ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zavčas rána Vasilij Nikytievič, Arkadij Ivanovič a Nikyta šli, ako húsky, po chodníčku v belasistej od rosy tráve na stav kúpať sa. Ranná hmla ešte stála v húštinách sadu. Na poľane, nad medovými, žltými metličkami, nad bielymi kaškami motaly sa ako ľahké lístky motýle, letela, ustarostené bzučiac, včela. V húštine hrkútal divý holub, zatvoriac oči, nadul prsičky, smutno, sladko hrkútal o tom, že celkom tak — všetko toto bude v raji.

Prejdúc po dlhých doskách, plieskajúcich po vode, do došteného kúpeľa, Vasilij Nikytievič sobliekal sa a, sediac v tôni na lavičke, potľapkával sa po bielych, širokých prsiach, po hladkých bokoch, žmúril na oslepujúce odblesky vody a hovoril:

— Dobre je, znamenite.

Jeho ohorená tvár s lesklou bradou zdala sa ako pristavená k bielemu telu. Otec zvláštne dobre voňal zdravím. Keď mu na nohu alebo plece sadla mucha, hlasno pľasol ju dlaňou, mucha odletela a na tele zostala ružová škvrna. Keď ochladol, otec vzal voňavé mydlo, veľmi ľahké, netonúce vo vode, veľmi pozorne sišiel po klzkých od zelenej plesne schodíkoch do vody; voda bola mu po hruď a začínal tuho mydliť hlavu a bradu, prskajúc a hovoriac:

— Dobre, znamenite.

Hore nad kúpeľom, v slnečnom belasom svetle stály mušky. Priletelo šidlo, trasúc sa pozeralo smaragdovými očami na namydlenú hlavu Vasilija Nikytieviča a ušlo bokom nahor. Voňalo jahodové mydlo, voda a mokré dosky.

Arkadij Ivanovič v tom čase náhlivo a haneblivo sa sobliekal, krčil dlhé prsty na nohách, trošku nakrívených, otváral vonkajšie dvere kúpeľa, obzerajúc sa, či ho niekto nevidí s brehu, hovoril basom: — „Nuž, dobre je,“ — a hodil sa bruchom do stavu. Voda sa s pleskom rozstúpila, s vŕb odletely nastrašené kavky, a on plával, švihajúc pod belasistou vodou chudým, ryšavovlasým telom.

Dostanúc sa napostred stavu, Arkadij Ivanovič začínal sa prekopŕcať, hrúžil sa a uchal, ako vodný zázrak: „Uch, — brrrr…“

Nikyta sedel ako koláčik na smolnatej lavičke a vyčkával, kedy otec skončí umývanie. Vasilij Nikytievič položil na schodíky mydlo a pytlík, zapchal si uŠi a pohrúžil sa tri razy: mokré vlasy sa prilepily, brada odvisla ako klin, celý vid stal sa nešťastným, to sa tak i volalo: „robiť nešťastného Vasiu“.

— Nuž, plávajme, — hovoril, ťažko hodil sa do vody a plával ako žaba, pomaly veslujúc rukami i nohami v priezračnej vode.

Nikyta, prevaliac duba, sletel do vody a, dohoniac otca, plával radom s ním, očakávajúc, kedy ho otec pochváli; tohto leta Nikyta šikovne naučil sa plávať, kúpajúc sa s chlapci v Čagre: vedel bokom i na chrbte, i stojačky, i kolesom pod vodou.

Otec povedal šeptom:

— Arkadija topiť.

Rozdelili sa a plávali so dvoch strán k Arkadijovi Ivanovičovi, ktorý pre krátkozrakosť nezbadal okrúženia. Podplaviac sa, hodili sa k nemu. Arkadij Ivanovič skríkol, začal sa metať, vytŕčajúc sa po pás, a zasa sa pohrúžil. Chytali ho za nohy — on nadovšetko na svete bál sa šteklenia. Ale chytiť ho nebolo ľahko, najčastejšie ušiel, a keď sa Vasilij Nikytievič a Nikyta vracali, Arkadij Ivanovič už sedel na lavičke v bielizni a okuliaroch, a hovoril s urážlivým chichotom:

— Plávať, plávať treba vedieť, páni.

Pri návrate so stavu obyčajne stretávali Alexandru Leontievnu v bielom čepčeku a huňatom kúpacom plášti. Mama, podobná kapucínovi, hovorila:

— Prestreté je v sade pod lipou. Sadnite si, nečakajte na mňa, žemličky zachladnú.