Zlatý fond > Diela > Povesť o mnohých znamenitých veciach


E-mail (povinné):

Alexej Nikolajevič Tolstoj:
Povesť o mnohých znamenitých veciach

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Domček na kolesách

Tri dni dul mokrý vietor, ničiac snehy. Po vŕškoch skopnela oráčina v čiernych brázdach. V povetrí bol zápach roztopeného snehu, trusu a statku. Keď otvorili vráta na kravskom dvore, kravy vychodily k studni, tisnúc jedna druhú, klopúc rohmi a hlasno mučiac. Býk Bujan zlostne reval, ňuchajúc jarný vietor. Ledva-ledva Miška Koriašonok a Lexa dvoma bičmi zahnali statok nazpät do rozmäknutých od trusu dvorov. Otvorili vráta konskej stajne, — kone vychodily ospanlivé, akoby omámené, s otmavenou, pĺznucou srsťou, s odvisnutými, špinavými hrivami, s nadutými bruchami. Vesta sa žrebila v oddelení pri stajni. S nesmyselným krikom a náhlosťou lietaly mokré kavky ponad strechy. V zadnom dvore, za pivnicou, vrany chodily okolo mrciny, ktorá sa ukázala, keď sa sneh stopil. A stromy len šumely, šumely ťažkým, nepokojným šumom. Nad haťou, vo vŕbach, v oblakoch lietali, škrečali havrani.

Nikytu bolela hlava po tieto dni. Ospanlivý, znepokojený chodil po dvore, po rozmäknutých cestách, išiel za humno, kde z načatých stohov páchlo prachom zbožia a myšami. Bol smutný a znepokojený, ako malo by sa stať niečo strašného, čo sa nedá pochopiť a odpustiť. Všetko, zem, zvery, statok, vtáci prestali mu byť pochopiteľnými, blízkymi, — staly sa mu cudzími, nepriateľskými, zlovestnými. Čosi muselo sa stať, čosi nepochopiteľného, takého hriešneho, že len — umrieť. A jednako ho, ospanlivého a omámeného od vetra, od zápachu mrciny, konských kopýt, trusu, sypkého snehu, — mučila zvedavosť, priťahovalo ho všetko toto. Keď sa vracal domov, mokrý, plachý, nabratý psinou, — mama pozerala na neho vnímave, nie láskavo, odsudzujúco. Nechápal, prečo sa hnevá, a toto dodávalo ešte viac zmätku, mučilo Nikytu. Neurobil ničoho zlého po tieto dni, a jednako bolo nepokojne, ako by bol i on vinný v akomsi ničponič započatom po celej zemi priestupku.

Nikyta išiel vedľa stohu, s veternej strany. V tomto stohu ešte zostaly diery, spravené robotníkmi a dievkami neskoro v jeseni, keď mlátili posledné kríže pšenice. Do dier a jaskýň v hlbine stohu ľudia vťahovali sa spať na noc. Nikyta sa rozpomenul, aké rozhovory počul tam, v tme teplej voňavej slamy. Stoh videl sa mu byť strašným.

Nikyta pristúpil k neďaleko od humna v poli stojacej búdke pre oráčov, doštenému domčeku na kolesách. Dvierka, pohybujúce sa na jednom závese, smutne škrípaly. Domček bol prázdny. Nikyta vošiel do neho rebríčkom na päť štebielok. Zdnu bol malinký oblôčik, so štyrmi sklenými tabličkami. Na dlážke ešte ležal sneh. Pod strechou na poličke, ešte od jesene, povaľovaly sa vyhryzená drevená lyžka, sklenica z pôstneho oleja a črienok z noža. Pohvizdoval vietor ponad strechu. Nikyta stál a rozmýšľal, že, hľa, teraz je sám, samulinký, nik ho nemá rád, všetci sa na neho hnevajú. Všetko na svete je mokré, čierne, zlovestné. Zahmlilo sa mu v očiach, pocítil trpkosť: kdeby nie, — sám na celom svete, v prázdnej búdke…

— Pane Bože, — povedal Nikyta polohlasne, a hneď mu hore chrbtom prebehol chladný mráz, — daj, Pane Bože, aby bolo zasa všetko dobre. Aby ma mama rada mala, aby som poslúchal Arkadija Ivanoviča… Aby vyšlo slnce, vyrástla tráva… Aby havraní neškriekali tak strašne… Aby mi neprišlo počuť, ako reve býk Bajan… Pane Bože, daj, aby mi bolo zasa ľahko…

Nikyta hovoril toto klaňajúc a náhlivo sa prežehnávajúc. A keď sa tak pomodlil, pozerajúc na lyžku, sklenicu a črienok z noža, — naozaj mu odľahlo. Postál ešte trošku v tomto odpoly tmavom domčeku s maličkým oblôčkom a pobral sa domov. Naozaj, domček pomohol: v sieni, keď sa Nikyta sobliekal, prechodiaca tade mama pozrela na neho, ako vždy po tieto dni, vnímave prísnymi, sivými očami, a zrazu sa nežne usmiala, prešla dlaňou po Nikytových vlasoch a povedala:

— Nuž, čože, vybehal si sa? Budeš čaju?




Alexej Nikolajevič Tolstoj

— významný ruský prozaik, autor poviedok zo života ruskej vidieckej šľachty, satirických románov a trilógie Krížová cesta o osude ruskej inteligencie počas októbrovej revolúcie. Známa je jeho kniha pre deti Buratinove príhody. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.