ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod povalou, ledva osvetľujúc izbu, v železnom kruhu visela lampa so stiahnutým belasým, páchnucim svetielkom. Na zemi, na dvoch kartúnových perinách, ktoré útulne voňaly bývaním a chlapcmi, ležali Nikyta a šiesti synovia Petra Petroviča: Voloďa, Kóľa, Leška, Leňka-mazoň a dvaja malinkí — nič zaujímavého poznať ich mená. Starší chlapci polohlasne rozprávali historie, Leňkovi-mazoňovi sa dostalo: tu mu ucho vykrútili, tu ho za vlasy pokvákli, aby sa nemaznal. Malí spali, nosom na perine. Siedme dieťa Petra Petroviča, Anna, dievča, rovesnica Nikytu — pehavé, s okrúhlymi, ako vták, bez všetkého úsmevu, vnímavými očami a tmavým od pieh noštekom, tichúčko s času na čas zjavila sa z chodby v dverách izby. Tu jej niektorý z chlapcov povedal:

— Anna, nelez, ak vstanem… — Anna tiež tak tichúčko zmizla. V dome bolo ticho. Peter Petrovič, ako cirkevný kurátor, ešte zavidna odišiel do chrámu.

Mária Mironovna, jeho žena, povedala deťom:

— Ak budete robiť krik, — krky vám dolámem. — A ľahla si oddýchnuť pred utierňou. Deti tiež maly prikázané ležať, nerobiť shon. Leška, okrúhlych líc, vlasatý, bez predných zubov, rozprával:

— Lanskej Veľkej noci hrali sme sa na „podkučky“, tak som vyhral dvesto vajec. Jedol som, jedol, potom mi brucho takto — nadulo.

Anna povedala za dvermi, z obavy, aby Nikyta neuveril Leškovi:

— Nepravdička. Neverte mu.

— Ej, veru hneď vyskočím, — pohrozil jej Leška. Za dvermi zatíchlo. Voloďa, najstarší, počerný, kučeravý chlapec, sedel na perine, nohy pod sebou, povedal Nikytovi:

— Zajtra pôjdeme na vežu zvoniť. Začnem zvoniť, — celá veža sa trasie. Ľavou rukou na malých zvonoch — dirliň, dirliň, dirliň, — a touto rukou — najväčším bumm. Ten váži — stotisíc pudov.^[13]

— Nepravdička, — zašeptali za dvermi.

Voloďa sa chytro obrátil, tak že kučery odletely:

— Anna!

— A hľa, náš otec je strašný, mocný, — povedal, — otec môže koňa za predné nohy zodvihnúť… Ja, pravda, ešte nemôžem, ale zato v lete príďte k nám, Nikyta, pôjdeme k stavu… My máme stav — na šesť verst. Vyškrabem sa na strom, na samý vrchovec, a odtiaľ dolu hlavou — do vody.

— A ja môžem, — povedal Leška, — pod vodou celkom nedýchať a všetko vidím. Minulého leta sme sa kúpali — v hlave zaliahly sa mi červíky, blchy a chrobáky — toľkéto…

— Nepravdička, — tichúčko vzdychli za dvermi.

— Anna, za vrkoč!

— Aké protivné dievčatisko sa narodilo, — povedal Voloďa mrzute, — k nám sa neprestajne pritiera, nuda od nej hrozná, potom sa materi žaluje, že ju bijú.

Za dvermi zafikali. Tretí chlapec, Kóľa, ležiac na boku, podopretý päsťou, celý čas hľadel na Nikytu dobrými, trochu smutnými očami. Tvár mal dlhú, krotkú, s veľkou vzdialenosťou od konca nosa po vrchnú peru. Keď sa Nikyta k nemu obracal, usmieval sa očami.

— A vy viete plávať? — spýtal sa ho Nikyta.

Kóľa usmial sa očami. Voloďa povedal opovržlive:

— Vždy číta knižky. V lete býva na streche, v búdke: na streche je búdka. Leží a číta. Otec ho chce dať do mesta učiť. A ja sa budem gazdovstvu učiť. A Leška je ešte malý, nech si pobehá. Máme trápenie s týmto, hľa, s mazoňom, — potrhol Leňku za kohútiu šticu na temeni, — taký protivný chlapec. Otec hovorí, že má hlísty.

— To nie on, ale to ja mám strašné hlísty, povedal Leška, — preto, že jem lopúchy, aj strúčky s agátov jem, a môžem žubrienky jesť.

— Nepravdička, — zasa zastenalo za dvermi.

— No, Anna, teraz sa hotuj, — Leška hodil sa ku dverám, strčil do malého, ktorý zo spania zastenal. Ale po chodbe ako by listy letely — o Anne ani chýru, len ďaleko vrzgly dvere. Leška povedal:

— K materi sa skryla. Jednako mi neujde: priviažem jej myš k vrkôčku, bojí sa myší.

— Daj jej pokoj, Aleša, — povedal Kóľa, — čo zapáraš do nej.

Tu sa Aleša, Voloďa, ba i Leňka-mazoň oddali do neho:

— Akože my zapárame do nej, ona je dotieravá. Ujdi hoci za tisíc verst, obzri sa, môžeš byť istý, že sa trepe za nami. A nikdy nemá pokoja, — že hovoria nepravdu, robia, čo sa nesmie… — Leška povedal: — raz som celý deň vo vode, v šašine presedel, len aby som jej nevidel, — celého ma pijavice objedli. — Voloďa povedal: — sadli sme za obed, a ona hneď materi oznamuje: mama, Voloďa chytil myš, a má ju vo vrecku. A mne možno je tá myš drahšia od všetkého. — Leška-mazoň povedal: — neprestajne uprene hľadí na teba, kým sa nerozplačeš.

Žalujúc sa Nikytovi na Annu, chlapci celkom zabudli, že majú prikázané ležať ticho, čušať pred utierňou. Zrazu zďaleka ozval sa hrubý, vyhrážajúci hlas Márie Mironovny:

— Deti!

Chlapci hneď zatíchli. Potom, šepotajúc, strcajúc sa, začali obúvať čižmy, obliekli kožušky, okrútili sa šálmi a vybehli na ulicu. Vyšla Mária Mironovna v novej plyšovej bunde a v šále s ružami. Anna, ukrútená vo veľkom vlniaku, držala za ruku matku. Noc bola hviezdnatá. Voňala zem a mrazík. Povedľa radu tmavých chalúp po chrapštiacich kalužiach, s odrážajúcimi sa tam hviezdami, išli ľudia mlčky: ženy, chlapi, deti. V diaľke, na námestí, do tmavého neba vystupovala zlatá kupola chrámu. Pod ňou, v troch radoch, jeden nižšie od druhého, svietily iluminačné kahance. Po nich prebehoval vetrík a láskal svetielka.