ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Široký dvor celý bol pokrytý iskriacim sa bielym, mäkkým snehom. Belasely sa v ňom široké ľudské a husté psie stopy. Povetrie, mrazivé a jemné, štípalo v nose, ako ihlami pichalo líca. Kočiareň, humná a maštale stály ako pritisnuté k zemi, pokryté bielymi čiapkami, ako vrastené do snehu. Ako sklené išly koľaje saní od domu cez celý dvor.

Nikyta sbehol so schodíkov po vrždiacich stupňoch. Dolu stála novučičká svrčinová lavička, s lykovým, krúteným povrázkom. Nikyta ju poobzeral — spravená pevne, sproboval — kĺže sa dobre, vyložil lavičku na plece, zachytil lopatku, mysliac, že sa zíde, a rozbehol sa cestou, vdol sadu, k hrádzi. Tam stály ohromné, skoro do neba, široké vŕby, pokryté inovaťou, — každá halúzka bola akoby zo snehu.

Nikyta obrátil sa napravo k riečke a staral sa ísť po ceste, po cudzích stopách, a v tých miestach, kde sneh bol nedotknutý, čistý — Nikyta išiel chrbtom napred, aby pomýlil Arkadija Ivanoviča.

Na strmé brehy rieky Čagry navialo po tieto dni veľké pápernaté záveje. V niektorých miestach odvisly ako mys nad riečkou. Len si staň na taký mys, vzdychne a celý vrch snehu sosankuje sa v oblaku bieleho prachu. Napravo vila sa riečka ako belasá tôňa v bielom a pustom poli. Naľavo nad samou strminou černely sa chalupy, trčaly žeriavy dediny Sosnovky. Belasé, vysoké dymčeky sa dvíhaly nad strechami a roztápäly sa. Na snežnom úšuste, kde sa žltely škvrny a pásy od popola, ktorý dnes ráno vyhrabali z pecí, hýbaly sa malinké postavy. To boli Nikytovi priatelia — chlapci s „nášho konca“ dediny. A ďalej, kde sa riečka zahýbala, ledva bolo vidieť druhých chlapcov, „končianskych“, veľmi nebezpečných. Nikyta odhodil lopatku, spustil lavičku na sneh, sadol si na ňu, tuho chytil motúzok, odstrčil sa nohami dva razy, a lavička sama pustila sa s vŕšku. Vietor zahvižďal v ušiach, so dvoch strán zdvihol sa snežný prach. Nadol, vždy nadol, ako strela. A zrazu tam, kde sa sneh končil nad strminou, lavička preletela povetrím a skĺzla sa na ľad. Pošla pomalšie a pomalšie, až zastala.

Nikyta sa zasmial, sliezol s lavičky a ťahal ju nahor, viaznuc po kolená. Keď sa vyškrabal na breh, neďaleko, v zasneženom poli, zazrel čiernu, nadľudskej výšky, ako sa mu zdalo, postavu Arkadija Ivanoviča. Nikyta schytil lopatku, hodil sa na lavičku, sletel dolu a pobehol ľadom na to miesto, kde záveje navisly ako mys nad riečkou.

Dôjdúc pod samý breh, Nikyta začal kopať jaskyňu. Robota bola ľahká, — sneh sa až rezal lopatkou. Vykopúc jaskynku, Nikyta vliezol do nej, vtiahol lavičku a zdnuky začal zakladať snehom. Keď stienka bola založená, v jaskynke rozľahol sa polomrak, — bolo útulne a príjemne.

Nikyta sedel a myslel, že ani jeden z chlapcov nemá takej výbornej lavičky. Vyňal vreckový nožík a začal vyrezávať na vrchnej doske lavičky jej meno, — „Vevit“.

— Nikyta, kde si sa prepadol? — počul hlas Arkadija Ivanoviča. Nikyta šuchol nožík do vrecka a pozrel špárou pomedzi gundže. Dolu na ľade stál s vyvrátenou hlavou Arkadij Ivanovič.

— Kde si, zbojník?

Arkadij Ivanovič napravil si okuliare a pošiel k jaskynke, no hneď zaviazol po pás.

— Vyliezaj, jednako ťa odtiaľ vytiahnem. Nikyta mlčal, Arkadij Ivanovič proboval ísť vyššie, ale zasa uviazol, vstrčil ruky do vrecák a povedal:

— Keď nechceš, netreba. Ostaň. Ide o to, že mama dostala list zo Samary… Ostatne, maj sa dobre, odchádzam…

— Aký list? — spýtal sa Nikyta.

— Aha! Teda si jednako tu.

— Povedzte, od koho list?

— List o príchode istých ľudí na sviatky.

Shora hneď lietaly gundže snehu. Z jaskynky vystrčila sa hlava Nikytova. Arkadij Ivanovič sa veselo zasmial.