ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikyta sám nevedel prečo, — bolo mu nudno hrať sa s chlapci. Vrátil sa domov, složil sa, a prechodiac cez izby, počul, ako hovorila Lila:

— Mamička, dajte mi, prosím, čistú handričku. Novú bábu, Valentínu, rozbolela noha, som znepokojená o jej zdravie.

Nikyta zastal a znova, ako po všetky tieto dni, pocítil šťastie. Bolo také veľké, že sa mu videlo, ako by niekde v ňom krútila sa, hrala nežne a veselo truhlička s muzikou. Nikyta vošiel do kabinetu, sadol si na diván, na to miesto, kde predvčerom sedela Lila, a prižmúriac oči, hľadel na mrazom pokreslené sklá. Neživé a podivné tieto vzory boly ako zo začarovaného kráľovstva, — odtiaľ, kde hrala ticho čarodejná truhlička. Boly to halúzky, listy, stromy, akési čudné figúry zverov i ľudí. Hľadiac na tie vzory, Nikyta cítil, ako sa akési slová samy od seba skladajú, spievajú, a od toho, od tých divných slov a spevu, šteklily ho vlasy na temeni. Nikyta pozorne sišiel s divána, vyhľadal na otcovom stole štvrtinu hárka papieru a veľkými literami začal písať báseň:

Ale ďalej písať o lese bolo ťažko. Nikyta hrýzol rúčku, pozeral na povalu. A i napísané slová neboly tie, čo sa samy len práve ponúkaly, pytaly na svobodu.

Nikyta prečítal veršík. Jednako sa mu páčilo. Složil papierik v osmoro, šuchol do vrecka a išiel do stolovej, kde pri obloku šila Lila. Ruka, držiaca vo vrecku papierik, sa spotila, ale nerozhodol sa ukázať veršík.

Na mraku vrátil sa Viktor, osinetý od zimy a so zapuchnutým nosom. Anna Apolosovna zalomila rukami:

— Zasa mu nos prebili! S kým si sa bil? Odpovedz hneď a zaraz.

— S nikým som sa nebil, len mi nos sám zapuchol, — zamračeno odpovedal Viktor, odišiel do svojej izby a ľahol si na posteľ. Prišiel k nemu Nikyta a zastal si pri piecke. Na zelenastom nebi zajagalo sa ako od pichnutia ihličky niekoľko hviezd. Nikyta povedal:

— Ak chceš, prečítam ti jeden veršík o lese… Viktor mrdol plecom, položil nohu na štít postele.

— Ty tomu Stepkovi Karnauškinovi povedz, nech sa mi radšej neukazuje.

— Vieš, — povedal Nikyta, — v tom verši opisuje sa jeden les. To je taký les, čo ho nemožno vidieť, ale všetci vedia o ňom… Ak ti je smutno, prečítaj si o tom lese a všetko ti prejde. Alebo, vieš, i tak býva, vo sne prisnije sa ti niečo strašne krásneho, nevieš čo, ale krásne, — zobudíš sa a nijako si nemôžeš spomenúť… Rozumieš?

— Nie, nerozumiem, — odpovedal Viktor, — a veršov tvojich si nežiadam počuť.

Nikyta si vzdychol, postál pri peci a vyšiel. Vo veľkej sieni, osvetlenej len horiacou pecou, oproti peci na truhle, zakrytej vlčou kožou, sedela Lila a hľadela, ako tancujú plamene. Nikyta sadol si k nej na truhlu. V sieni voňalo teplo z pece, bundy a z priečinkov ohromnej komody vychodila sladkasto-smutná vôňa starých vecí.

— Poďme sa shovárať, — záduvčivo povedala Lila, — rozprávajte niečo zaujímavého.

— Chcete, poviem vám, čo sa mi snívalo nedávno?

— Áno, rozprávajte o sne, prosím.

Nikyta začal rozkladať o svojom sne o kocúrovi, v mesiacom osvetlenej zále ako ožily obrazy, i o tom, ako lietal a čo videl, lietajúc popod povalu. Lila pozorne načúvala, držiac na kolenách bábu, ktorá bola v obkladku.

Keď dokončil, obrátila sa k nemu, oči mala roztvorené od strachu a zvedavosti. Spýtala sa šeptom:

— A čo bolo vo vázičke?

— Neviem.

— Iste bolo tam niečo zaujímavého.

— Ale veď sa mi to snívalo.

— Ach, to je jedno, — bolo treba pozrieť. Vy ste chlapec, ničoho nechápete. Povedzte, či máte takú vázičku naozaj?

— Také hodiny máme naozaj, ale na vázičku sa nepamätám. Hodiny stoja v dedovom kabinete, pokazené.

— Poďme, pozreme.

— Tam je tma.

— Vezmeme lampášik so stromčeka. Doneste lampášik, no, prosím.

Nikyta vbehol do salóna, sobral so stromčeka lampášik so sliedovými farbistými obločkami, zapálil ho a vrátil sa do siene. Lila si zahodila veľký vlnený ručník. Deti, kradnúc sa, vyšly do koridora a prešmykly sa na letnú polovicu domu. V tmavej, vysokej zále obloky boly zapáperené hustou inovaťou, na nich pod mesačným svetlom ležaly tône konárov. Bolo obchladnasto, voňaly hnijúce jablká. Dubové krídla dvier do súsednej, tmavej izby boly odchýlené.

— Hodiny sú tam? — spýtala sa Lila.

— Ešte ďalej, v tretej izbe.

— Nikyta, vy sa ničoho nebojíte?

Nikyta potiahol dvere, ony žalobne zavŕzgaly, a tento zvuk hlasno ozval sa v prázdnych izbách. Lila schytila Nikytu za ruku. Lampášik sa zatriasol, červené a belasé jeho lúče rozletely sa po stenách. Na prstoch vošly deti do súsednej izby. Tu mesačné svetlo cez obloky ležalo belasými kvadrátmi na parkete. Pri stene stály pásavé kreslá, v kúte čaptavý diván: Nikytovi zakrútila sa hlava, celkom takouto videl už raz túto izbu.

— Pozerajú, — zašeptala Lila, ukazujúc na dva tmavé portréty na stene — na starca a starenku. Deti prebehly izbou a otvorily druhé dvere. Kabinet bol zaliaty jasným mesačným svetlom. Ligotaly sa sklené dvere na skriniach a zlato na väzbách kníh. Nad kozubom, celá v svetle, pozerala na prišlých dáma v jazdeckých šatách, usmievajúc sa šibalsky i tajomne.

— Kto je to? — spýtala sa Lila, túliac sa k Nikytovi. Odpovedal šeptom:

— To je ona.

Lila kývla hlavou, a zrazu, obzerajúc sa, zvolala:

— Vázička, pozriteže, Nikyta, vázička!

Naozaj, v hĺbke kabinetu, na starých hodinách z červeného dreva, s nehybným, matným diskom kyvadla, stála medzi dvoma drevenými vyrezávanými okrasami bronzová vázička so ľvou tvárou. Nikyta jej akosi nikdy nezbadal, ale teraz ju hneď poznal — to bola vázička z jeho sna.

Priložil stoličku k hodinám, vystúpil na ňu, vytiahol sa na prsty, vpustil prst do vázičky a na dne nahmatal prach a čosi tvrdého.

— Našiel som! — zvolal, stisnúc to do pästi, soskočil na zem, a vtom zpoza skrine prsklo na neho, zablysly sa lilavé oči, vyskočil kocúr Vasilij Vasilievič, chytajúci myši v bibliotéke.

Lila zatrepala rukami, pustila sa do behu, za ňou bežal Nikyta, — ako by sa mu čiasi ruka bola dotkla vlasov, — tak strašne mu bolo. Predbehnúc deti, po mesačných štvorcoch ticho preniesol sa Vasilij Vasilievič s opusteným chvostom.

Deti vbehly do siene, sadly si na truhlu pri ohni a ledva dýchaly od strachu, tak sa zadychčaly.

Lile horely líca. Hľadiac Nikytovi rovno do očú, povedala:

— Nuž?

Tu otvoril prsty. Na dlani ležal zlatý, tenulinký prstienok s belasým kamenčekom. Lila mlčky spľasla rukami.

— Prstenček!

— To je čarodejný, — povedal Nikyta.

— Počujte, čo budeme s ním robiť?

Nikyta sa zamračil, vzal jej ruku a začal jej prsteň stokýnať na ukazováčik. Lila povedala: — „Nie, prečože mne“ — pozrela na kamenček, usmiala sa a, objímuc Nikytu okolo hrdla, bozkala ho. Nikyta sa tak začervenal, že mu prišlo odísť od pece. Soberúc celú prítomnosť ducha, povedal:

— Toto tiež vám, — a vytiahol z vrecka pokrčený papierik, kde bol napísaný veršík o lese, a podal ho Lile. Ona ho rozkrútila, začala čítať, pohybujúc perami, a potom povedala zádumčivo:

— Ďakujem vám, Nikyta, ten veršík sa mi veľmi páči.