ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žltáčik sedel na kríčku trávy na úslní, v kúte medzi schodíkmi a stenou domu, a s úžasom pozeral na prichodiaceho Nikytu. Hlavu mal Žltáčik nazad zalomenú, zobák so žltým pásikom po celej zdlžine ležal mu na plnom hrvole. Žltáčik celý sa nachochlil, pritiahol nôžky pod bruško. Nikyta nahnul sa k nemu, on rozzävil ústa, aby nastrašil chlapca. Nikyta ho zodvihol a vložil medzi dlane. Bol to ešte sivý škvorec, iste sproboval vyletieť z hniezda, ale neudržaly ho neumelé krídla, spadol a utiahol sa do kútika na pritlačené k zemi listy púpavy.

Žltáčkovi bilo srdce: — „Nestihneš áchnuť, — myslel si, — hneď si v pasci.“ On sám vedel veľmi dobre, ako treba trhať červíkov, muchy a húsenice. Chlapec zodvihol ho k ústam. Žltáčik zakryl si blánočkou čierne očká, srdce mu skákalo pod perím. Ale Nikyta mu len podýchal na hlavu a vniesol ho do domu: teda, bol sýty a rozhodol sa zjesť Žltáčka trochu neskoršie.

Keď Alexandra Leontievna videla škvorca, vzala ho, celkom tak, ako i Nikyta, medzi dlane a podúchala mu na hlavičku.

— Ešte celkom malinký, chudáčik, — povedala, — aký žltoústy, Žltáčik.

Škvorca dali za oblok, otvorený do sadu a založený organtínom. So strany izby oblok tiež do polovice zastreli organtínom. Žltáčik hneď utiahol sa do kúta, snažiac sa ukázať, že nepredá lacno svoj život.

Z vonku, za bielou hmlou organtínu šelestily listy, bili sa na kríku mizerní vrabci — zlodeji, urážlivci. S druhej strany, tiež zpoza organtínu, pozeral Nikyta, oči mal veľké, pohyblivé, nepochopiteľné, očarujúce. „Stratený som, stratený,“ myslel si Žltáčik. Ale Nikyta veru nezjedol ho do večera, len napúšťal mu múch a červíkov. „Vykrmujú ma,“ myslel si Žltáčik a škúlil na červeného bezhlavého červíka, čo sa mu svíjal pred samým nosom ako had. „Nebudem ho jesť, červík je nie ozajstný, to je klam.“

Slnce sa spustilo za listie. Sivý, ospanlivý svet zatváral oči; čo raz pevnejšie zachytával sa Žltáčik podobločnej dosky. Hľa, oči už ničoho nevidia, Umĺkajú vtáci v sade. Ospanlivo, sladko vonia vlaha a tráva. Čo raz hlbšie opaduje hlávka do peria. Nachochliac sa zlostne — na každý prípad — Žltáčik nahnul sa trošíčku napred, potom na chvost a zaspal.

Zobudili ho vrabci, neslušne sa chovali, bili sa na orgovánovom konáre. V sivom svetle visely mokré listy. Sladko, veselo tlčúc, zahvízdal v diaľke škvorec. „Nemám sily, jesť sa mi chce, až mi je mdlo,“ pomyslel si Žltáčik a zazrel červíka, dopoly vtiahnutého v špáre dosky; priskočil k nemu, zobnul za chvost, vytiahol, prehltol: „No, tak, červík bol chutný.“

Svetlo bolo belasejšie. Rozspievali sa vtáci. A tu, cez listie na Žltáčika padol teplý, jasný lúčik slnca. „Požijeme si ešte,“ pomyslel si Žltáčik a, podskočiac, zobnul muchu, prehltol.

V tom čase zahrmely kroky, prišiel Nikyta, prepchal cez organtín ohromnú ruku, roztvoril prsty, nasypal na dosku múch a červíkov. Žltáčik v hrúze utiahol sa do kútika, rozčapil krídla, pozeral na ruku, ale ona — neškodná — povisela mu nad hlavou a utiahla sa za organtín, a na Žltáčka zasa pozeraly čudné, vpíjajúce sa, opalizujúce oči. Keď Nikyta odišiel, Žltáčik prišiel k sebe a začal rozmýšľať: „Teda, nezjedol ma, ale mohol. Teda neje vtákov. Nuž, tak sa nemám čoho obávať.“

Žltáčik sa dosýta napapal, zobáčkom očistil perie, poskackal si, pozerajúc na vrabcov, vyzrel jedného starého s vytrhaným tylom a začal ho dráždiť, krútiť hlavou, pohvizdovať: „Fiujut, čilik, čilik, fiujut.“ Vrabec sa nahneval, naježil a s rozzäveným zobákom hodil sa k Žltáčkovi, — búšil sa do organtínu. „Čo, dostal si ma, hľa,“ pomyslel si Žltáčik a, rozhadzujúc sa, pochodil si po obloku. Potom zasa zjavil sa Nikyta, prestrčil ruku, na tento raz prázdnu a priveľmi ju priblížil. Žltáčik podskočil, z celej sily ďobol ho do prsta, odskočil a prichystal sa na bitku. Ale Nikyta len otvoril ústa a zvolal: „Ha, ha, ha!“

Tak sa minul deň, nebolo sa čoho obávať, strava dobrá, ale je nudno. Žltáčik ledva dočkal súmraku a vyspal sa tejto noci chutne. Ráno, zajediac si, začal vyzerať, ako by sa dostal zpoza organtínu. Obišiel celý oblok, ale špárky nikde nebolo. Tu priskočil k mištičke a začal piť, — naberal vodu do zobáčka, vyvracal hlávku a glgal — dolu hrdlom kotúľala sa guľôčka. Deň bol dlhý. Nikyta prinášal červíkov a husacím krídlom čistil za oblokom. Potom plešivý vrabec smyslel si pobiť sa s kavkou a ona ho tak ťukla, že ako kamienok zanoril sa do listia, pozeral odtiaľ naježený. Priletela pre čosi straka pod samý oblok, rapotala, sem a tam behala po daromnici, triasla chvostom, ničoho súceho nespravila. Dlho, nežne spievala penica o horúcom slnečnom svetle, o medových kaškách, — Žltáčik i zosmutnel, ale samému len tak klokotalo v hrdielku, chcelo sa mu zaspievať — ale kde, vari nie na obloku za sieťou… Zasa obišiel oblok a zazrel hrozné zviera: išlo, prikrádalo sa na mäkkých, krátkych labkách, bruchom plazilo sa po zemi. Hlavu malo okrúhlu s riedkymi fúzmi dúbkom, a zelené oči, úzke zrenice horely diabolskou zlosťou. Žltáčik si až prisadol, nepohol sa.

Kocúr, Vasilij Vasilievič, mäkko podskočil, zadrapil sa dlhými pazúrmi do kraja poličky, pozeral cez sieť na Žltáčka a otvoril papuľu… Pane… v ústach, dlhšie od Žltáčkovho zobáka, žltely sa klíky…

Kocúr udrel nakrátko labou, roztrhol sieť… Žltáčkovi opadlo srdce, odvisly krídla… No vtom celkom — v čas — zjavil sa Nikyta, schytil kocúra za odstávajúcu kožu a hodil ho ku dverám. Vasilij Vasilievič urazene zavyl a utiekol, vlečúc chvost.

„Niet mocnejšieho zvera, ako je Nikyta,“ myslel si Žltáčik po tejto príhode, a keď zasa priblížil sa Nikyta, dal sa pohladkať po hlavičke, hoci od strachu jednako sadol si na chvost.

Skončil sa i tento deň. Ráno celkom veselý Žltáčik išiel zasa obzerať bydlisko a odrazu zazrel dieru na tom mieste, kde kocúr roztrhol sieť pazúrmi. Žltáčik pretisol ta hlavu, poobzeral sa, vyliezol von, skočil do plynúceho, ľahkého povetria a, drobno-drobno trepocúc krídelkami, letel ponad samú dlážku.

V dverách sa zdvihol a v drubej izbe za okrúhlym stolom zazrel štyroch ľudí. Jedli — rukami brali veľké kúsky a dávali ich do úst. Všetci štyria obrátili hlavy a, nehýbuc sa, pozerali na Žltáčka. Pochopil, že treba zastať v povetrí a obrátiť sa nazpät, no nevládal spraviť ten ťažký obrat v letku, spadol na krídlo, prevrátil sa a sadol si na stôl medzi mištičkou so zaváraním a cukrovnicou… a hneď zazrel pred sebou Nikytu.

Vtedy, nerozmýšľajúc, Žltáčik vyskočil na mištičku a s nej na plece Nikytovi, sadol si, nachochlený, ešte i oči do polovice zakryl blánkami.

Oddýchnuc si na Nikytovom pleci, Žltáčik vyletel pod povalu, chytil muchu, posedel na fíkuse v kúte, pokrúžil si pod lustrom a vyhladnutý letel k svojmu obloku, kde boly prichystané preňho čerstvé červíky. Pred večerom Nikyta postavil na oblok drevený domček so schodíkmi, dvercami a dvoma oblôčkami. Žltáčkovi sa páčilo, že v domčeku je tma, skočil dnu, pokrútil sa a zaspal.

A tej istej noci v komore na staré veci kocúr Vasilij Vasilievič, zatvorený pod zámkou za pokus na zbojstvo, reval zachrípnutým miavčaním a nechcel ani myši lapať — sedel pri dverách a miavkal tak, ze samému bolo nepríjemne.

Tak v dome, okrem kocúra a ježa, začala žiť tretia živá duša — Žltáčik. Bol veľmi samostatný a podujímavý. Páčilo sa mu počúvať, ako sa shovárajú ľudia, a keď si sadali za stôl, on počúval, nahnúc hlávku, a vyslovoval spevavým hláskom: „Sáša“ a klaňal sa. Alexandra Leontievna bola presvedčená, že klania sa práve jej. Zazrúc Žltáčka, mama zakaždým mu povedala: „Zdravstvuj, zdravstvuj, vtáčik sivý, energický a živý.“ Žltáčik hneď skočil mame na vlečku a viezol sa na nej, veľmi spokojný.

Tak žil do jesene, vyrástol, pokrylo ho čierne, ako havranie krídlo, perie, naučil sa dobre hovoriť po rusky, skoro celý deň bol v sade, ale na mraku pravidelne vracal sa do svojho domu za oblokom. V auguste ho zvábili diví škvorci do kŕdľa, vyučili lietať, a keď v záhrade začalo lístie opadúvať, Žltáčik — na svite — odletel so sťahovavými vtákmi za more, do Afriky.