ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na slnce teraz nedalo sa pozrieť — strapatými, oslepujúcimi potokmi lialo sa s výšky. Po belasom, belasom nebi plávaly oblaky, ako hŕby snehu. Jarné vetríky voňaly sviežou trávou a vtáčími hniezdami.

Pred domom rozpukly sa veľké púčky na voňavých topoľoch, na úslní krákorily kury. V sade na rozohriatej zemi, pretínajúc zelenými mečíkmi dohnívajúce lístie, vychodila tráva, celá lúka sa pokryla bielymi a žltými hviezdičkami. S každým dňom pribúdalo vtáctva v sade. Prebehúvali medzi pňami čierni drozdi, obratní chodiť pešo. V lipách, už tônistých, začala lietať žlna, veľký vták so zelenožltým, ako zlato, lemovaním na krídelciach, pískala medovým hlasom. Keď malo slnce vychodiť, na všetkých strechách a vo vtáčích búdkach prebúdzaly sa, prespevovaly rozličnými hlasmi škvorci, chripeli, pohvizdovali ako sláviky, to ako škovránky, to ako akísi afirikánski vtáci, ktorých počúvali cez zimu za morom, — posmievali sa, brali falošné tóny. Ako sivý ručníček pomedzi priezračné brezy preletoval ďatel, sadnúc si na peň, krútil sa, dúpkom dvíhal červený chocholček. A tu, v nedeľu, za slnečného rána, v ešte neobschnutých od rosy stromoch, pri stave zakukala kukučka: smutným, osamelým, nežným hlasom požehnávala všetkých, kto žil v sade, začínajúc od červíkov:

— Žite, ľúbte, buďte šťastní, kuku. A ja už sama prežijem pri ničom, ku-ku.

Celý sad mlčky počúval kukučku. Lienky, vtáci, vždy všetkému sa čudujúce žaby, sediace na bruchu, ktoré na chodníku, ktoré na schodíkoch verandy, — všetko bolo zvedavé na osud. Kukučka zamĺkla, a ešte veselšie zahvízdal celý sad, zašumel listím.

Raz sedel Nikyta na hrane priekopy pri ceste, a oprúc sa, prizeral sa, ako po brehu horného stavu, po rovnom, zelenom výhone, chodí tabún.^[19] Ctihodní žrebci, skloniac šije, bystro trhali ešte krátku trávu, oháňajúc sa chvostmi; kobyly obracaly hlavy, pozerajúc, či sú tu žriebätá; žriebätá na dlhých, slabých, v kolienkach hrubých nohách behaly cvalom okolo materi, bály sa ďaleko odchodiť, neprestajne túlily sa k materi piť mlieko, vystierajúc chvost: dobre bolo napiť sa mlieka v tento jarný deň. Triročné kobyly, odbehujúc od tabúna, vyskakovaly, pišťaly, behaly po výhone, kopúc, krútiac papuľou, jedna začala sa váľať, druhá škeriac sa, pištiac, číhala chvatnúť zubmi.

Po ceste, prejdúc hať, viezol sa na vozíku Vasilij Nikytievič v plátenom kabáte. Bradu mu odfukovalo nabok, oči boly veselo prižmúrené, na líci — pagáčik blata. Zazrúc Nikytu, pritiahol opraty a povedal:

— Ktorý z tabúna páči sa ti najlepšie?

— A čo?

— Bez každého a čo.

Nikyta tiež tak, ako otec, prižmúril oči a ukázal prstom na tmavoryšavého valacha Klopika, — už dávno sa mu zapáčil, hlavne preto, že kôň bol vľúdny, krotký, s výrazom dobrým na podiv.

— Tento tu.

— No, veľmi dobre, nech sa ti páči.

Vasilij Nikytievič tuho prižmúril jedno oko, mľasknul, pohýbal opratami, a mocný žrebec ľahko ťahal vozík po vysypanej ceste. Nikyta pozeral za otcom: nie, tento rozhovor nebol nadarmo.