ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za večerným čajom mama s Annou Apolosovnou niekoľko ráz pozrely jedna na druhú a mama dvíhala plecia. Arkadij Ivanovič sedel s tvárou nič nevyrážajúcou, nachýlený nad svojím pohárom, tak, že hoci by ho rezali — on jednako nepovie ani slova. Anna Apolosovna, dopijúc piatu šálku so smotanou a horúcim pečivom, očistila od šálok, tanierikov a omrvín miesto pred sebou, položila na obrus plnú, veľkú ruku, dlaňou nadol, a povedala hrubým hlasom:

— Nie a nie, a nie, mať moja, Alexandra Leontievna. Povedala som, to znamená, že je nožom odrezané: s dobrým pomaly. Teda čo, deti, — obrátila sa a ukazovákom bodla Viktora do chrbta, aby sa nehrbil, — zajtra je pondelok, vy ste na to iste zabudly. Dopite si čaj, a hneď choďte spať. Zajtra, na svite, odcestujeme.

Viktor otrčil pery ďalej od svojho nosa. Lila chytro opustila oči a nahýbala sa nad čaškou. Nikytovi zrazu zatmilo sa v očiach, išly lúče od jazýčka lampy. Odvrátil sa a pozrel na Vasilia Vasilieviča. Kocúr sedel na čisto vymytej dlážke, vytrčil zadnú labku ako pištoľ a, vylizujúc ju, žmúril. Kocúrovi bolo ani veselo ani nudne, ponáhľať sa nemusel, zajtra — myslel si — vy, ľudia, máte robotný deň, začnete zasa robiť počtové úlohy a písať, ale ja, kocúr, sviatky som nesvätil, veršov nepísal, s dievčatkom sa nebozkával — mne i zajtra bude dobre.

Viktor i Lila vypili čaj. Pozrúc na husté, už začínajúce sa pohybovať, obočie materi, rozlúčili sa a spolu s Nikytom vyšli zo stolovej. Anna Apolosovna zvolala za nimi:

— Viktor!

— Čo, mama?

— Ako to ideš?

— A čo?

— Ideš, ako by ťa na gume vliekli. Kráčaj bodro. Nekyvoc sa po izbe, dvere — tu sú. Vystri sa… Na čo ty budeš súci v živote, nechápem.

Deti odišly. V teplej a zpolovice tmavej sieni, kde chlapci mali sa obrátiť napravo — Nikyta zastal pred Lilou a, hryzúc si pery, povedal:

— Prídete k nám v lete?

— To závisí od mojej mamy, — tenunkým hlasom odpovedala Lila, nedvíhajúc očú.

— Budete mi písať?

— Áno, budem vám listy písať, Nikyta.

— Nuž, majte sa dobre.

— Dobre sa majte, Nikyta.

Lila kývla mašľou, podala ruku — končeky prstov, a odišla, neobzerajúc sa: vystretá, akurátna. Ničoho nebolo možno poznať, hľadiac za ňou. „Veľmi, veľmi zdržanlivá povaha“, ako hovorila o nej Anna Apolosovna.

Kým Viktor hundral, ukladajúc do košíka knižky a hračky, odliepal a pratal do škatuľky akési obrázky, liezol pod stôl, hľadajúc nožík — Nikyta nepovedal ani slova: chytro sa sobliekol, zakryl sa paplanom a pretvaroval sa, že zaspáva. Zdalo sa mu, že je všetkému na svete koniec. V spúšťajúcich sa na oči driemotách, posledný raz, zjavila sa ako tôňa na stene ohromná mašľa, na ktorú teraz nezabudne celý svoj život. Zo sna počul akési hlasy, ktosi prišiel k posteli, potom sa hlasy vzdialily. Videl teplé, dlaňovité listy, veľké stromy, červenkavý chodník cez hustú, zľahka sa pred ním uhybujúcu húštinu. Bolo napodiv sladko v tomto červenkavom od svetla, čudnom lese, a chcelo sa mu plakať, plakať pre niečo nebývale smutného. Zrazu hlava červenokožieho divocha, v zlatých okuliaroch, vytrčila sa z boku, z lopúchov: — „Á, ty ešte spíš!“ zvolala hromovým hlasom.

Nikyta otvoril oči. Na tvár padalo teplé, ranné svetlo. Pred posteľou stál Arkadij Ivanovič, céruzou poklepkával si koniec nosa:

— Vstávaj, vstávaj, zbojník.