ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte na svitaní, zo sna počul Nikyta, ako po dome prechraňovali v peciach a na konci domu búchaly dvere, — to pecúch vnášal sväzky dreva a kiziaku.^[5]

Nikyta prebudil sa od šťastia. Ráno bolo jasné a mrazivé.

Obloky zamrzly hustou vrstvou dlaňovitých listov. Viktor ešte spal. Nikyta hodil do neho hlavnicu, ale ten, zmrmlúc, vytiahol si prikryvadlo na hlavu. Od šťastia Nikyta chytro vyskočil z postele, obliekol sa, rozmýšľal, kam ísť. A išiel k Arkadijovi Ivanovičovi.

Arkadij Ivanovič len čo sa práve prebudil a, po ležiačky, čítal ten samý, tricať ráz už prečítaný list. Zazrúc Nikytu, zodvihol nohy spolu s paplánom, spustil ich na posteľ a zvolal:

— Neobyčajný prípad! Vstal včaššie od všetkých!

— Arkadij Ivanovič, aký krásny deň je dnes!

— Deň je, braček môj, pozoruhodný.

— Arkadij Ivanovič, hľa, čo som sa chcel spýtať, — Nikyta povŕtal prstom o podvoj dvier, — veľmi páčia sa vám Babkinovci?

— Kto najmä z Babkinovcov?

— Deti.

— Tak, tak… Ale, kto hlavne z detí, žiadaš si, aby sa mi páčil?

Hoci Arkadij Ivanovič hovoril toto obyčajným hlasom, ale priveľmi náhlive. Lakťom oprel sa na hlavnicu a pozeral na Nikytu bez úsmevu, to je pravda, ale priveľmi pozorne. Bolo zrejmé, vedel o niečom. Zrazu sa Nikyta odvrátil, vybehol z izby a šiel na dvor.

Nad čeľadnou, nad kúpeľom vo výmole i ďalej za bielym poľom nad celou dedinou stály stĺpmi belasé dymy. Cez noc na stromy zaľahla inovať ešte hustejšia, a ohromné čierne topole celkom svesily zasnežené konáre, zreteľne vidné na belaso-mraznom nebi. Sneh sa ligotal a vržďal. Štípalo v nose a mihalnice sa sliepaly.

Pri schodoch na trošku dymiacej sa hŕbke popola šarok a Katok vrčaly jeden na druhého. Viaznuc do snehu, rovno cez dvor k Nikytovi šiel Miška Koriašonok s drúčikom, — poberal sa hľadať „mačky“ na ľade. Ale na ceste, práve v tom čase, napravo od dediny, ukázaly sa zvlače. Jedny po druhých vyliezaly z výmoľa a vliekly sa nízke a tmavé na snehu popri nižnom stave a hati.

Miška Koriašonok, priložiac veľký palúch rukavice k nosu, vysiakal sa a povedal:

— Naše zvlače prišly z mesta, dary doviezly.

Zvlače šly teraz cez hať pod ohromnou klenbou zasnežených vŕb, a už bolo počuť vržďanie snehu a dýchanie koní.

Prvý vošiel na dvor pred zvlačiami, ako to vždy bývalo, starší robotník Nikifor, na veľkej, ryšavej kobyle Veste.

Nikifor, územčistý starec, ľahko stúpal v omrznutých, okrútených povrázkami, valenkách, sboku saní.

Kožuch mal rozopnutý, zodvihnutý barančí golier, čiapka, brada i obrvy sa belely od inovate. Vesta, tmavá od potu, široko dýchala bokmi a parila sa. Nikifor sa obrátil a prechladnutým mocným hlasom zavolal zadným zvlačiam:

— Ej, obracaj k sypárňam. Počuli ste? Posledné zvlače k domu!

V celom rade bolo šestnásť zvlačí. Kone šly bodro, tuho páchlo konským potom, škripely podkutia, pukaly biče, para stála nad zvlačami.

Keď posledné zvlače nechaly hať a približovaly sa, Nikyta nie odrazu poznal, čo leží na nich. To bolo — veľké, čudnej formy, zelené, s dlhým, červeným pruhom. Nikytovi srdce začalo biť. Na zvlačiach, s pripnutými na konci sánkami, ležala, škripiac a kyvotajúc sa, ostronosá loďka na dve vesla. Pri loďke zo zvlačí trčaly dve zelené veslá a sťažeň s medeným vrchovcom.

Tak, hľa, aký bol dar, sľubovaný v tajomnom liste!