u báťušku Vozdviženského. Pop ma uhostil takou klobásou — na omráčenie! No, dobre.

Pop mi hovorí: Vasilij Nikytievič, nedôjdeš, uvidíš — celkom iste pohnú sa v noci výmole. A ja, — čo by čo bolo, len ísť. Tak hádali sme sa s popom do polnoci. Akou nalivkou^[9] z čiernych ríbezieľ ma uhostili čestné slovo — keby tak doniesol takú nalivku do Paríža — Francúzi prídu o rozum… Ale o tomto môžme potom hovoriť. Ľahol som si spať, a tu pustil sa dáždik ako z vedra. Predstavuješ si, Sáša, akú som mal protiveň: sedieť na dvacať verst od vás a nevedieť, kedy sa k vám dostanem… Čo tam po popovi i s nalivkou…

— Vasilij, — pretrhla ho mama, a prísne pozrela na neho, — vážne ťa prosím nikdy viac tak neriskovať…

Dávam ti čestné slovo, — nezamýšľajúc sa, odpovedal Vasilij Nikytievič, — tak hľa… Ráno dáždik prestal, pop odišiel na omšu a ja som kázal Byrona zapriahnuť a vyšiel som. Priatelia, dušičky…! Samá voda dovôkola. Ale žrebcovi je ľahšie. Ideme my bez cesty, po koleno vo vode, po jazerách… Krása… Slnce, vetrík… Sane moje plávajú. Nohy mám premočené. Neobyčajne krásne! Napokon vidím zďaleka naše vŕby. Prešiel som Chomiakovku a začal som probovať, kde by bolo ľahšie prebrodiť rieku… Ach, podliak! — Vasilij Nikytievič udrel päsťou na operadlo kresla, — ukážem ja tomu Pozďuninovi, kde treba mosty staväť! Musel som obísť Chomiakovku na tri versty a tam sme prešli cez riečku. Chlapík je Lord Byron, len tak vyletel na strmý breh. No, myslím si, riečku sme prešli, ale pred nami sú tri výmole, to je strašnejšie. A podať sa už niet kam. Prichodíme k výmoľu. Predstavuješ si, Sáša: zarovno brehov ide voda so snehom. Výmolisko, vieš sama, na tri siahy hĺbky.

— Úžas, — zblednúc, povedala mama.

— Vypriahol som žrebca, sňal chomút, položil ho do saní a nedomyslel som sa sobliecť dochu — a to ma zničilo. Vysadol som na Byrona, — Bože pomáhaj. Žrebec sa najprv spriečil. Uhladkal som ho. Ňuchá vodu, prská. Zpätil sa a skočil do výmoľa, do kaše. Ponoril sa až po samú šiju, namáha sa, ale — ani s miesta. Sišiel som s neho a tiež som sa ponoril, len hlava mi trčí. Začal som sa krútiť v tejto kaši, ani plávať, ani plaziť. A žrebec videl, že odchodím od neho, — zaerdžal žalostne — neopúšťaj! a začal sa namáhať a skákať za mnou. Dohonil ma a prednými kopytami od chrbta udrel na rozprestretú dochu a stiahol ma pod vodu. Namáham sa zo všetkých síl, ale vťahuje ma hlbšie a hlbšie, podo mnou niet dna. Šťastie, že docha bola rozopnutá, a keď som sa pod vodou namáhal, sliezla so mňa. Tak je i teraz tam, vo výmole. Vynoril som sa, začal dýchať, ležím v kaši rozčapený, ako žaba, a len počujem, čosi glgoce. Obzrem sa — žrebec má pol pyska pod vodou, bubliny púšťa: pristupil si úzdu. Musel som sa vrátiť k nemu. Odopnul som pracku, strhol úzdu s neho. Vytrčil pysk a hľadí na mňa, ako človek. Tak sme sa trepali iste viac, ako hodinu. Cítim, ze už nemám sily, krehnem. Srdce mi začalo ľadovieť. Vtom vidím, žrebec prestal skákať, obrátilo ho a nieslo: to znamená, že sme prišli do čistej vody. Vo vode ľahšie bolo plávať, a zanieslo nás k druhému brehu. Byron vyšiel na trávu prvý, ja za ním. Chytil som ho za hrivu a ideme spolu, — oba sa točíme. Ale pred nami ešte dva výmole. No tu som zazrel… idú ľudia.

Vasilij Nikytievič povedal ešte niekoľko nejasných slov a zrazu ovesil hlavu. Tvár mal purpurovú, zuby mu drkotaly.

— Nič to, nič to, to ma premohol váš samovar, — povedal, odhodil sa na chrbát kresla a zavrel oči. Schytila ho triaška. Uložili ho do postele, i začal tárať nesmysly…