ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Nikytu svalilo sa štrnásť jeho vlastných dní, — rob, čo chceš. Bolo až nudno trošíčku.

Pri rannom čaji spravil z čaju, mlieka, chleba a zavárania miešaninu a tak sa najedol, že mu prišlo za čas ticho si posedieť. Hľadiac na svoj obraz v samovare, dlho sa čudoval, akú má dlhú, cez celý samovar, špatnú tvár. Potom začal myslieť, keby tak vzal čajovú lyžičku a zlomil ju, tak z jednej čiastky vyjde lodka a z druhej možno spraviť šparcháč, — niečo šparchať.

Napokon mama povedala: „Mohol by si sa ísť prejsť, Nikyta.“ Nikyta sa nenáhlivo obliekol a, ťahajúc prstom pozdĺž vakovanej steny, prešiel dlhým koridorom, kde teplo a útulne voňaly pece.

Naľavo od tohto koridora, na južnej strane domu, rozkladaly sa zimné izby, teraz vykúrené a obývané. Napravo, od severnej strany, bolo päť letných, zpolovice prázdnych izieb, so zálou v postriedku. Tu sa ohromné kachľové pece vykúrily len raz do týždňa, kryštálové lustre, ticho zacelengajúc kryštálikmi, visely, zastreté tülom, pri stenách stály dlhé divány v pásikavých obliečkach, na dlážke ležala hŕba jabĺk, — nadhnilou, sladkastou ich vôňou prebratá bola celá letná polovica.

Nikyta zťažka otvoril dubové, dvojkrídlové dvere a na prstoch pustil sa po pustých izbách. Cez polookrúhle obloky bolo vidno sad, zavalený snehom. Dedina stála nehybne; opustiac biele prútiky, kríky orgovánu so dvoch strán širokých schodov verandy prihly sa pod snehom. Na poľane sinely sa zajačie stopy. Pri samom obloku na halúzke sedela vrana veľkej hlavy, podobná čertovi. Nikyta zaklopal prsty na sklo, vrana sa hodila bokom a letela, srážajúc krídlami sneh s haluzí. Nikyta prišiel do krajnej, rožnej izby. Tu pozdĺž troch stien stály červené, prachom zapadnuté skrine, cez sklá poblyskovaly väzby starých kníh. Medzi skriňami, nad myšami ohryzeným divánom, visela na stene zbraň, — železná šabľa, pancier, krivé šable, starej formy dlhé pušky. Naproti: kachľový kozub. Nad ním visel portrét dámy neobyčajnej krásy. Bola v čiernom zamatovom jazdeckom obleku a v ruke, v rukavičke s manšetou, držala bičík. Zdalo sa ti, že šla a obzrela sa, a hľadí na Nikytu, so šibalským úsmevom, uprenými dlhými očami. Nikyta sadol si na diván, podoprel päsťami bradu a obzeral si dámu. On mohol tak sedieť a hľadieť na ňu zavše dlho. Pre ňu, — neraz počul to od matky, — s jeho pradedom strhlo sa veľké nešťastie. Portrét nešťastného pradeda visel tiež tu, nad knižnicou, — suchý, ostronosý starček, s vpadnutými očami; rukou, samý prsteň, pridržiaval si na prsiach chalát; sboku stála hŕba kníh, ležal poloodkrútený papyrus a husacie pero. Podľa všetkého vidno, že bol veľmi nešťastný.

Mama rozprávala, že praded spal vo dne v tomto kabinete, ale v noci čítal a písal, na prechádzku chodil len cez mrak. V noci okolo domu chodili strážnici a rapkali rapkáčmi, aby noční vtáci nelietali popod obloky a neškriekali čudnými hlasmi. Vtedy, hovoria, sad zarástol vysokou, hustou trávou; dom, okrem tejto izby, stál doskami zabitý, neobývaný, prachom zapadnutý; čeľaď sa zpolovice rozutekala; položenie pradeda bolo na zaplakanie.

Raz ho nenašli ani v kabinete, ani v dome, ani v sade, — hľadali ho celý týždeň, tak i zmizol. A o päť rokov jeho dedič odkiaľsi zo Sibíri dostal záhadný list: — „Hľadal pokoj v múdrosti, našiel zabudnutie v prírode.“

Príčinou všetkých týchto čudných vecí bola dáma v jazdeckom obleku. Nikyta hľadel na ňu zvedave a vzrušený.

Za oblokom zjavila sa zasa vrana; osýpajúc sneh, sadla si na konárik a začala šukať, otvárať zobák, krákála. Nikytovi začalo byť clivo. Vyšiel z pustých izieb a zabehol na dvor.