ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikyta a Miška Koriašonok vybrali sa na dedinu cez sad a stav krátkou cestou. Na stave, kde vietor sfúkal sneh s ľadu, pristavil sa Miška na chvíľku, vybral nožík a škatuľku zápaliek, kväkol si a, mrdajúc nosom, začal tĺcť ľad na tom mieste, kde bola v ňom zvnútra biela bublina. Toto volalo sa „mačkou“, — od dna stavu dvíhnly sa močiarne plyny a zamŕzaly v ľade ako bubliny. Preboriac ľad, Miška zapálil zápalku a priblížil k škáre, „mačka“ vzbĺkla a nad ľadom zdvihol sa vysoký, žltkavý a bezšumný jazyk plameňa.

— Hľaďže, nikomu o tom nehovor, — povedal Miška, — na druhý týždeň pôjdeme na dolný stav „mačky“ podpaľovať, ja tam viem o jednej — ohromnej, celý deň bude horieť.

Chlapci prebehli po stave, prebŕdli cez zlámanú, žltú šašinu na druhý breh a vkročili do dediny.

Tejto zimy navalilo sa mnoho snehu. Tam, kde vietor prefukoval svobodne medzi dvormi, snehu nebolo mnoho, ale pomedzi chalupy priekom cez cestu navialo závejov vyše striech. Chalúpku domkára, blbého Savosku, zavalilo celkom, len komín trčal nad strechou. Miška povedal, že pred troma dňami Savosku z poriadky vykopávali lopatami, a on, sprostáčik, keď ho cez noc zasypal fujak, zakúril do pece, navaril prázdnych ščí, najedol sa a išiel spať na pec. Tak ho i našli spiaceho na peci, zobudili a vyťahali za uši — pre hlúposť.

V dedine bolo pusto a ticho, z komínov sa kde-tu dymilo. Nevysoko, nad bielou rovinou, nad zasypanými stohmi a strechami svietilo hmlisté slnce. Nikyta a Miška prišli k chalupe Artamona Ťurina, strašného mužíka, ktorého báli sa všetci v dedine, taký bol mocný a zlostný; a v obloku zazrel Nikyta ryšavú, ako metla, bradisku samého Artamona, — sedel za stolom a chlípal z drevenej nádoby. V druhom obloku, pripľaštiac ku sklu nosy, kukaly tri hlavy, ako kúdele, Artamonových synov, Semku, Leňku a Artamošku-menšieho.

Miška, podojdúc k chalupe, zahvízdal. Artamon sa obzrel, žujúc veľkými ústy, pohrozil Miškovi lyžkou, a traja chlapci zmizli a hneď sa ukázali na schodíkoch, podväzujúc opaskami pološubky.

— Ech, vy, — povedal Miška, dvíhajúc čiapku na ucho, — ech, vy… dievčatá… Doma sedíte, — bojíte sa.

— Ničoho sa nebojíme, — odpovedal jeden z kúdeľovitých, Semka.

— Tatko zakazuje valenky babrať, — povedal Leňka.

— Nedávno som tam bol, kričal som končancom, neurážajú sa, — povedal Artamoška-menší.

Miška mykol čiapku na druhé ucho a povedal rozhodne:

— Poďme ich dráždiť. Ukážeme im.

Kúdeľovití odpovedali: — Dobre, — a všetci spolu vyškriabali sa na veľký závej, ležiaci napriek ulice, — za Artamonovou chalupou začínal sa druhý koniec dediny.

Nikyta si myslel, že na končianskej strane mrvia sa chlapci, no tam bolo pusto a ticho, len dve dievčatká, okrútené do vlniakov, vytiahly na závej sánočky, sadly si na ne, vystrúc pred seba nohy vo valenkách, chytily sa motúzka, zapišťaly a letely cez ulicu, popri sypárni a ďalej po strmom brehu na riečny ľad.

Miška a za ním kúdeľovití chlapci i Nikyta začali volať so záveja:

— Ej, končania!

— Dáme vám!

— Popratali sa, boja sa!

— Vyjdite, nabijeme vás!

— Vyjdite na jednu ruku, ej, končania! — volal Miška, tľapkajúc rukavicami.

S tej strany na záveji ukázalo sa štvoro končanov. Tľapkajúc, hladkajúc si rukavicami po bokoch, poprávali si čiapky, tiež začali kričať:

— Veľmi sa vás bojíme!

— Hneď sa naľakali!

— Žaby, žabence, kva-kva!

S tejto strany na závej vyliezli priatelia — Aleška, Nil, Vaňka Čierne-Uši, Petruška — blbého rodina, a ešte celkom maličký chlapček s veľkým životom, zakrútený krížom-krážom do materinho ručníka. S tej strany tiež pribudlo päť-šesť chlapcov.

Volali: — Ej, vy, konopatí, poďte sem, zohrejeme vám pehy!

— Kováči škuľaví, myš podkovali! — kričal s tejto strany Miška Koriašonok.

— Žaby, žabence!

Sišlo sa s oboch strán do štyricať chlapcov. Ale začínať nezačínali, bola obava. Hádzali sa snehom, ukazovali si nosy. S tej strany volali: — Žaby, žabence! — s tejto: — Kováči škuľaví! - Jedno i druhé bolo urážlivé. Zrazu medzi končanmi zjavil sa nevysoký, široký, krátkonosý chlapec. Odsotil priateľov, o prekot spustil sa so záveja a, postaviac sa dolu, podoprel si boky, volajúc:

— Žabence, poďte, jeden proti jednému!

To bol povestný Stepka Karnauškin so začarenou päsťou. Končania hádzali shora čiapky, hvízdali prenikave. Na tejto strane chlapci pritíchli. Nikyta sa obzrel. Konopatí stáli nafúkaní. Aleša a Vaňka Čierne-Uši podali sa nazad, malý chlapec v mamkinom ručníku vyvaľoval okrúhle oči na Karnauškina, hotový pustiť sa do revu, Miška Koriašonok vrčal, odťahujúc opasok pod život:

— Inakších som ukladal, — nevídali. Začínať niet chuti — ak sa nahnevám — tak mu založím — čiapka vyletí na dve siahy.

Stepka Karnauškin, keď videl, že sa s ním nechce nik biť, kývol svojim rukavicou:

— Hrňte sa, deti!

A končania s krikom a hvizdom sypali sa so záveja.

Konopatí sa pohli, za nimi pobehol Miška, Vaňka Čierne-Uši, a napokon všetci chlapci, pobehol i Nikyta. Maličký v ručníku si sadol na sneh a zaplakal.

Naši prebehli Artamanov dvor i dvor Černouchova, a vyšli na závej. Nikyta sa obzrel. Za ním na snehu ležali Aleška, Nil a päť našich — kto spadol a kto ľahol si sám od strachu, lebo ležiaceho biť nemožno.

Nikyta bol, — hoci plač, — urazený a zahanbený: — stratili smelosť, neprijali boja. Zastal, stisol päste, a hneď i zazrel utekajúceho proti nemu Stepku Karnauškina, krátkonosého, veľkoústeho, so šticou zpod baranice.

Nikyta nahol hlavu, pokročil napred, z celej sily udrel Stepku do pŕs. Stepka hodil hlavou, stratil čiapku a sadol si na sneh.

— Eh, ty — povedal, — bude…

Končania hneď zastali. Nikyta pošiel na nich, a oni sa poddali. Predbehujúc Nikytu, s krikom: — Naša víťazí! — celou stenou hodili sa na končanov naši. Končania dali sa na útek. Hnali ich za päť dvorov, kým všetci nepolíhali.

Nikyta vrátil sa na svoj koniec vzrušený, rozohnený, pozerajúc, s kým by sa ešte pochytil. Volali na neho. Za sypárňou stál Stepka Karnauškin. Nikyta pokročil. Stepka pozeral na neho zpod obočia:

— Statočne si mi dal, — povedal, — chceš sa priateliť?

— Pravdaže chcem, — chytro odpovedal Nikyta.

Chlapci usmiati hľadeli jeden na druhého. Stepka povedal:

— Čarujme.

— Dobre.

Nikyta si pomyslel, čo by mu dal čo najlepšieho, a dal mu vreckový nožík so štyrmi nožíkmi. Stepka pustil ho do vrecka a vytiahol odtiaľ „svinčatku“.^[4]

— Na. Nestrať, je drahá.