ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri obede Nikyta usiloval sa nehľadieť na Lilu, hoci, ak by i chcel, jednako by z toho ničoho nebolo, lebo medzi ním a dievčatkom sedela Anna Apolosovna, v červenej zamatovej dušehrejke a rozkladajúc rukami, hovorila tak hlasno a takým hrubým hlasom, že cengotaly sklíčka na lampe.

— Nie a nie, Alexandra Leontievna, — hučala, — uč si syna doma. V gymnáziu sú tiež neslýchané neporiadky, že chytila by som direktora vlastnými rukami a vyhnala za dvere… Viktor, — zvolala zrazu, — nesmieš počúvať, čo hovorí mať o dospelých, musíš si ctiť predstavených. A vezmi si, Alexandra Leontievna, našich učiteľov — sú chruňovia cára nebeského. Jedni hlúpejší od druhých. A učiteľ zemepisu? Ako sa volá, Viktor?

— Siničkin.

— A ja ti vravím, že nie Siničkin, ale Siňavkin. Tak tento učiteľ je natoľko hlúpy, že onehdy v pitvore, odchodiac z domu, vzal miesto čiapky mačku, ktorá spala na truhle, a položil si ju na hlavu. Viktor, ako to držíš vidličku a nôž…? Nemliaskaj… Pritiahni sa bližšie k stolu… Tak, čo, Alexandra Leontievna, čo som chcela povedať…? Áno! doviezla som celý kufor rozličných harabúrd na stromček… Zajtra treba deťom dať lepiť.

— Ja myslím, — povedala mama, — že treba začať lepiť už dnes, ináče nestihneš všetko.

— No, robte, ako chcete. A ja pôjdem do svojej izby listy písať. Ďakujem, duša moja, za obed.

Anna Apolosovna utrela si servítom ústa, hurtom odtisla stoličku a odišla do spalne s úmyslom písať listy, ale o chvíľku v spalni tak hrozne zapráskaly perá v matraci na posteli, ako by sa na ňu bol svalil slon.

S veľkého stola v stolovej sobrali obrus. Mama doniesla štvoro nožníc a začala zavárať škrôb. Robilo sa to tak: z kútovej skrinky, kde mala miesto domáca apatéčka, mama vybrala nádobku so škrôbom, nasypala z neho nie viac ako čajovú lyžičku do pohára, naliala na to za dve lyžičky chladnej vody, a začala miešať, kým sa zo škrôbu nespravila kašička. Potom mama naliala do kašky zo samovara vriacej vody, stále tuho miešajúc lyžičkou, a škrôb stával sa priezračným, ako želé, — vyšiel z toho znamenitý lep.

Chlapci doniesli kožený, celý bagážnymi ceduľami zalepený kufor Anny Apolosovny a postavili ho na stôl. Mama ho otvorila a začala vyberať: — hárky zlatého papieru, hladkého i tlačeného, hárky strieborného, belasého, zeleného a pomarančového papieru, bristolského kartonu, škatuľky so sviečočkami, svietnikmi na stromček, zlatými rybkami a kohútikmi, škatuľku s dutými sklenými guľkami, čo sa navliekajú na nitku, a škatuľku s guľkami, čo malý navrchu striebornú slučku, so štyroch strán boly vtlačené a inej farby, potom škatuľku pukačiek, sväzky zlatých a strieborných nití, lampášiky s farbistými oblôčkami zo sliedy a veľkú hviezdu. Pri každej novej škatuľke deti stenaly od vytrženia.

— Tam ešte jest krásnych vecí, — povedala mama, vpúšťajúc ruky do kufra, — ale predbežne nebudeme ich vyberať. A teraz poďme lepiť reťazi, bonbonierky a škarnicle, všetko, čo nám chybí.

Viktor pribral sa lepiť reťazi, Nikyta škarnicličky na konfekt, mama rezala papiere a karton. Lila spýtala sa vľúdnym hlasom:

— Teta Sáša, dovolíte mi lepiť škatuľku?

— Lep, milá, čo chceš.

Deti začaly pracovať mlčky. dýchajúc hlasno, vytierajúc zaškrôbené ruky o šaty. Mama za ten čas rozprávala, ako za dávneho času nedostalo sa kúpiť okrás na stromček, a všetko musel človek sám robiť. Boli i takí šikovní, čo lepili, — ona sama to videla — opravdivý zámok s vežami, krútenými schodmi a padacími mosty. Pred zámkom bolo jazero zo zrkadla, otočené mochom. Po jazere plávaly dve labute,zapriahnuté do zlatej lodky, a odrážaly sa ozaj ako vo vode.

Lila, načúvajúc, pracovala ticho a mlčky, len si pomáhala jazykom v ťažkých chvíľkach. Nikyta nechal škarnicle a hľadel na ňu. Mama v tom čase vyšla. Viktor rozvešiaval so desať rífov reťazí rozličných farieb po stoličkách.

— Čo lepíte? — spýtal sa Nikyta.

Lila, nedvíhajúc hlavy, sa usmiala, vystrihla zo zlatého papieru hviezdičku a nalepila ju na belasý vrchnáčik.

— Načo vám je tá škatuľka? — polohlasne spýtal sa Nikyta.

— Táto škatuľôčka bude na bábske rukavice, — odpovedala Lila vážne; — vy ste chlapec, vy to nerozumiete. — Zodvihla hlavu a pozrela na Nikytu belasými prísnymi očami. On sa začal červenieť, vždy väčšmi a väčšmi, až, napokon, spurpurovel.

— Akí ste červení, — povedala Lila, — ako cvikla.

A zasa sa sklonila nad škatuľkou. Tvár mula figliarsku. Nikyta sedel, ako by bol prilipol ku stoličke. Nevedel, čo teraz povedať a nemohol by za nič odísť z izby. Dievča sa smialo z neho, ale nebol urazený ani sa nehneval, len díval sa na ňu. Zrazu Lila, nezodvihnúc očú, spýtala sa ho iným hlasom, tak, ako by mali medzi sebou nejakú tajnosť a hovorili by o nej:

— Páči sa vám táto škatuľka?

Nikyta odpovedal:

— Áno, páči sa mi.

— Mne sa tiež veľmi páči, — povedala a pohla hlavou, od čoho zakolísaly sa jej mašľa i lokne. Chcela ešte niečo doložiť, ale vtom prišiel Viktor a — vstrčiac hlavu medzi Lilu a Nikytu — chytro vravel:

— Aká škatuľôčka, kde škatuľôčka?… No, hlúposť, obyčajná škatuľka. Ja nalepím takých, koľko sa páči.

— Viktor, ja, čestné slovo, požalujem sa mame, že mi nedáš lepiť, — povedala Lila, trasúcim sa hlasom. Vzala škrôb a papier a prešla na druhý koniec stola.

Viktor žmurknul na Nikytu:

— Hovoril som ti, s ňou treba dať pozor: — je klebetná.

Neskoro večer Nikyta ležiac v tmavej izbe v posteli, zakryjúc si hlavu, spýtal sa zpod prikryvadla temným hlasom:

— Viktor, spíš?

— Ešte nie… Neviem… A čo?

— Počuj, Viktor… Musím ti povedať strašnú tajnosť… Viktor… Veď nespi… Viktor, počuj…

— Uhm — fiuju, — odpovedal Viktor.