ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri obede mama prečítala, napokon, tento list. Bol od otca: „Milá Sáša, kúpil som to, čo sme sa rozhodli dať jednému chlapcovi, ktorý, podľa mňa, sotva zasluhuje, aby dostal tú prekrásnu vec.“ — Pri týchto slovách Arkadij Ivanovič začal strašne žmurkať. — „Táto vec je dosť veľká, preto pošli pre ňu dlhé zvlače. A tu ešte novina, — k nám na sviatky sberá sa Mária Apolosovna Babkinová s deťmi…“

— Ďalej niet ničoho zaujímavého, — povedala mama, a na všetky Nikytove otázky len zatvárala oči a krútila hlavou:

— Neviem o ničom.

Arkadij Ivanovič tiež mlčal, rozkladal rukami: — Neviem o ničom. — Ale i vôbec, celý tento deň bol Arkadij Ivanovič veselý vyše miery, odpovedal nevhodne a pod chvíľou vyťahoval z vrecka akýsi lístok, prečitoval si z neho so dva riadky a sťahoval ústa. Bolo zrejmé, i on mal svoju tajnosť.

Na mraku Nikyta prebehol dvorom k čeľadnej, odkiaľ na lilavý sneh padalo svetlo dvoch zamrznutých oblôčkov. V čeľadnej večerali. Nikyta zahvízdal tri razy. O chvíľu zjavil sa jeho hlavný priateľ, Miška Koriašonok, v ohromných valenkách, bez čiapky, v zahodenej pološubke.^[3] Hneď tu, za rohom čeľadnej, Nikyta šeptom vyrozprával mu o liste a spytoval sa, akú to vec majú doviezť z mesta.

Miška Koriašonok, drkotajúc zubmi od zimy, povedal:

— Celkom iste niečo ohromného, nech som dobrý. Ja pôjdem, chladno je. Počujže, zajtra v dedine končianskych chlapcov chceme nabiť. Či prídeš?

— Dobre.

Nikyta vrátil sa domov a sadol si čítať „Jazdca bez hlavy“. Za okrúhlym stolom pod veľkou lampou sedeli s knižkami mama i Arkadij Ivanovič. Za veľkou pecou, — cvrli, cvrli, — pílil triesočku svrček. Kdesi v súsednej tmavej izbe pukala doska v dlážke.

Jazdec bez hlavy letel temnou stepou, švihala ho vysoká tráva, vychodil červený mesiac nad jazerom. Nikyta cítil, ako sa mu vlasy v tyle hýbu. Pozorne sa obrátil, — za čiernymi oblokmi prešla akási tôňa. Čestné slovo, on ju videl. Mama povedala, zodvihnúc hlavu zponad knihy:

— Vietor sa strhol na noc, bude fujak.