ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikyta soskočil so sedla, priviazal Klopika na klin pruhovaného stĺpa a vošiel do poštového oddelenia, ktoré stálo v dedine Utevke na námestí, kde teraz bolo pusto a prašno.

Za otvorenou priehradkou sedel strapatý, s opuchnutou, nahnevanou tvárou šéf pošty a zohrieval na sviečke pečatný vosk. Celý stôl mal zakvápaný pečatným voskom a atramentom, zasypaný popolom z dohánu. Nakvápuc na obálku hromádku horiaceho vosku, poštmajster schytil vlasatou rukou pečať a buchol ňou tak, ako by chcel prelomiť črep odosielateľovi. Potom otvoril priečinok na stole, vybral známku, vypľazil veľký jazyk, oblizol ju, nalepil, s hnusom odpľul, a len potom zaškúlil na Nikytu zúrivými, zamútenými očami.

Tento poštmajster volal sa Ivan Ivanovič Landyšev. Mal obyčaj čítať všetky noviny a časopisy: čítal od a do z, a kým neprečíta, za nič nevydá. Neraz žalovali na neho pre toto v Samare, no on sa len väčšmi zlostil, ale čítať neprestával. Šesť ráz do roka korheľoval, a vtedy ľudia báli sa ísť na poštu. A poštmajster s času na čas vytrčil hlavu do okienka a kričal na celé námestie: „Dušu mi zjedli, zatratení!“

— Otec ma poslal po poštu, — povedal mu Nikyta.

Poštmajster neodpovedal, zasa rozpálil pečatný vosk, ale si kvapol na ruku, vyskočil, zaryčal a zasa si sadol.

— Prečože ja mám vedieť, kto je otec, — precedil cez zuby, — tu je každý otec, tu sú všetci otcovia…

— Čo ste povedali?

— Tu máte tisíc otcov, hovorím, — poštmajster sa až dusil od zlosti, — priezvisko, priezvisko, spytujem sa, aké má ten otec? — odhodil vosk a len po odpovedi Nikytu vytiahol zo stola balík listov.

Nikyta položil ich do kapsičky, spýtal sa nesmelo: a časopisov a novín azda niet? Poštmajster začal sa nadúvať, krv udrela mu do tvári. Nikyta, nedočkajúc odpovedi, odišiel.

Pri poštovom stĺpe Klopik dupkal nohou a plieskal sa chvostom, tak ho obsadly muchy. Dvaja malí chlapci, zamazaní spodkom z kvasu, s dlhými vlasmi a bez nohavíc, prizerali sa koňovi.

— Odstúpte! — zvolal Nikyta, sadajúc si do sedla. Jeden z chlapcov od zadivenia sadol si do prachu. Z vrát pod nohy Klopikovi vybehla čímsi veľmi vzrušená sliepka. Oblôčkom bolo vídať, ako v ruke poštmajstrovej zasa zaplápolal pečatný vosk.

Vyjdúc z mestečka do stepi zlatisto-žltej a horúcej od zrelého zbožia, pustil Klopika voľným krokom po koľajistej medzi, Nikyta otvoril kapsu a prezeral poštu.

Jeden z listov bol malinký v jasnolilavej obálke, na adrese pripísané veľkými literami: „oddať Nikytovi“. Lístok písaný bol na lilavuškom, čipkovanom papieri. Žmurkajúc od vzrušenia, Nikyta prečítal:

„Milý Nikyta, celkom som vás nezabudla. Veľmi vás ľúbim. Sme na letovisku. A naša vila je veľmi pekná. Hoci Viktor veľmi zapára, nedá mi žiť. Vykĺzol mame z rúk. Po tretí raz mu strojom vlasy ostrihali, a chodí celý rozstrapatený. Prechádzam sa sama po našom sade. Máme kolísku, ba i jablká, ešte nezrelé. A pamätáte sa na začarovaný les? Príďte v jeseni k nám do Samary. Váš prstenček som nestratila. Do videnia. Lila.“

Niekoľko ráz prečítal Nikyta tento utešený list. Z neho, z lilavuškého, s čipôčkami lístočka zavialo zrazu prelesťou minulých vianočných dní. Zasvietily sviece. Pohybujúc sa tôňou na stene, zjavila sa veľká mašľa nad vnímavými belasými očami dievčatka, zašuchotaly reťazi na stromčeku, zaligotalo sa mesačné svetlo v zamrznutých oblokoch. Mesačným nehybným svetlom boly zaliate zasnežené strechy, mátožné, pokryté inovaťou, vysoké stromy, zasnežené polia… Pod lampou, za okrúhlym stolom znova zádumčivo sedela Lila, opretá na pästičku… Čarodejstvo!…

Nikyta zodvihol sa v strmeňoch, švihol bičíkom, Klopik, neočakávajúc takých rezkých skutkov, strmo hodil sa na bok a rozbehol sa psím galopom. Zahvižďal neprestajný vietor v ušiach. Nad širokou stepou, nad zrelým, kde-tu už sožatým zbožím, vysoko, nad hlineným úšustom riečky, letel orol. V priehlbine, pri soľnatom jazierci, kričaly čajky žalostne, opustene.

— Bež, bež, bež! — myslel si Nikyta. Srdce mu radostne, tuho bilo. — Pískaj, pískaj, vietor!… Leť, leť, vták orol!… Krič, krič, čajka, ja som šťastnejší ako ty. Vietor, veď som ja, vietor, veď som…