ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V noci napokon pustil sa dážď, leja, a tak zaklopkalo na obloky a na plechovú strechu, že sa Nikyta zobudil, sadol si na posteli a počúval usmiaty. Zvláštny je šum nočného dažďa. „Spi, spi, spi, spi,“ náhlivo bubnoval po skle, a vietor vo tme náporom trhal topole pred domom.

Nikyta obrátil hlavnicu chladnou stranou nahor, ľahol si zasa a prehadzoval sa pod pleteným prikryvadlom, ukladajúc sa, ako možno najpohodlnejšie. „Všetko bude veľmi, veľmi dobre,“ myslel si a prepadúval sa do mäkkých, teplých oblakov sna.

Nad ránom dážď prestal, ale nebo ešte bolo v ťažkých, mokrých oblakoch, letiacich s juhu na sever. Nikyta pozrel oblokom a zhíkol. Po snehu nezostalo ani stopy. Široký dvor pokrytý bol mihotajúcimi sa vo vetre kalužami. Spučané lilavé haluze topoľov hádzaly sa veselo a smelo. Od juhu, medzi roztrhanými oblakmi, zjavil sa a strašne bystro letel ku kaštieľu oslepujúci, lazurový chĺpok neba.

Pri čaji mama bola rozčulená a celý čas pozerala na obloky: — Piaty deň niet pošty, — povedala Arkadijovi Ivanovičovi, — nechápem… Hľa, dočkal vody, teraz všetky cesty budú neschodné za dva týždne… Taká ľahkomyseľnosť, hrozné…

Nikyta pochopil, že mama hovorila o otcovi, ktorého teraz čakali deň po deň. Arkadij Ivanovič išiel sa poshovárať s gazdom, či pre poštu nebolo by možno poslať na vrchovom koni, ale skoro hneď vrátil sa do stolovej a povedal zvýšeným, akýmsi zvláštnym hlasom:

— Panstvá, čo sa robí…! Poďte počúvať — vody hučia.

Nikyta otvoril dvere na pavlač. Všetko ostré, čisté povetrie naplnené bolo mäkkým a tuhým hukotom valiacej sa vody. To množstvo snehových potôčkov vo všetkých brázdach, priekopách a výmoľoch ponáhľalo sa do potokov. Plné až do krajov potoky hnaly jarné vody do rieky a, lámajúc ľad, rieka vystupovala z brehov, krútila kryhy, povytŕhané s koreňmi kry, išla vysoko ponad hať a padala ako vodopád do mlynských žľabov.

Belasý chĺpok, letiaci ku kaštieľu, roztrhal, rozohnal všetky oblaky, sinavo-chladné svetlo lialo sa s neba, mláčky na dvore staly sa belasými, bez dna, jarčeky označovaly sa svetelnými odbleskmi a v ohromných jazerách na poliach i v tekúcich priekopách odrážalo sa slnce v celých snopoch.

— Bože, aké povetrie, — povedala mama, tisnúc ruky k hrudi pod vlneným šálom. Tvár sa jej usmievala, v sivých očiach mala zelené iskierky. Keď sa mama usmievala, bola krajšia od všetkých na svete. Nikyta išiel okolo dvora pozrieť, čo sa tam robí. Všade tiekly jarky, vtekajúc miesty pod sivé, krúpkovité záveje. Kam sa obrátiš, všade voda: oni sú ako na ostrove.

Nikytovi sa podarilo dostať sa len do vyhne, stojacej na kopci. Po ofúkanom už briežku sbehol k hrádzi. Prihýnajúc lanskoročnú trávu, prúdila, tiekla snehová, čistá, voňavá voda. Začrpnul dlaňou a napil sa. Ďalej ešte ležal sneh ako žlté a siné škvrny. Voda prebíjala si riečište, to zasa bežala po snehu: to sa volalo „naslus“^[7] — nech Boh chráni dostať sa s koňom do tejto snehovej kaše. Nikyta šiel po tráve pozdĺž vody: bolože by dobre poplávať si po týchto jarných vodách z výmoľa do výmoľa popri obschýnajúcich, ovädnutých brehoch, plávať cez blýskavé jazerá, čeriace sa v jarnom vetre.

S tej strany výmoľa, zľahka sa dvíhajúc, ležalo rovné pole, miesty tmavé, miesty ešte pod snehom, celé ligotavé od mihotania jarkov. V diaľke, cez pole, pomaly išlo päť jazdcov na neosedlaných koňoch. Predný čosi kričal, rozháňajúc sväzkom povrázkov. Podľa peja Nikyta poznal v ňom Artamana Ťurina. Zadný držal na pleci žrď. Jazdci išli smerom na Chomiakovku, dedinu ležiacu na tej strane rieky, za výmoľmi. To bolo veľmi čudné — chlapi jazdiaci na vode.

Nikyta došiel k nižnému stavu, kde po žltom snehu širokou plachtou vlievala sa voda z výmoľa. Voda pokrývala všetok ľad na stave, hýbala sa v krátkych vlnách. Naľavo šumely vŕby, premočené, široké, ohromné. Medzi holými konármi sedeli, kolísali sa havrani, premoknutí cez noc. Na hati, medzi krivými pňami, ukázal sa jazdec. Bil pätami strapatého koníka, navaľoval sa, rozháňajúc lakťami. To bol Stepka Karnauškin, čosi zavolal Nikytovi, prebehol popri ňom po mlákach, — chlpy zablateného snehu a prsky vody letely zpod kopýt.

Je jasné, že sa čosi stalo. Nikyta utekal k domu. Pri zadných schodíkoch stál, so široko rozdutými bokmi, Karnauškinovie koník, — kývol Nikytovi papuľou. Nikyta vbehol do domu a hneď začul krátky, strašný výkrik mamin. Zazrel ju v hĺbke koridora; tvár mala skrivenú, oči roztvorené od hrúzy. Za ňou ukázal sa Stepka a, s boku, z druhých dvier, vyskočil Arkadij Ivanovič. Mama nešla, ale letela po koridore.

— Skorej, skorej, — volala, otvárajúc dvere na kuchyni, — Stepanida, Duňa, utekajte do čeľadnej… Pán sa topí pri Chomiakovke…

Najstrašnejšie bolo, že: „pri Chomiakovke“. Zatmilo sa v očiach Nikytovi: v koridore zrazu ako by bola zavoňala pražená cibuľa. Neskoršie mama rozprávala, že Nikyta zažmúril oči a zakričal ako zajac. Ale on sám nevedel o tom kriku. Arkadij Ivanovič ho schytil a zavliekol do učebnej izby. — Že sa nehanbíš, Nikyta, a, vraj, dospelý, — opakoval, z celej sily stískajúc mu ramená povyše lakťa, — no čo, no čo, no čo?… Vasilij Nikytievič hneď príde… Je jasné, že sa len dostal do priehlbiny, premokol… A tvoju mamu chruňo Stepka nastrašil… Dávam ti čestné slovo, za uši ho vyťahám…

Jednako Nikyta videl, že sa Arkadijovi Ivanovičovi trasú pery a zreničky očú boly ako punkty. Mama utekala do čeľadnej len v šatke, hoci sluhovia všetci už vedeli a pri kočiarni v náhlosti a hurte zapriahali zlého, mocného žrebca, Negra, do sánok bez okutia; na konskom záhone chytali vrchové kone; jeden sťahoval so slamenej strechy hák, druhý utekal s lopatou, so sväzkom povrazov; Duňaša letela z domu, nesúc v náručí baraní kožuch a dochu.^[8] Pachom povedal mame:

— Postarajte sa, Alexandra Leontievna, pošlite Duňku do dediny po vodku. Ako ho privezieme — hneď mu dajte vodky… A choďte dnu, prechladnete…

— Pachom, ja tiež s vami pôjdem.

— To už nie, choďte domov.

Pachom si sadol bokom na sánky, mocne chytil opraty — pusť, zavolal šuhajcom, čo držali za úzdu žrebca. Neger sa prikrčil v ojciach, zachrapol, trhol a ľahko ťahal sánky po blate a kalužiach. Zápat za nimi pobehli sluhovia, kričiac a šibúc povrazmi kone, sbíjajúce sa do hŕby.

Mama dlho pozerala za nimi, spustila hlavu a pomaly pobrala sa k domu. V stolovej, odkiaľ bolo vidno pole a za kopcom vŕbu z Chomiakovky, mama si sadla k obloku a zavolala Nikytu. Pribehol, oblapil ju okolo hrdla, pritisol sa jej k plecu, k vlnenej šatke…

— Dá Pán Boh, Nikytuška, obíde nás nešťastie, — povedala mama ticho a rozdeleno, a nadlho pritkla sa ústami k Nikytovým vlasom. Niekoľko ráz vošiel do izby Arkadij Ivanovič, naprával si okuliare, trel ruky. Niekoľko ráz mama vychodila na altánku pozerať, či nejdú, a znova sadla k obloku, nepúšťajúc od seba Nikytu.

Denné svetlo už lilavelo pred západom slnca, sklá na oblokoch oddola, pri samom ráme, zachodily tenulinkými jedličkami: k noci primŕzalo. A neočakávane pri samom dome začľapotaly kopytá a zjavil sa — Neger so speneným pyskom. Pachom — bokom na kraji sánok, a v sánkach pod hŕbou kožucha, dochy a plstvy — červená, v baranej kožušine, usmiata tvár Vasilija Nikytieviča, s dvoma veľkými cencúľmi miesto fúzov. Mama vykríkla, strmo vstávajúc, tvár sa jej zatriasla.

— Žije! — zvolala a slzy vyhŕkly jej zo zasvietivších očú.