ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mrazy boly čo raz, to tuhšie. Ľadové vetry osýpaly inovať so stromov. Sneh pokryla tuhá vrstva, po ktorej vyziabnutí a hladní vlci, po jednom i po dvaja, blížili sa po nociach k samému panskému domu.

Čujúc vlčí pach, Šarok a Katok od úzkosti začali skuvíňať, zavýjať, zaliezli do kočiarne a vyli odtiaľ tenkými, protivnými hlasmi úúúúú…

Vlci prešli stav, zastali v šašine, ňuchajúc živý zápach domu. Osmelení, chodili po sade, usadili sa na snežnej poľane pred domom, a hľadiac iskriacimi očami na tmavé, zamrznuté obloky, dvíhali pysky do ľadovej tmy a zprvu nízko, akoby vrčiac, potom stále hlasnejšie zaberajúc hladným hrtanom vždy vyššie, začínali vyť bez oddychu, — vyššie, vyššie, prenikavejšie… Od týchto vlčích nárekov Šarok a Katok zaryli sa pyskom do slamy, ležali bez vedomia v kočiarni. V čeľadnej tesár Pachom prevracal sa na peci pod ovčím kožuchom a mrmľal zo sna:

— Ó, Hospodine, Hospodine, hriechy naše ťažké!

V dome išli robotné dni. Vstávali všetci veľmi zavčasu, keď cez belasistočierne obloky prenikaly a sa rozlievaly tmavočervené pruhy rannej zory, a páperovité sklá svetlely potroche, bledly shora. V dome hrkotaly dviercami na peciach. V kuchyni ešte horela petrolejová plechová lampa. Voňal samovar a teplý chlieb. Za ranným čajom sa nezasedeli. Mama sobrala v stolovej so stola a postavila stroj na šitie. Chodila domáca ševkyňa, vyvolaná z dediny Pestravky, krivoboká, rapavá Soňa, s vyštrbeným predným zubom od neprestajného prehrýzania nitky, a šila spolu s mamou tiež akési každodenné veci. Hovorily pri šití polohlasne, s treskom driapaly kaliko. Ševkyňa Sofia bola také nudné dievča, ako by niekoľko rokov bola sa váľala v prachu za skriňou, — tu ju našli, očistili trošíčku a posadili šiť.

Arkadij Ivanovič po tieto dni priprel Nikytu k učeniu a spravil, ako sa on rád vyslovoval, — skok: začali preberať algebru, predmet v najvyššom stupni suchý. Pri počtoch aspoň bolo možno myslieť na všemožné neužitočné, ale zábavné veci: o zahrdzavených kanáloch, do ktorých vtekajú tri rúry, o akomsi, v kockovanom kabáte, s dlhým nosom, večnom „Niekom“, ktorý smiešal tri druhy kávy alebo kúpil toľkoto zolotnikov^[6] medi, alebo ešte o tom nešťastnom kupcovi s dvoma kusmi súkna. Ale pri algebre nebolo sa za čo zachytiť, v nej nebolo ničoho živého, len väzba jej páchla stolárskym glím, a, keď Arkadij Ivanovič vysvetľoval jej pravidlá, nakloniac sa nad stoličkou Nikytovou, v kalamáre odrážala sa mu tvár, okrúhla, ako krčah.

Vykladajúc historiu, Arkadij Ivanovič stával chrbtom k peci. Na bielych kachličkách jeho čierny kabát, ryšavá briadka a zlaté okuliare boly na div krásne. Rozprávajúc, ako Pipin Krátky v Soissonoch rozsekol pokál, Arkadij Ivanovič rozohnatý rezal povetrie dlaňou.

„Musíš si osvojiť, — hovoril Nikytovi, — že takí ľudia, ako Pipin Krátky, vyznamenávali sa nesklátiteľnou vôľou a zmužilosťou. Neodťahovali sa ako niekto od roboty, nevypúčali očú pod chvíľou na kalamár, na ktorom niet ničoho napísaného, oni ani nepoznali takých otupných slov, ako „ja nemôžem“, alebo „ustal som“. Nikdy si nekrútili šticu nad čelom, miesto toho, aby si osvojili algebru. Preto, hľa, — dvíhal knihu so zastrčeným v nej prstom — dosiaľ slúžia nám za príklad…“

Po obede obyčajne mama povedala Arkadijovi Ivanovičovi:

— Ak je dnes zasa dvacať stupňov, Nikyta nepôjde na prechádzku.

Arkadij Ivanovič prikročil k obloku a dýchal na sklo na tom mieste, kde zvonku bol pripravený teplomer.

— Dvacaťjeden a pol, Alexandra Leontievna.

— Hľa, to som vedela, — povedala mama, — choď, Nikyta, rob niečo.

Nikyta šiel do otcovho kabinetu, vyliezol na remenný diván, bližšie k peci, a otvoril čarovnú knihu Fenimora Coopera.

V teplom kabinete bolo tak ticho, že v ušiach začalo ledva počuteľné zunieť. Aké neobyčajné historie bolo možno vymýšľať, osamote, na diváne, pri tom zunení. Cez zamrznuté sklá lialo sa biele svetlo. Nikyta čítal Coopera; potom, zmŕštiac sa, dlho, bez začiatku a konca, predstavoval si zelené, šumiace vo vetre trávnatými vlnami široké prérie; škvrnavých mustangov, erdžiacich v behu, obrátiac veselý pysk; tmavé úvaly Kordiler; šedivý vodopád, a nad ním — náčelníka plemien Arizony — Indiána, ozdobeného perím, s dlhou flintou, nehybne stojaceho na končiari skaly, podobnej klobúku cukru. V lesnej húšťave, v koreňoch obrovského stromu, na skale sedí on sám — Nikyta, podoprúc si päsťou líca. Pri nohách dymí sa ohník. V tejto húšťave je tak ticho, že počuť, ako zvoní v ušiach. Nikyta tu — hľadá Lilu, ukradnutú ľstivo. Vykonal mnoho hrdinských skutkov, mnoho ráz odniesol Lilu na divom mustangovi, škrabal sa po úvaloch, šikovným výstrelom shodil s klobúka cukru náčelníka Arizony, a ten zakaždým stál znova na tom samom mieste, Nikyta unášal a zachraňoval a nijako nemohol skončiť zachraňovanie a unášanie Lily.

Keď mráz a mama dovoľovaly vytrčiť nos z domu, Nikyta išiel popletať sa po dvore, sám. Dávnejšie hry s Miškom Koriašonkom zunovaly sa mu, ba i Miška sedával teraz viacej v čeľadnej, hrával sa v karty, na noska alebo na „chľust“, keď prehrávajúceho ťahajú za vlasy.

Nikyta blížil sa k studni a rozpomínal sa: odtiaľto videl v obloku jedinú na svete belasú stužku. Oblok je teraz pustý. A tu, hľa, pri kočiarni Šarok a Katok vypaprali zpod snehu zdochnutú kavku, — to bola tá istá, ku ktorej si Lila kľakla a povedala: „Ako mi je ľúto, Nikyta, pozrite — mŕtvy vtáčik.“ Nikyta odobral kavku psom, odniesol ju za pivnicu a zakopal do záveja. Prechodiac cez hať, Nikytovi prišlo na um, ako išiel tadeto v noci, na Vianoce, popod ohromné, v mesačnom svetle priezračné vŕby, a sboku kĺzala sa jeho tôňa. Prečo si vtedy tak málo cenil to, čo sa s ním stalo. Bolo treba pozorne, vnímavo, zatvoriac oči, pocítiť, aké to bolo šťastie. A teraz: pichľavý vietor hučí v omrznutých čiernych vŕbach, na stave celkom zanieslo ľadový vŕštek, s ktorého sa s Lilou sosankovali na sánočkách, — Lila mlčala, zažmúrila oči, tuho sa zachytila bokov sánočiek. Všetky stopy zanieslo snehom. Nikyta odchodil po tuhej, dobre držiacej ľadovej kôre na snehu, za dvor, ta, kde od severa nafúkalo celé záveje zarovno slamených striech. Odtiaľto bolo vidno celé rovné, biele pole, — pustatinu, slievajúcu sa mraznou hmlou s nebom. Zavialo, akoby dymom, hnojom. Odfukovalo polu baranieho kožuška. S hrebeňa záveja prášilo snehom. Nikyta ani sám nevedel, prečo žiada sa mi stáť a hľadieť na túto pustatinu.

Mama začala badať, že sa Nikyta nudí, i shovárala sa o tom s Arkadijom Ivanovičom. Rozhodnuté bolo vynechať úlohy algebry, včaššie posielať Nikytu spať, a „podliať mu“, ako veľmi neumne vyslovil sa Arkadij Ivanovič, — ricinového oleja.

Všetky tieto prostriedky boly použité. Podľa pozorovania Arkadija Ivanoviča Nikyta sa rozveselil. Ale ozajstný liečiteľ prišiel o tri týždne: tuhý, vlhký vietor s juhu, ktorý zastlal pole, sad i stavania šerou hmlou, so zúrive nesúcimi sa ponad samú zem potrhanými oblakmi.