ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tedy sme zas v Kvietovcach.

Pominulo dva roky, čo sme ich videli, ale to konečne nerozhoduje. Život tečie na dedine svojím širokým, voľným tokom, sťa by tie humná i ploty, ktorymi je ohradená, zdržovaly prináramný nával(von) toho pestrého, pohnutého života, ktorý odohráva sa tam von, s druhej strany hôr. Tu v dedine minie päť i desať rokov tak rečeno bez stopy, bez účinku, kdežto tam za horou, v Suchanove na príklad, každý rok, ba každý deň donesie akú takú premenu. Dedina si sedí učupená vo svojej kotline, dom pritúlený k domu, sťa deti pritulia sa k sebe, keď na mrkaní vyčakávajú pod stenou návrat materín z poľa. Od dvoch rokov nepostavil sa do radu ani jeden nový domec — ale tiež ani jeden sa nevytratil z radu. Hľa tam chalupa starého Šôrca ani o piaď nevhĺbila sa do zeme, bárs pred dvoma rokmi neprorokovali sme jej ani pol roka života. Matej Šôrec, bárs dýchavičný, nasnášal z hory rohov, i tymito mladymi zurvalci podoprel hrady, skláňajúce sa povážlive na bok. Odľahlo sbútľaveným bokom chalupy, i nehrbatejú toľme pod ťarchou strechy, (čo) z roka na rok ťažšej. To už vlastne ani nenie strecha, ale čosi ako zahradka, (podobného) pravda nie zahradka vychýrenej Semiramidy. Mach ju zaujal celú a z neho sem i tam vyčnievajú tlsté (steblá) kočiane bodliaka. Ba i rakyta, ktorú sem ktorýsi vietor zasial, pekne zmohutnela i kyvoce sa veselo podľa vetru, sťaby sa z tejto výšavy vysmievala svojim sestrám okolo dedinského jazu.

I cmiter sa premenil a to k svojmu prospechu. Ano, pribudlo doň dakoľko nových hrobov; z dediny pekne vidno, ako sa sivejú z pomedzi hustej mládze: nestačily ešte zarásť trávou. Premenil sa, lebo obec dala na novo natrieť farbou kríž, v prostred cmitera postavený a obohnala celý cintorín parkanom. Akosi veselo hľadí to teraz na dedinu, sťa oný cigáň, keď dostal nové nohavice.

Nie tedy ťažko vynajsť i starú Quietorisovskú kuriu, v ktorej gazduje pán Ondrej Kuchár. I ona je taká, ako bola (pr) takto dva roky. Iba že dvor zdá sa že je akosi väčší. A ono nenie väčší, ale ako vás oklame. Čo boly rozostavené vozy, drabinovce, kolesá, pluhy a brány — to všetko sa kdesi utiahlo po kôlňach a po cieňach. Nenajdeš ani tú obrovskú hŕbu haluziny tam neďaleko ovčiarne — ba ani od hnoja netečie dolu dvorom ten jarok, pre ktorý pán Ondrej sa toľko musel sožierať. Musí byť čosi i povyvážané tuto, lebo kačky (zostaly) prišly razom o mláku, ktorá práve v stred dvora sa rozprestierala. Toto dáva akoby dojem že sa dvor rozšíril do bokov i do úzadia, bárs v ňom nebolo nič dotknuté. Stavy sú v tom istom poriadku a spôsobe, ako boly takto dva roky. Brezy pred kuriou sú dosiaľ zelené, okolo nich spravené sú z pažite pohodlné sedadlá. V ich tôni pod samou stenou sú kanapy, bielou farbou natreté. Toto je rozhodne novinka. I na jednom a druhom krýle je vykrojený kus dvora a ohradený šrankovým plotom — tým spôsobom povstaly dve zahradôčky vysadené ružami, fijalkami i druhým kvietim voňavým…

(Keby ste sa pýtali) „Kto to previedol, tieto premeny?“ chceli by ste sa pýtať. Ale niet času, lebo vidíte na pavlači sedieť dámu vo svetlej blúze s červenými pásmi. Štrikuje svojima rukama, ktoré mihotajú sťa blesky: tu i tu pritisne si pravou rukou účes na sluchoch. Už po tomto zvláštnom pohybe poznáte, že je to naša tetka Šemická, vlastne pani Kuchárová…

Čože zakrývať, keď sa to tak stalo a nie ináč. Ostatne šípili sme všetci, že to povedie do tichého prístavu manželského v Kvietovciach. K tomuto poznaniu prišiel i Ondrej, i neodkladal, ale koval železo kým bolo horúce. V tej súre zabudol si všímať posmeškov, ktoré naň tu i tu sa sypaly lejakom, menovite ak sa našiel v kružku pred vidieckym domom. Tetka Šemická sa tiež nespierala a tak na Všechsvätých gazdovala v Ondrejovej kúrii už (gazdina) „pani veľkomožná“. Nastal nový život i nový poriadok, do ktorho najťažšie prišlo sa vžiť Mariene Sučúrke. Už už sa zdalo, že vypukne kríza, ale konečne Mariena ostala. Teraz vedie ona kuchyňu, varí totiž „pre čeliadku“ a robotníkov, takže vlastne okrem kľúčov neztratila ničoho.

Tam od cesty čuje sa ako temný rachot, chvíľkami prerývaný. Domaca pani za každým prestane v práci a naslúcha. „Idú — a či to mlyn (rapoce) klepoce?“ rozvažuje v pochybách. Konečne zahurtovalo celkom určite — voz prešiel mostom pritískajúc okrúhle pomostiny, sťa klávesy: a hneď zatým sa čuje hukot, ako keď kočiar uháňa po hladkej ceste. „Oni sú!“ rozhodla pani a odkladá robotu do okrúhleho košíka, ktorý má zavesený na ruke a v ktorom zahrkotal svazok kľúčov na drôtenej obrúčke. Keď sišla s pavlače už zatiahol vynovený kočiar Hubov do dvora a zastal pod ľavou brezou.

Prvý skočil pán Ondrej a skladá na zem opatrne chlapčeka asi štyrročného v námorníckej uniforme a širokom slamenom klobúčku so širokymi stuhami. Chlapec hneď sa obrátil k pani Kuchárovej a zakričal: „Teta-teta, doniesol som ti kvieťa!“ A už dvíha proti nej kytičku z fijaliek a ruži; uchvátiac ju rukama za sukne. Pani vzala chlapčeka na ruky, hľadí mu skúmavo do tváre, buclatej, bielej, oživenej párom živých modrých očí. A vinie ho s nežnosťou k sebe a obsýpa čistú bielu tváričku bozkami.

„Keď si mi len prišiel, môj malý Miloško, dobre si urobil!“

„A ja už nepôjdem domov, nikdy, nikdy! Iba zavčerom…“ zvolal malý Hubov Miloš odkloniac sa od nej a hľadiac jej do tváre. „I mama pôjde iba zavčerom,“ doložil, obzrúc sa na paniu, ktorá sa k ním priblížila.

Domáca pani složila Miloša na zem a objala i vybozkávala pani Hubovú. „Nech vás pán Boh živí, tetuška,“ prednáša pani Amalia medzi bozkami. „Aby ste mnoho rokov takto vo zdraví a-a…“

„Ďakujem duša,“ odpovedá tetka v okamžitom akomsi dojatí. „Nech len i tebe…“

„A kde je teliatko!“ zvolal Miloš pretrhnúc takto všetky formality.

Všetci sa obrátili k nemu.

„Aké?“ pýta sa domáca pani.

„Ja som mu spomenul, že máme teliatko, ale to je už zo dva týždne,“ odpovedá pán Ondrej. „A on mudrc, nezabudol!“

„No počkaj, pôjde ti ho ujo ukázať, ale najprv poďme dnuka.“

A tak vedie si domáca pani svojich hosťov. Pani Amalia sa mnoho nepremenila, len čo je plnšia, stepilejšia. Na tvár jej vysadol rumenec, i dosiaľ tam ihrá sťa keď bola dievčaťom. Hnevá sa na sama seba pre túto „zlú obyčaj“, ktorá každému padá do oka a robí ju nápadnou. Najväčšmi ju pre to ohovára pani sudcová, ba i šepká sem i tam, že „sa maluje“. A na pani sudcovú už ani to nemôže sa povedať. Jej červenosť nemá nič spoločného s pohyblivým rumencom pani Amalie, dievčensky živým: jej červenosť skôr pripomína hrvol istého vtáka, ktorý sa na dvore nadúva.

Na konci kráča ženská krokom „ani pán farár“, nosiac na rukách čosi na vankúšiku, bielou pokrývkou prikryté. Líca „dobre nepuknú“, i dobre že krv z nich nesyčí. Domáca pani až „v červenej svetlici“ všimla si i tohoto hosťa.

„A čože táto?“ priblížila sa k žene a dvíha bielu pokrývku. „Čože táto dievka?“ a zacmúkala na maličkú. Príhovor ostal bez odpovede. Iba oči čo zažmurkaly tuho, urazené náhlou svetlosťou. „Ja som ešte taká malá-malá dievka… Ja ešte neviem nič, len papu…“ Maznala sa s ňou domáca pani, šimrajúc jej prstom pod vyvaleným podbradkom.

Miloš sa chytro vyštveral na kanap a chytil tetku za rukáv a druhou rukou jej ide za voľný golier blúzy. „Šuky-šuk!“ kričí a smeje sa, chcejúc takto neborák, odtiahnuť pozornosť tetkinu od „bábiky“. Jeho malé srdiečko už cíti muku a to muku ťažkú — žiarlivosť… Od troch mesiacov, (čo sa narodila malá) malú Aničku „(na) Suchá doniesla“, malý Miloš je takrečeno vyhnanec vo svojom vlastnom dome. Z kolísky vyňali jeho a vložili do nej Aničku, ktorá bezohľadne trápi celý dom. Neraz v noci vyburcuje ho zo sna a prinúti ho pozerať, ako ju mama na vlastných rukách nosí sem i tam po izbe. A čo je menej „dobrá“, to väčšmi sa maznajú s ňou. I on pravda rozplače sa kedy tedy a tu musí počúvať naučenia: „Neplač Miloš — prebudiš bábu.“ Alebo: „Ty musíš slúchať, ty si už veľký…“ Na každý pád veliká sa mu robí krivda a to všetko pod menom Aničky. Jediný ujo Kuchár keď príde na obed vezme ho na kolená a učí ho „hota“. Zdalo sa mu že i teta z Kvietoviec je jeho — a ono i tá už sa oberá malou bábikou.

Ale i tento mráček chytro preletel nad jasným obzorom jeho neprebudenej duše. Skupina okolo malej Aničky sa chytro rozišla a ženská s plnými lícami prechádza s malou krokom hojdavým a nôti jej „čičí“. Snaď ešte zaspí keď ju v koči popretriasalo.

„Ujo — a kde je teliatko?“ napomenul zase Miloš. „Ukáž mi teliatko!“

„No poďme, ukážem ti ho,“ bral ho za ruku Ondrej.

I tak treba poprezerať gazdovstvo. Každým razom ho prezerá, keď príde domov, bárs to robí každý druhý večer, ak je pekne, tedy i každý večer a zavčas rána už sa vracia do mesta. Túto cestu robí alebo na vozíku alebo keď je v poli robota, pešo. Vozík je zreformovaný dokonále, potiahnutý novou látkou zelenou, „oblečený“, ako sa posmievajú pred vidieckym domom. To je dielo pani Kuchárovej, ktorá porobila v dome veľa premien, potom vo dvore založila spomenuté zahrádky a konečne dala obliecť i otrhaný vozík.

Vo dvore niet mnoho čo prezerať. Teraz je to všetko poukladané v kôlňach, čo indy bolo vystavené na stred dvora. Nepadá mu táto premena veľmi do oka, mal času naučiť sa na ňu. Vyšiel na šopy, nesúc malého Miloša na rukách, čo tam nového.

„Joj ujo — čo je tuná smetí!“ podivil sa Miloš velikým hrbám ďateliny, sena a viky. „A prečo ich nevymetiete?“

„To je krm pre statok,“ učí ho ujo. „To budú jesť kone a kravy.“

„Veď majú trávu, nech sa napasú.“

„Ale v zime, keď napadne sňahu a nebude trávy.“

„A vari kravy jedia smeti. A prečo my nejeme smeti?“

Neraz malý mudrc doniesol svojho uja do rozpakov svojimi večnými „prečo“. A nenie tak ľahko uspokojiť jeho zvedavosť, lebo tá siaha do najmenších podrobností.

Takto prezerajúc všetko došli i do stajne. Našli tam pri žliabku priviazané teliatko, na ktoré Miloš tak od dávna myslel. Už dávno sa mu žiadalo videť z blízka a pohladiť, čo doma vídaval málo kedy. I postavil sa k žliebku a hladí teliatko po hladkej hlave. A teší ho zvlášte, keď teliatko chytá ho za rukáv a prežúva ho, tiež možno sa diviac kde sa berie pri ňom tento malý.

Kuchárovi dávno sa zunovalo stáť s malým svojím hosťom pri teliatku, ale malý ešte vždy mal sa čomu obdivovať. Preňho teliatko bolo čosi neobyčajne zvláštneho. I tie štíhle nohy, i veliké oči i tá huba večne studená a ustavične spotená. Každý pohyb mu pripadal ako čosi nepochopiteľného. Tie teliatka, čo mu otec kúpil a doniesol všetky boly mrtvé, ani jedno sa nehýbalo. A toto je tak milé i tak nadstaví hlavu, keď ho poškrabeš pomedzi rožky, zpod kože sa vydobíjajúce…

„No — teraz pôjdeme pozreť včely,“ napomína Ondrej svojho hosťa.

„A či mu je nie smutno?“ pýta sa Miloš — „keď je samé.“

„Možno mu bude i smutno.“

„A prečo je samo?“

„Keď mu je mať na paši.“

„A prečo nešlo s ňou na pašu?“

„Lebo paša je ďaleko. Zabolely by ho nohy, nevládalo by…“

„Mohla by ho vziať na chrbát.“

„Keď by spadlo?“ nadmietnul Ondrej a doložil — „a udrelo by sa.“

„Joj!“ vzdychlo sa Milošovi od údivu. „A nebude plakať, keď je samo?“

„Ach už sa naučilo…“

V tom Miloš vykríkol, ani by ho na nože bral. „Čo je to, ujo — čo je to? Mačka?“

„Nie to je zajac.“

„Ha-ha-ha!“ rozosmial sa od radosti. „Ako skáče!“

Králik medzitým vbehol do truhlice, ktorá bola pod žľabom urobená. Nasledovalo zas dlhé rozkladanie, čo je zajac. Horko ťažko sa odlúčil Miloš od stajne, od tejto ríše, plnej všakových novostí nevídaných a neslýchaných.

Panie sadly na pavlači, tetka vytiahla z košička zase pletenie a pani Amalia zasadla k nej tiež s akýmsi háčkovaním. Pozrela na ňu teraz s boku a nemôže sa nezadiviť.

„Aká si mi mladá!“ priznala sa Amálka, nahnúc sa k nej dôverne. Od tých čias, čo sa tetka Šemická vydala, priateľstvo stalo sa ešte tesnejším. „Kto by bol pomyslel.“

„Čo?“ pýta sa tetka s úsmevom pozrúc k nej.

„Že budeš takáto mladá, pekná…“

„Tedy kým som sa nevydala nebola som ani mladá ani pekná,“ podchytáva ju pani Kuchárová. „No — len povedz, len pravdu!“ hrozí jej prstom, hľadiac jej priamo do očí.

„Ja som len myslela, že nebudeš takáto-takáto… Ani neviem povedať čo myslim. Že privykneš, že sa vžiješ.“

„A keď sa musíš!“ doložila tetka už vážne. „Musíš sa vžiť, keď si sa dobrovoľne postavila do nových pomerov. A táto nutnosť sa tak sama sebou rozumie, že konečne nenie ti ťarchou. Je prirodzenou povinnosťou…“

„To je druhé!“ zvolala pani Amalia veľmi živo. „Ty si šťastná a preto ti je všetko ľahko. Ty si sa vydala vôbec po svojej vôli — a z toho je všetko v poriadku.“

Z týchto rečí vyznieval zas ten obvyklý stesk. Tým trapnejší, že vyznieval proti vôli samej Amálky. Nezakrývala ona pred tetkou svoje „trapy“, keď na to prišlo, ale ani ich nechcela stavať na obdiv. Tetka hneď videla čo sa za rečmi celkom obyčajnymi skrýva. Rozumela jej väčšmi, ako kto iný, bárs ju menej chápala, ako kto iný. Nikto ju toľme nehrešil, ako ona — ale nikto tak odôvodnene, ako ona.

„Povedz mi už“ — pretrhla túto niť hovora pani domáca — „povedz mi, čo sa už zase máš žalovať. Aká krivda sa ti stala?“

„Ty mi nechceš nič uznať,“ nahnevala sa pani Amálka. „Už vopred viem, že ma budeš hrešiť.“

„To ma teší, keď to tak vieš,“ zasmiala sa tetka. „Tedy nehovorme o tom, aby aspon dnes bol pokoj medzi nami. V tých veciach sa mi už nikdy nikdy neporozumieme. Čo robiť! Nie sme (jednej povahy) jedneho presvedčenia.“

„Nie povaha — nie“ zopiera sa pani Amalia. „Ale tvoja obyčaj, že držíš vždy s Hubom proti mne.“

„Tedy som nespravedlivá proti tebe!“ zvolala tetka.

„Jemu chytáš stranu.“

„Ale vari vždy poviem i dôvody!“

„Ano — ale ja ich vždy nemôžem uznať.“

„Tedy dôvody sú medzi nami nejednaké. U teba inakšie u mňa inakšie. A dôvody vždy majú korene v presvedčení. Keď sa nám dôvody neskladajú, nebude sa skladať i presvedčenie. Ty sa protivíš istej čiastke môjho presvedčenia, chceš mi ho preinačiť a ja si ho nedám, lebo mne je celkom užitočné a správne.“

*