ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večierkom, na voze sviežej pšeničnej slamy, Nikyta vracal sa od mlátenia. Úzky pruh západu, nečistý a ako v jeseni purpurový, doháral nad stepou, nad drievnymi násypmi, stopami v pradávnych časoch tadeto prechodivších kočovníkov.

V súmraku, na pustých, zožatých poliach ukazovaly sa brázdy oráčiny. Kde-tu, pri samej zemi, červenal sa ohník vatry oráčov a povievalo nahorkastým dymčekom. Škripel, kolísal sa voz. Nikyta ležal na chrbte, so zatvorenými očami. Od ustalosti sladko mu trnulo celé telo. Rozpamätal sa…

… Štyri páry mocných koní chodia v kruhu gepľa. Napostriedku, na sedisku, pomaly krútil sa Miška Koriašonok, pokrikujúc, popukávajúc bičom na kone.

S dreveného hnacieho kolesa, plieskajúc, uteká nekonečný remeň k červenej, veľkej ako dom, mláťačke, zúrive potriasajúcej riečicami. Vyje, zapadajúc — uchá, kričí, zúrivo reve bubon, ďaleko v stepi ho počuť, žerie rozhodené snopy, ženie do zaprášených vnútorností mláťačky slamu a zrno. Podáva sám Vasilij Nikytievič, v okuliaroch od prachu, v rukaviciach po lakeť, v prilepenej k mokrému chrbtu košeli, celý zaprášený, s bradou plnou pliev, s čiernymi ústy. Prichodia škrípajúce vozy so snopmi. Rozostavujúc nohy, beží za vozíkom chasník, schytí ohromnú hŕbu slamy, stane si na dosku a behom vláči slamu k stohom. Starí mužíci hádžu na stohy dlhými drevenými vidlami. Končia sa starosti, práca a nepokoj celého roku. Celý deň ozývajú sa piesne a žarty. Artema, shadzujúceho s vozov snopy, chytily dievky medzi vozmi, šteklily — veľmi sa bál šteklenia —, zvalily ho a nasypaly mu pod šaty pliev. Hľa — bolo smiechu…

Nikyta otvoril oči. Voz sa kyvotal, škripel. V stepi bolo teraz úplne tma. Celé nebo je obsypané augustovskými súhviezdiami. Bezodné nebo sa ševelilo, ako by po hviezdnatom prachu vial vetrík. Rozostlala sa ligotavou hmlou mliečna cesta. Na voze, kyvotajúcom sa ako kolíska, na voňavej slame Nikyta plával pod ligotajúcimi sa svetmi, spokojne hľadel na svet.

„Všetko toto, všetko je moje, — myslel si Nikyta; — niekedy si sadnem na lietadlo a odletím…“ A začal si predstavovať čierne, pusté nebo a približujúci sa blankytný v striebristom svetle breh hviezdy…

Voz začal sa spúšťať pod vŕštek. V diaľke zabrechali psi. Zavialo vlhkosťou zo stavov. Prívetive zasvietily obloky na dome, v stolovej…