ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do hosťovskej vniesli veľkú, omrznutú jedličku.

Pachom dlho klopal a kresal sekerou, prispôsobujúc kríž. Stromec, napokon, zodvihli, a tu ukázal sa takým vysokým, že nežnozelený vrcholček zohnul sa pod povalou.

Od jedličky vialo chladom, ale pomaly stiahnuté vetvičky odmrzly, zodvihly sa, napúchly a po celom dome zavoňala chvojina. Deti doniesly do hosťovskej kopy reťazí a škatule s okrasami, pristavily k stromčeku stoličky a začaly okrašľovať. Ale skoro sa ukázalo, že je vecí málo. Prichodilo zasa sadnúť si za lepenie, zlátiť orechy, priväzovať k medovníkom a krymským jabĺčkam strieborné niti. Pri tejto robote presedely deti celý večer, kým Lila, položiac hlavu s pokrkvanou mašľou na lakeť, nezaspala za stolom.

Prišiel Dohviezdny deň. Stromček okrášlili, opantali zlatou pavučinou, povešali reťaze a vložili sviečočky do farbistých štipcov. Keď bolo všetko hotové, povedala mama:

— A teraz, deti, odíďte, a do večera do hosťovskej nenakuknúť.

V tento deň obedovali neskoro a naponáhle, — deti jedly len sladké, — šarlotu. V dome bola trma-vrma. Chlapci sa potĺkali po dome a každého pristavovali, — či skoro nastane večer? Ešte i Arkadij Ivanovič, oblečúc si čierny dlhý kabát a naškrôbenú košeľu, nevedel, čo robiť, — chodil od obloka k obloku a pohvizdoval si. Lila išla k mame. Slnce veľmi pomaly plazilo sa k zemi, ružovelo, zastielalo sa hmlistými obláčkami, predĺžila sa lilavá tôňa od studne na snehu. Napokon kázala mama ísť sa obliekať. Nikyta našiel si na posteli belasú hodvábnu košeľu, vyšitú jedličkou okolo goliera, rukávov a podolu, pletený opasok so strapcami a zamatové nohavice. Nikyta sa obliekol a utekal k mame. Prihladila mu vlasy hrebeňom, na pútec, chytila ho za plecia, vnímave prizrela sa mu do tvári a priviedla ho pred veľké zrkadlo z červeného dreva. V zrkadle Nikyta videl vyparádeného, poblednutého chlapca dobrých spôsobov. Či to bol on sám?

— Ach, Nikyta, Nikyta, — povedala mama, bozkávajúc ho po hlave, — keby si bol vždy taký podarený.

Nikyta na prstoch vyšiel do koridoru a zazrel idúce vážne jemu v ústrety dievča v bielom. Mala hrdé šaty s muslínovými sukničkami, veľkú, bielu mašľu vo vlasoch a šesť parádnych lokieň po bokoch tvári, teraz tiež neznámej, spúšťalo sa na chudé plecia. Priblížiac sa, Lila s grimaskou obzrela Nikytu:

— Čo si myslel, že je to mátoha? povedala. — Čoho si sa naľakal? — Prešla do kabinetu a sadla si i s nohami na diván. Nikyta tiež vošiel za ňou a sadol si na diván, na druhý koniec. V izbe horelo v peci, pukalo drevo, rozsýpalo sa na uhlíky. Červenkavým, mihotavým svetlom boly osvetlené vysoké chrbty kožených kresiel, roh zlatého rámu na stene, mramorová hlava medzi skriňami.

Lila sedela nehybne. Bolo čudesne, svetlo z pece osvietilo jej líce a zdvihnutý noštek. Prišiel Viktor v belasej uniforme so svetlými gombičkami a s galúnovým golierikom, ktorý tak sťahoval hrdlo, že bolo ťažko hovoriť. Viktor si sadol na kreslo a tiež mlčal. V súsednej hosťovskej bolo počuť, ako mama a Anna Apolosovna rozbaľovaly akési balíky, čosi ukladaly na zem a hovorily polohlasno. Viktor sa prikradol ku kľúčovej dierke, ale s tej strany dierka založená bola papierikom.

Potom v koridore buchly dvere, ozvaly sa hlasy a množstvo drobných krokov. Nikyta vedel, že to prišly deti z dediny. Bolo treba ísť k nim, ale on nemohol sa pohnúť. V obloku na zamrznutých ornamentoch zateplilo sa belasé svetlo. Lila povedala tenunkým hláskom:

— Hviezda vyšla.

Vtom otvorily sa dvere do kabinetu. Deti soskočily s divána. V hosťovskej od zeme do povaly ligotal sa stromček stá sviečkami. Stál, ako ohnivý strom, meniac sa zlatom, iskrami, dlhými lúčmi. Svetlo z neho išlo husté, teplé, voňajúce chvojou, voskom, mandarínmi u medovníkmi.

Deti stály nehyne, pohnuté. V hosťovskej otvorily sa druhé dvere a nesmelo, tisnúc sa k stene, vošli dedinskí chlapci a dievčence. Všetci boli bez valeniek, vo vlnených pančuškách a červených, ružových, žltých košieľkach, v žltých, jasnočervených, bielych šatôčkach.

Vtom mama zahrala na piane poľku. Hrajúc, obrátila k stromčeku usmiatu tvár a zaspievala:

Nikyta podal Lile ruku. Dala mu ruku a dívala sa ďalej na sviece; v jej belasých očiach, v každom oku, svietilo po stromčeku. Deti stály, nehýbaly sa. Napokon Arkadij Ivanovič podbehol k chlapcom a dievčencom, schytil ich za ruky a galopom pustil sa s nimi okolo stromca. Poly kabáta mu lietaly. V behu pochytil ešte dvoch, potom Nikytu, Lilu, Viktora a napokon všetky deti krútily sa v kole okolo stromčeka.

V chóre zaspievali dedinčania.

Nikyta strhol so stromčeka pukačku, ťapol na ňu a roztrhol, — v nej našiel sa kalpak s hviezdou. Hneď zapukaly pukačky, zavoňal horľavý prach, zašuchotaly kalpaky z cigaretového papieru. Lila dostala papierovú zásterku s vrecúškami. Obliekla si ju. Líca jej horely, ako jabĺčka, pery boly zamazané čokoládou. Celý čas sa smiala, pokukávajúc na ohromnú bábu, sediacu pod jedličkou na košíčku s babským výstrojom. Tam pod stromčekom ležaly i balíky s darmi chlapcom a dievčencom, zakrútené do rozličných farbistých šatôčiek. Viktor dostal pluk vojska s puškami a šiatry. Nikyta remenné, ozajstné sedlo, uzdu a bičík.

Teraz bolo počuť len pukanie orechov, chrušťanie škrupín popod nohy, hlasné dýchanie detí, rozväzujúcich balíky s darmi.

Mama zasa zahrala na piane, okolo stromčeka išlo kolo s piesňami, ale sviece už doháraly a Arkadij Ivanovič, podskakujúc, zahášal ich. Stromček temnel. Mama zatvorila piano a kázala všetkým ísť do stolovej piť čaj.

Ale Arkadij Ivanovič nemal pokoja ani tu, — vystrojil reťaz a sám vopred a za ním dvacaťpať deťúreniec prebehlo obchodom cez koridor do stolovej.

V sieni sa Lila odtrhla z reťaze a zastala, hlboko dýchajúc a hľadiac na Nikytu usmiatymi očami. Stáli pri vešiaku s bundami. Lila sa spýtala:

— Čo sa smeješ?

— To sa ty smeješ, — odpovedal Nikyta.

— A ty čo sa na mňa dívaš?

Nikyta sa začervenal, priblížil sa, a sám nechápajúc, ako sa to stalo, nahol sa k Lile a bozkal ju. Ona hneď zarapotala:

— Ty si poriadny chlapec, ja som ti to nehovorila, aby nik nezvedel, ale to je tajnosť. — Obrátila sa a odbehla do stolovej.

Po čaji Arkadij Ivanovič zaviedol hru na zálohy, ale deti boly ustaté, najedené, zle chápaly, čo treba robiť. Napokon jeden celkom malý chlapček, v hraškavej košieľke, zadriemal, spadol so stoličky a začal nahlas plakať. Mama povedala, že je už koniec. Deti vyšly do koridora, kde pozdĺž steny ležaly ich valenky a kožušky. Obliekly sa a vysypaly sa z domu celou hŕbou na mráz.

Nikyta vyprevadil deti po hať. Keď sa sám vracal domov, na nebi, vysoko, v dúhovom bledom kruhu svietil mesiac. Stromy pri hati i v sade stály ohromné a biele, a, tak sa zdalo, ako by boly vyrástly, vytiahly sa pod mesačným svetlom. Napravo sa tratila biela pustatina v nesmiernu mraznú hmlu. Popri Nikytovi prekladala nohami dlhá, veľkohlavá tôňa. Nikytovi sa zdalo, že kráča vo sne, v začarovanom kráľovstve. Len v začarovanom kráľovstve býva tak čudne a tak šťastlivo na duši.