ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viktor spriatelil sa po tieto dni s Miškom Koriašonkom a chodil s ním k nižnému stavu zapaľovať „mačky“. Jednu „mačku“ zapálil takú, že plameň vyletel z ľadu vyše človeka. Potom, na priekope, za stavom vystavili pevnosť, — vežu zo snehu a dovôkola stenu so strelňami a vrátami. Potom Viktor napísal končanom list:

„Vy, končania, kováči škuľaví, myš ste podkovali, my vás tak natlčieme, že budete pamätať. Príďte, očakávame vás v pevnosti. Komandant, gymnazist druhej triedy, Viktor Babkin.“

Tento list pribili na paličku, Miška Koriašonok zaniesol ju do dediny, votkol do záveja pri Artamanovej chalupe. Semka, Lenka a Artamoška-menší, Aleška, Vaňka Čierne-Uši i Petruška, blbého rodina, vyliezli na závej okolo paličky, dlho sa vyhrážali končanom, hádzali na ich stranu snehové gule, potom išli s Miškom Koriašonkom a zasadli si v pevnosti.

Viktor kázal našúľať čím viac snehových gúľ a gučí. Všetko rozložili dnu v pevnosti, pozdĺž steny, votknuli na vežu palicu s chĺpkom šašiny a čakali.

Prišiel Nikyta, obzrel opevnenie, zmraštil sa, vopchal ruky do vrecák:

— Nik k vám nepríde, pevnosť vaša je nanič, ja sa s vami hrať nebudem, pôjdem domov.

— S dievčaťom sa splietol, — zakričal mu Viktor so steny, — gavalier. — Artamanovi synovia sa nahlas zasmiali, Vaňka Čierne-Uši zahvízdal na zohnutom prste. Nikyta sa zamračil.

— Keby sa mi chcelo, všetkých by som vás rozhádzal i s vašou pevnosťou, — povedal, žmúriac oči, — nehodno si ruky babrať. — Vypľazil Viktorovi jazyk a odišiel cez stav domov. Zápät za ním letely gundže snehu, — no ani sa neobzrel.

Neminulo pol hodiny, keď zpoza zaviatych ohrád, od dediny, ukázali sa končania. Išli prosto proti pevnosti, viaznuc po kolená do snehu. Končanov bolo rovno pätnásť. Viktor sa strašne vystatoval, chvastal pred svojimi, že naseká dreva z končanov, a celý čas mrdal nosom červeným od zimy. Oči mu blúdily. Končania sa priblížili a rozložili sa pred vrátami pevnosti, niektorí sadli si na sneh. Priplichtil sa s nimi i malý chlapec v mamkinom ručníku. Končanov doviedol Stepka Karnauškin. Obzrúc pevnosť, prišiel k samej stene a povedal:

— Vyjdite, lebo bude horšie.

Viktor ustarostené mŕštil nos. Miško Koriašonok povedal mu šeptom:

— Keď zvedia, že je Nikyta nie s nami — bude nám beda.

— Vydajte nám toho chlapca s bledými gombičkami, — ukazujúc na Viktora, povedal Stepka, — uši mu snehom natreme…

Viktor sa znepokojil. Miška mu pošepol: „Hádž do neho hrudou, hádž.“ Viktor zodvihol veľkú gundžu snehu, hodil a netrafil. Karnauškin odstúpil k svojim. Končania vyskočili a začali robiť gule. Z pevnosti na nich letely gule. Artamonovi synovia hádzali veľmi šikovne. Srazili s nôh malého chlapca v mamkinom ručníku. Končania začali odpovedať. Snehové gule s oboch strán lietaly v oblakoch. Na veži zvalila sa tyčka s odznakom. Vaňka Čierne-Uši spadol so steny a poddal sa končanom. Zrazu Viktorovi shodili čiapku a druhou guľou udrely ho do tvári. Končania zvýskli, zapišťali, zahvízdali a hybaj na útok.

Stenu preborili, obranci pevnosti pustili sa bežať cez šašinu po ľade stavu.