ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikytu zobudily vrabce. Prebudil sa a počúval, ako medovým hlasom, akoby na píšťalke s vodou, píska žlna. Oblok bol otvorený, v izbe voňala tráva a sviežosť, svetlo slnca zatienené mokrým lístím. Priletel vetierok, a na podobločnú dosku padly kvapky rosy. Zo záhrady ozval sa hlas Arkadija Ivanoviča:

— Admirál, skoro si pretrete oči?

— Vstávam, — zvolal Nikyta a chvíľočku si ešte poležal, — tak bolo krásne pri prebudení počúvať pískanie žlny, pozerať oblokom na mokré listie. Dnes mal Nikyta deň narodenia, jedenásteho mája, a bolo ustanovené vyvesenie zástavy na stave. Nikyta, neponáhľajúc sa — nechcel, aby sa čas chytro míňal — obliekol si novú košeľu z belasého kvietočkavého kartúnu a nové z čertovej kože nohavice, také mocné, že bolo možno zachytiť sa za akýkoľvek suk na strome — vydržia. Usmievajúc sa sám na seba, vyčistil si zuby.

V stolovej, na obruse ako sneh, stála veľká kytka konvaliniek, celá izba bola plná ich vône. Mama pritiahla Nikytu a, pozabudnúc na jeho admirálsku hodnosť, dlho, ako by ho rok nebola videla, pozerala mu do tvári a bozkala ho na oči. Otec rozdelil si bradu, vypučil oči a odraportoval:

— Mám česť, vaša osvietenosť, oznámiť vám, že podľa udania gregoriánskeho kalendára, tiež tak podľa výpočtov astronomov celej zemegule, dnes minulo vám desať rokov, pričom mám vám oddať tento nôž s dvanástimi nožíkmi, veľmi príhodný pre námorníka, ale i na stratenie.

Po čaji išli k stavu. Vasilij Nikytievič, zvláštnym spôsobom nadúvajúc líca, dudal námornícky marš. Mama sa tomu hrozne smiala; dvíhala si šaty, aby si nezamočila podolok v rose. Za nimi išiel Arkadij Ivanovič s veslami a hákom na pleci.

Na brehu ohromného stavu pri kúpeli bola zakopaná žrď s jablkom na končiari. Na vode stála loďka so zeleným a červeným pruhom. V jej tôni plávaly obyvatelia stavu — vodné chrobáky, larvy, drobné žubrienky. Na povrchu behaly pavúky s vankúšikmi na labkách. Na starých vŕbach z hniezd hľadeli nadol havrani.

Vasilij Nikytievič priviazal k dolnému koncu povraza osobný admirálsky odznak, — v zelenom poli červená žaba na zadných nohách. Zadudajúc, začal chytro krútiť povraz, odznak vybehol hore žrďou a pri samom jablku sa rozvinul. Z hniezd a s konárov pohli sa havrani, škrečiac znepokojene. Nikyta vošiel do loďky a sadol si ku kormidlu. Arkadij Ivanovič chytil veslá. Loďka sa nachýlila, zakolísala, oddelila od brehu a pustila sa po zrkadle vody, kde sa odrážaly vŕby, zelené tône pod nimi, vtáci, oblaky. Loďka kĺzala sa medzi nebom a zemou. Nad hlavou Nikytovou zdvihol sa stĺp komárikov — strcaly sa a letely za loďkou.

— Plný chod! — volal s brehu Vasilij Nikytievič.

Mama kývala rukou a smiala sa. Arkadij Ivanovič naľahol na veslá, a zo zelenej, ešte nízkej šašiny, so škrekom, v úžase, pololetiac po vode, vyskočily dve kačky.

— Ku brehu, žabací admirál. Hurrrrá! — kričal Vasilij Nikytievič.