ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Napostred dvora, pri studni, kde sneh dovôkola bol žltý, obľadovený a udupkaný, Nikyta našiel Misku Koriašonka. Miška sedel na kraji válova a máčal do vody konček koženej rukavice, natiahnutej na ruku.

Nikyta sa spýtal, prečo to robí. Miška Koriašonok odpovedal:

— Všetci končania máčajú rukavice, i my teraz budeme máčať. Ona stvrdne — veľmi dobre sa bije. Pôjdeš na dedinu?

— A kedy?

— Naobedujeme sa a pôjdeme. Materi ničoho nehovor.

— Mama ma pustila, len zakázala biť sa.

— Ako zakázala biť sa? A ak na teba naskočia? Vieš, kto sa do teba dá, — Stepka Karnauškin. Ten ti dá, hneď ležíš.

— No, so Stepkom dám si rady, — povedal Nikyta, — malým prstom ho shodím — A ukázal Miškovi prst.

Koriašonok pozrel, odpľul a povedal hrubým hlasom:

— Stepka Karnauškin má päsť začarenú. Minulého týždňa chodil s otcom do dediny Utevky po soľ, ryby, tam mu päsť začarili, nech mi oči puknú, necigánim.

Nikyta sa zamyslel, — napokon, bolo by najlepšie vôbec nechodiť do dediny, ale Miška povie, že je zbabelec.

— A akože mu päsť začarili? — spytoval sa.

Miška zasa odpľul.

— Hlúposť. Najsamprv vezmi sadzí a ruku si zamaž, a tri razy povedz: „Tani-bani, čo je pod nami, pod železnými stĺpami?“ Tu máš všetko…

Nikyta s veľkou úctou hľadel na Koriašonka. V tom sa na dvore so škripotom otvorily vráta a odtiaľ hustou masou vybehly ovce, klopaly paprčkami ako koštialikmi, triasly chvostmi, tratily oriešky. Pri studni sa ovčie stádo sbilo; bľačiac a tlačiac sa, ovce tisly sa k válovu, papuľkami prelamovaly tenký ľadík, pily a kašľaly. Baran, zababraný, s dlhou vlnou, zahľadel sa na Misku bielymi, bakavými očami, dupol nôžkou, Miška mu povedal: daro-o-o-o-mník, — a baran hodil sa na neho čelom vopred, ale Miška stihol preskočiť válov.

Nikyta a Miška pobehli dvorom, smejúc a nakárajúc sa, baran rozbehol sa za nimi, ale si rozmyslel, zabľačal a vrátil sa ku kŕdľu.

Keď Nikytu so zadných schodov volali na obed, Miška Koriašonok mu povedal:

— Hľaďže, neoklam, pôjdeme na dedinu.