ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikyta a Viktor Babkin zobudili sa ráno v Nikytovej izbe a, sediac v posteliach, zamračeno hľadeli na seba.

— Pamätám sa na teba, — povedal Nikyta.

— I ja sa na teba veľmi dobre pamätám, — hneď odpovedal Viktor, — bol si raz u nás v Samare, objedol si sa kačky s jablkami, dávali ti ricínový olej.

— No, to sa už nepamätám.

— Ale ja pamätám.

Chlapci zamĺkli. Viktor naschvál zívol. Nikyta povedal opovržlive:

— Ja mám učiteľa, Arkadija Ivanoviča, hrozne je prísny, skoro ma zadusil učením. Akúkoľvek knihu môže prečítať za pol hodiny.

Viktor sa usmial:

— Ja sa učím v gymnáziu, v druhej triede. Ako prísno je u nás: ustavične ma nechávajú bez obeda.

— Nuž, čože je to, — povedal Nikyta.

— Nie, to je tebe nie čo. Hoci ja môžem tisíc dní nič nejesť.

— Eh, — povedal Nikyta. — Či si proboval?

— Nie, ešte som neproboval. Mama mi nedovolí.

Nikytovi sa zívlo, vytiahol sa:

— A ja, či vieš, predvčerom som Stepku Karnauškina premohol.

— Kto je Stepka Karnaučkin?

— Prvý silák. Ako som ho udrel, odpadol. Daroval som mu nôž so štyrmi nožíkmi, a on mne svinčatku, — potom ti ukážem.

Nikyta vyšiel z postele a, neponáhľajúc sa, začal sa obliekať.

— A ja jednou rukou zodvihnem slovník Makarova, — trasúcim sa hlasom od protivne povedal Viktor, no bolo jasné, že sa už poddáva. Nikyta prikročil ku kachľovej peci s prípeckom, nedotýkajúc sa jej rukami vyskočil na prípecok, skrčil nohu a soskočil na jednej nohe na dlážku.

— Keď chytro, chytro preberáš nohami — môžeš lietať, — povedal, pozorne hľadiac do očú Viktorovi.

— No, čo len to. U nás v triede mnohí lietajú.

Chlapci sa obliekli a išli do stolovej, kde voňal horúci chlieb, čerstvé cukrové pagáčky, kde z jasno vyčisteného samovara vystupovala taká para, že sa obloky zapotily. Za stolom sedela mama, Arkadij Ivanovič a včerajšie dievčatko, deväťročná sestra Viktorova, Lila. Zo súsednej izby bolo počuť, ako Anna Apolosovna hučí hlasom: „Podajte mi uterák.“

Lila bola oblečená do bielych šiat s belasou stužkou, zaviazanou na chrbte na veľkú mašľu. V svetlých vlniacich sa vlasoch bola druhá mašľa, tiež belasá, uviazaná na spôsob motýľa.

Nikyta, podojdúc k nej, začervenal sa a šuchol nohou. Lila sa obrátila na stoličke, podala ruku a povedala veľmi vážne:

— Zdravstvujte, chlapček.

Keď toto hovorila, vrchná pera sa jej zatriasla a zodvihla.

Nikytovi sa zdalo, že je to nie ozajstné dievčatko, také bolo krásne: najmä oči — belasé, jasnejšie od stužky, a dlhé mihalnice, ako hodvábne. Lila sa svítala a, nevenujúc viac pozornosti Nikytovi, do oboch rúk chytila šálku čaju a spustila k nej tvár.

Chlapci sadli si za stôl do radu. Ako sa ukázalo, Viktor pil čaj ako malinký, zohnutý nad šálkou — vpustil do nej pery nadlho. Ukradomky podhadzoval si cukru do tých čias, kým v šálke nebolo husté, potom nežným hlasom poprosil rozriediť čaj vodičkou. Strčiac Nikytu kolenom, povedal šeptom:

— Páči sa ti moja sestra?

Nikyta neodpovedal, začervenal sa.

— Daj si pozor, — šeptal Viktor, — dievčatisko neprestajne materi žaluje.

Lila bola hotová s pitím čaju, utrela si ústa servítkom, nenáhlive sišla so stoličky, postavila sa pred Alexandru Leontievnu, povedala vľúdne a akurátne:

— Ďakujem, teta Sáša.

Potom išla k obloku, vyšla i s nohami do ohromného kávového kresla a, vytiahnuc odkiaľsi z vrecka škatuľku s ihlami a nitkami, pribrala sa vyšívať. Nikyta videl teraz len veľkú mašľu na spôsob motýľa, dve visiace lokne a medzi nimi pohybujúci sa konček trošilinku vypľazeného jazyka, ktorým si Lila pomáhala vyšívať.

Nikyta mal rozptýlené všetky myšlienky. Začal ukazovať Viktorovi, ako možno preskočiť ponad chrbát stoličky, ale Lila neobrátila hlavy, a mama povedala:

— Deti, choďte na dvor hrmotiť.

Chlapci sa obliekli a vyšli na dvor. Deň bol mäkký a hmlistý. Červenkasté slnce viselo nad dlhými, podobnými snehovým poliam, vrstvovitými oblakmi. V sade stály pokryté inovaťou ružovasté stromy. Nejasné tône na snehu boly presiaknuté tiež teplým svetlom. Bolo neobyčajne ticho, len pri zadných schodoch dvaja psi, Šarok a Katok, stojac jeden vedľa druhého, obrátili hlavy a vrčali na seba. Tak mohli vrčať, zuby ceriť veľmi dlho, kým vedľa nich prechodiaci robotník nehodil do nich rukavicu, potom oni, kašľúc od zlosti, vstávali na zadné laby a bili sa tak, že lietala srsť. Druhých psov sa báli, nenávideli žobrákov a v noci, miesto že by strážili dom, spali v kočiarni.

— Čo budeme robiť? — spýtal sa Viktor. Nikyta hľadel na strapatú, nespokojnú vranu, letiacu s humna na statkový dvor. Nechcelo sa mu hrať, a bolo mu, nevedieť prečo, smutno. Proboval ponúknuť ísť do hosťovskej na diván a niečo čítať, ale Viktor povedal:

— Ech ty, ja vidím, tebe sa chce len s dievčatami baviť.

— Prečo? — spýtal sa Nikyta, červenajúc sa.

— Nuž preto, sám vieš prečo.

— Čo dotieraš? Neviem o ničom. Poďme k studni.

Chlapci išli k studni, kde otvorenými vrátami prichodily kravy k napájadlu. V diaľke Miška Koriašonok plieskal ako z flinty ohromným pastierskym bičom a zrazu zakričal:

— Bajan, Bajan, pozor, Nikyta!

Nikyta sa obzrel. Oddeliac sa od stáda, šiel k chlapcom Bajan, ružovastosivý, dlhý býk, so širokým kučeravým čelom a krátkymi rohmi.

— Mú-ú, — trhano vrčal Bajan a udrel sa chvostom po boku.

— Viktor, utekaj! — zvolal Nikyta a, schytiac ho za ruku, pobehli k domu. Býk pohol sa za chlapci.

— Mú-ú-ú!

Viktor, obzerajúc sa, skríkol, spadol na sneh a zakryl si hlavu rukami. Bajan bol na päť krokov. Tu Nikyta zastal, odrazu bolo mu horúce od hnevu, strhol čiapku, podbehol k býkovi a čiapkou začal ho biť po papuli:

— Choď, choď!

Býk zastal, sklonil rohy. S boku podbehol Miška Koriašonok, pukajúc bičom. Tu Bajan zaručal žalostne, obrátil sa a vrátil sa k studni. Nikytovi od vzrušenia triasly sa pery. Položil si čiapku a obzrel sa, — Viktor bol už pri dome a odtiaľ kýval rukou. Nikyta mimovoľne pozrel na oblok, — tretí zľava od schodov. V obloku videl zadivené belasé oči a nad nimi ako motýľ belasú mašľu. Lila, vylepiac sa na poličku, hľadela na Nikytu, a zrazu sa usmiala. Nikyta sa hneď odvrátil. Viac sa neobzrel na oblok. Bolo mu veselo, zvolal:

— Viktor, poďme sa s vrchu sankovať, skorej!

Celý čas do poludnia, sankujúc sa s vrchu, v smiechu a „besoch“, Nikyta jedným krajíčkom mysle hútal:

„Keď sa budem vracať domov a pôjdem popred oblok, — obzrieť sa do obloka a či sa neobzerať? Nie, prejdem, neobzrem sa.“