ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dľa všeobecného úsudku náš prvý ples vypadol znamenite. Čulý odbor zasadol hneď v druhý deň a koniec porady bol na nasledujúcu sobotu zase ples, ale maškarný. Toto bola najväčšia udalosť tohoto dňa, ak len nerátame tú druhú, že prišli na mestský dom dvaja z kopaníc, a jeden z nich mal zaťaté do chrbta kosákom, ktorým sa obrezáva réva. Stalo sa to tak mimochodom („sulacajuć“) za škerac, tedy zo žartu. Keď sme ranu sošili a obviazali ako svedčí, naši bodrí „čabani“ odišli „u Vrhe“, keď sa u šiorre Marice potúžili.

Ja celý deň musel som prijímať komplimenty, že som sa výtečne zabával, i ako to včera bolo pekné a elegantné.

Šiorra Kate bola tiež v ružovej nálade. Dnes prvý raz „pochúpila“ zjesť dačo obsažnejšieho. Trvala dlhá porada so mnou, čo by tak mohla k obedu. Resolvovali sme jej celé krýdlo od sliepky, nad čim prišla do vytrženia.

„Vôbec môj doktore, tejto noci som dobre spala, ani „puh“. Ja neviem nič, ani kedy sa vrátili z plesu,“ chválila sa mi ako s velikým víťazstvom.

„A musíte vedeť,“ vysvetlovala mi Ane s triumfom v tvári — „že šior Tomažo búšili nohou do stoličky, že sa prevrhla. ,Jaj reku, padla mi hospodarica z postele,‘ pomyslela som si, strhnúc sa zo sna. Pozrem na posteľ — a vidím ti ich, že spia, ani v oleji. ,No reku, zdravý majú sníčok.‘“

Šiorra Kate krutila hlavou usmievajúc sa s tým šťastným úsmevom, ktorý má iba pacient po prestalej ťažkej bolesti.

„A viete, čo sa stalo?“ ohlásil sa vo dverách pán Tomažo, „naša gazdina včera večer si prihla, i to ju povalilo.“

„Na-na, vidíte, čo vychytia na mňa. Ešte že som korhelica!“ A zamyslela sa trochu, pozerajúc kdesi do nekonečna. „Vyznajúc pravdu, ja som sa už celkom „pregorila“, keď sa mi to navrátila horúčka. ,Jednu si prestala,‘ pomyslela som si — ,túto už neprestojíš.‘ A keď tu prestála som i druhú. Ach, čo som sa nakašlala! A tej noci ani raz. Iba ráno keď som sa prebudila päť šesť ráz. Nuž ďakovať Bohu i sv. Rochu — ešte azda dožijem jednu oberačku.“

Celý dom zostal v nálade akejsi povznešenej. Pán Andrija neodišiel na baštinu, bárs slaviky sa tam už ozývajú, len aby bol obedu prítomný, „ako bude Kate oberať krýlo“. I šiorra Dore nepripadala si tak zbytočnou, umienila si okrem sliepky, spraviť ešte dáky iný kumšt.

„Ach — čo chcete, treba ju nechať,“ akoby sama seba tíšila moja pacientka — „keď má vôľu, nechže ukáže, čo vie. Ja to síce jesť nesmiem, ale moji bratia zato môžu. Alebo“ — čosi jej preletelo hlavou, čo sa nemohla odhodlať vysloviť. „No, veď uvidíme…“

Veľmi som sa začudoval, keď asi o hodinu prišla Ane „s poníženou službou“, aby sa mi páčilo k nim na obed.

„Oh, čo že toto znamená!“ zadivil som sa.

„To si hospodarica žiadajú a šiorra Dore sa podobrala spraviť obed.“

Nuž to som už len odmietnuť nemôhol.

Na obede sišlo sa nás viacej. Pleban, „aby sa mu nahradilo, čo mu ušla štola“, dvaja sestrenci šiorry Katy: šior Vice i šior Tone. Bolo nás na túto miniaturnu jedaleň práve dosť. Okrem sliepky, našlo sa i dakoľko čvíkot, ktoré ešte vždy sú dosť (tl) tučné. A najhlavnejšie: šior Andre je poslal Mika na baštinu, nech donesie „jančića“, baranca „vieš toho čierneho od tej kornuty“, ktorý je taký „že sa mu len tak koža na chrbáte vozí“.

Keď zvonilo obed, prišiel som do Zlatincov. Ane behala ako bez hlavy, hore a dolu schodmi, snášajúc „potreby“ pre sľúbený „koch“. Šior Andre je zamračený.

„Pomyslite si, čo sa prihodilo!“ rozpráva nám i s velebníčkom. „Pošlem Miku na baštinu po baranca, tu on už nenašiel čobana dolu, musel za ním do vrchov. A pri krdli našiel miesto môjho čobana jeho švagra, a ten mu nechcel vydať baranča, že vraj, kto vie, či je on nie dáky zlodej, keď mu švagor ráno o tom nič nespomenul. Miko musel sa vrátiť dolu, vyšikovať do vrchov čobanovu ženu. Tá nevládze ani chodiť, lebo je dýchavičná, i tak sa odtiahlo do terajška. Just teraz čo ho doniesol.“

„He he he,“ smeje sa don Niko, paroch, ale smiech mu neide akosi od srdca. Vyznám, i ja s akýmsi sileným humorom som doložil:

„No, váš „jančić“ na tento raz si „škapulal“ kožu. Môže byť povďačný Mikovi, že ho neznal švagor vášho čobana.“

A baranec, ako by nám naschvál sa chcel vysmievať, zabľakotal kdesi vo dvore.

Pán Andrija mal pokazený dnešný obed. Tešil sa, ako nás pohostí nielen čerstvou pečienkou z ražňa, mäkkou sťa páper s kožtickou prižiarenou chrumkavou, ale menovite praženymi drobkami barančími, ktoré sú opravdová lahôdka.

I šiorra Kate bola touto nehodou nemile dotknutá. „Či vidíte „dešgraciu“!“ zvolala, keď som vstúpil k nej s don Nikom. „I toto sa ešte nikdy nikomu neprihodilo. Ale to Andrija! Nie aby pripravil všetko a potom — — potom zval hosťov, ale spraví improvižadu. Ah, aboj meni!“

„Ale čo sa trápite, šiorra Kate!“ tešil ju don Niko, muž praktičný a uznanlivý. „To je najmenšia starosť. My tu sme mládenci!“ a udrel mi dlaňou po kolene, že som sa strhol celý. „Nie sme my rozmaznaní: zvlášte keď je hospodarica v posteli. A potom — treba si dodávať „kuraja“ a nepadať na duchu.“

Z jedálne bolo čuť štrkať taniermi a nožami a o malú chvíľu zacengali vidličkou o pohár. „Á — bona parala“ — riekol don Niko, i pobrali sme sa do jedálne.

Na tanieroch bola už rozdelená „manistra“: polievka „s rizima“ a v nej rozkrájané drobky zo sliepky. Je to husté a dali nám plný tanier, takže už po tejto prvej „piatanci“, po prvom podnose, môžeš smelo stať od stola. Sotva odniesli taniere a ližice,* už sa kúri na stole plná misa baraniny a kuraciny. Šior Andre ako „kućigazda“ sam nás podeloval najlepšimi kuskami, vlastne kusiskami. Baranina v túto sezonu je najlepšia, jemná, šťavnatá, aromatičná, menovite „feta“ od rebier je delikatna. Miesto šalatu predložili nám „sparoge“, našu špárgu; lenže táto nevyrástla v teplej hrade, ale divoko vo „Vrchoch“, medzi kamením. Následkom toho má nahorkastú príchuť, ktorá draždí apetít. Bola „načinjena“ s olejom, octom a vajcom na tvrdo. *Už sa kúri na stole „fegate“, vyprážaná barania pečienka. Sotva sme sa „deštrigali“, s nima už…

Nastala pausa, ktorú sme upotrebili na hojné „libacione“ výtečným vínom z pivnice pána Andrije. Daktorí, čo sme mali remene, museli sme sa hotoviť k ďalšiemu boju rozpúšťaním aspon o tri dierky, čo sa robilo nepozorovane. Medzi jedením, držali sme sa fraterskej regule, netratiac márne reči. Keď sme si takto vydýchli, doniesli nám vyprážané čvikoty. Šior Andre ich vlastnoručne rozdelil, na každú hlavu po dve. Nevyzeraly sice vábive so svojimi holymi priškvarenými hlavami a pokrkvanymi stehnami, iba čo pod pazuchou zpod kožky prižiarenej presvitalo sadlo.

„Škoda, už sú nie také tučné,“ poznamenal pán Andrija, berúc jednu na muštru.

„Ale preca sa dajú jesť,“ potešil ho don Niko.

„To je viac pre zábavu, ako pre najedenie“ — ozval sa pán Tomažo. „Zvlášte s kosťami je babračka.“

„Keď oberáš každú zvlášť!“ posmieva sa pán Andrija. „To sa takto je!“ A pol čvikoty zmizlo mu v ústach. Jemné kôstky prašťaly pod jeho zdravymi zubami.

„Ale nám daj svoje zuby!“ odpovedá pán Tomažo, šiplúc sa so stehienkom.

Ja som tiež bol náhľadu pána Tomaža, a jedol som čvikoty viac „z komplimentu“. Pán Andrija sa díval na nás s poľutovaním. On ako pravé dieťa prírody nemôhol pochopiť, že my sme proti tejto „gulozarii“ tak ľahostajní.

Po tomto hlavnom kúsku doniesli na mise čosi krásne nadutého, s prižiarenou červenou kostičkou.

„Á — bon džorno!“ svolali sme svorne s don Nikom, vidiac, že to čosi „sladkarije“ z furmy. „Hneď sa vidí mladá hospodarica,“ doložil don Niko.

„Toho nebolo dvacať rokov na mojom stole,“ riekol pán Andrija s opovržením. „Ja to nejedávam.“

„Tedy sa dívajte na nás, keď neradi „sladko“!“ smeje sa don Niko.

„Ja rád sladko, na príklad „frittule“, (odpovedá) toto z furmy nie,“ vraví pán Andrija. „Ba viem frittule i piecť.“

„Ešte čo!“ podivil sa don Niko.

„Veru“ — a rozosmial sa pán Andrija, hodiac rukou — „ale od tých čias je pekných pár rokov, keď som sa tým zaoberal. Ozaj, doktore,“ obrátil sa znenazdania ku mne: „Viete vy, čo sú frittule?“

„To bude to, čo sa jedáva na štedrý deň a na fašiangy. Vyzerá to ako české koblihy.“

„To,“ odobril pán Andrija oprúc sa o stôl.

My sme medzitým brali, čo nám mladá gazdina prihotovila: čosi na mandliach a orechoch — vôbec, „sladkarija“.

„A to bolo v Chúmci, keď si vyprážal tie frittule,“ pripomenul pán Tomažo, nesúc do úst kúsok kocha.

„Ľaľa, i ty si bol tam, teraz mi schodí na um, i nebohý šior Kekko Radić z Vrhúnca, prišli sme tam ku nebohej vdove kapitána Modlovića. Mala tri dievčatá…“

„Jedna sa vydala za Miku Zorinho v Stražišći“ — poznamenal šior Vice, sestrenec pána Andrija, ktorý dosiaľ málo hovoril, najviac jedol. „Keď som bol ešte v Zadri, v komisii pre kataster, bola sa obrátila ku mne… hľa, File sa volala, aby jej syna preložili do-do-počkajte — “ kýval pritom prstom snížiac hlavu skoro do taniera: „Šibenika, ano, do Šibenika, lebo bol na Neretvi a tam ho zimnica drvila.“ Prihol pritom z pohára dobrý glg.

„Tuto Tomažo sa mal tuho okolo jednej,“ pokračoval šior Andre kde prestal. „Stáne sa volala. Pekne urastená, vysoká, čierne oči — (propia) una belleza. A šior Kekko Radić…“

„Dovoľte, zio Andre“ — pretrhol ho šior Vice, utrúc ústa obrúskom „na svu prešu,“ t. j. veľmi chytro, ako by mu čosi malo ubehnúť. „Ja som išiel hneď na „luogotenenzu“ a tam sa mi prihodila akurát pekná… Šiel som ku konžilieru Babrićovi: reku toto a toto, preložte ho do Šibenika, lebo tá File bývala v Šibeniku a chcela mať syna pri sebe. Čo chcete, ja som bol s konžiliermi ako brat, ako brat, ale Babrić povie: „Do Šibenika nemôžem, lebo tam je „neput“ kanonika Udiniho. Čo si počnem potom s ním?“ A ja hybaj „dretto“ k „namještniku“, vtedy bol starý Radič. „Eh, povedá, to je maličkosť a nevyplnili by sme ju takým dobrým vlastencom!“ Ano tak povedal. To bolo veľmi krásne čuť, ako to povedal. „Neput kanoníkov nech ide do Zadra a tento z Neretvi nech ide do Šibenika.“ I faktum, tak sa skutočne stalo.“ A zas chlipol z pohára, a chytro utrel ústa. „Čože starý Rodić, eh, naozaj, to bol… Alebo…“

„Veď už nech dorozpráva zio Andre o tých frittulách!“ pretrhol si brata šior Tone.

„Nech sa páči,“ ustúpil šior Vice trochu urazený. „Ja som len chcel tuto doktorovi podotknúť, „perke“ je „forešt“: aby vedel, čo bol starý Rodić. Viete, z tých starých, pravých, hrvatských generálov. S tým si môhol hovoriť ako s bratom, i národ šiel k nemu a on k národu. I keď bol cisár v Dalmacii, Rodić pýtal, aby telesná stráž ostala v Zadru. I tak cisár chodil bez stráže, pomyslite i v Zágorí, kde vtedy boli „hajduci“, a národ takto bezprostredne pri ňom a Rodić, to sa rozumie tiež. Toho vám mal každý rád, každý, zvlášte tento „baši“ narod, prostý svet, ako težaci…“

„Viete, za sladkým sa treba napiť,“ pretrhol brata šior Tone, ponalievajúc do malých pohárkov starej „vugavy“. Sebe nenalial, lebo on nikdy nepil. Takto chcel brata prisiliť, aby umĺkol.

„Živila naša hospodarica,“ nazdravil don Niko, neviem ktorej, či mladej, čo sa ešte trápila tam hore, v kuchyni, či šiorre Kate, ktorá práve sľúbené krýlo oberala. Vyprázdnili sme pohárky, don Niko zamľasol dva tri razy, mihol na mňa a rečie: „Roba fina, doktore — finiššima“ — a cmukol priložiac štípku k ústam.

Staré víno, sladké ako mäd a spolu ohnivé ako vatra, vstúpilo rovno zo žaludka do hlavy a vykúzlilo rumeň na všetky tváre. Oči nám zahorely, dostavila sa bezstarostná zdieľnosť.

Šior Vice práve bol v ohni, rozprávajúc o svojich loveckých kúskoch, dosť hodne garnirovaných latinou, keď tam shora prišlo ešte jedno prekvapenie. Ane doniesla dve misy. Na jednej rozkrájané kúsky čerstvého syra, pripečeného a posypaného cukrom, na druhej „škuta“, t. j. hustá (kôra) vrstva, ktorá sa sošanuje zo žinčice prvej, než počne vrieť. Je to chuti sladkej, mäkké, jemné a veľmi syté.

„A ben veňa!“ zvolal šior Tone, vidiac tieto zriedkavosti v tejto predjarnej sezone. „Toto sú pravé ľahôdky.“

Za tymito ťažkymi jedlami sa polievalo samou vugavou. Spoločnosť sa rozdrobila na prvky. Šior Vice zabával don Niku o svojich dobrodružstvách v Benátkach a mne šior Andrija dorozprával udalosť v Chúmcu, ako totiž pražil frittule. (Vec bola jednoduchá. V)

Vec bola jednoduchá: videl múku a olej, patrne dievčatá vdovy Modlovićky ju prihotovily pre frittule. Zo samopaše vsypal múku do oleja, nasypal soli, trochu piepra, rozmiešal na riedke cesto a začal kusy cesta hádzať do vriaceho oleja. Hotové frittule doniesol na stôl a šior Kekko Radić i brat Tomažo nevedeli sa prenadiviť, aké sú znamenité. I skutočne boly vraj také akých nikto nikdy nejedol. Dosť sa ho natrápil šior Kekko Radić: ako, čo ich spravil — nikdy mu už nevypadly tak dobre.

„Kad se arčí, nek se arčí,“ pomyslela patrne mladá gazdina tam hore, sťa ten nebohý šior Mijo Buhnić, keď ponúkol svojich hosťov pohárom vody (bola suchota a v cisterne jej bolo málo): a poslala nám ešte mandle a suché hrozno i rakije. Dokončili sme najprv fľašku s vugavou a potom vypili po šalke rakije. Šior Tone v tom bol neuprosný, poneváč rakija je jediný nápoj, ktorý on pije.

„Eh — obedovali sme ako kraljevič Marko“ — podotknul don Niko. „A ešte čo by bolo, nech sa to s tým jahňaťom nestane…“

Keď sme urobili po cigarette, v jedalni sa zjavila mladá gazdinka. Všetci sme jej poďakovali, menovite šior Vice sa mal utopiť v komplimentoch, pripomenúc hneď akúsi tabulu u „namještnika Rodića“, pri ktorej bral účasť. Don Niko i ja boli sme v tom zdržanlivejší, lebo okolo stola tmolila sa ubohá Ane, bledá už či od zlosti, či od závisti, že „mladá“ odnáša nad ňou víťazstvo. I servírovala nám zato znamenitú čiernu kávu, i neviem, či šior Vici nenamiešala do jeho blenu.

Po čiernej káve „oslabili“ naši domáci páni, ba i don Niko zazíval dva tri razy do pästí. Bolo treba vziať ohľad na pacientku, ktorá po obede tiež zadriemala. Vytratili sme sa tedy čo možno bez šumu. Don Nikovi som zo žartu zavinšoval: „bona notte“. Malo to ten úspech, že o päť minút som ho videl, ako na obloku svojej izby zatvára okenice. Do samej piatej boly tak zatvorené.

Večer som prišiel k šiorre Kate, i našiel pri nej šiorru Doru v živom rozhovore. Bolo toto prvý raz, čo som ich takto zastihol.

„Moja Dore,“ začul som ešte na prahu izbice — „človek sa musí obzerať na každý groš čo vydá, a ešte úradník!“

Musel som sa ospravedlňovať, že som takto pretrhol ich rokovanie. Nato odpovedala šiorra Kate: „My sa len shovárame o pomeroch, v akých musí žiť chudák úradník. Ináč nič zvláštneho. Ale vy nám budete znať rozprávať dačo o včerajšom plese.“

„To sa rozumie, že vás milosťpani nemala kedy o ňom poučiť. Mala toľko roboty do poludnia, že mi jej bolo až ľúto.“

„Eh, čo ľutujete!“ zvolala stará v dobrej nálade, bárs jej nechutilo, že upotrebujem „milosťpani“. „Mladá je, nech sa trápi. Ja keď som bola v jej rokoch, išla som na hostinu do Pučišća, druhý deň pred poludním som sa vrátila, a viete čo znamená sem a tam na mulici! A tancovala som ako bláznivá a doma hneď musela sa chytiť roboty. Ináč nebohý pápe hneď by bol prišiel a začal: „A — šiorra Katina, iba po „divertimentoch“ a doma ako mrtvá. E veru pekne!“ Čo chcete: či sa ti chcelo, či nechcelo, musela si stisnúť srdce a hybaj, ťahaj…“

„Nuž bál bol veľmi krásny,“ začal som rozprávať ja, pozrúc na šiorru Doru ukradomky. Jej v kútikoch úst potrhávalo i naskočily obe šelmovské jamky. „Dám sme mali dosť, práve koľko bolo treba — nechýbala ani jedna. Mali sme i postranných hosťov. Nuž a ja neviem, ako sme sa my činili, páni totiž…“

„S vašej strany sa viac robiť nedalo“ — prisvedčila šiorra Dore a zas jamky naskočily. „Pomyslite len, a mia Kate, mňa dosial bolia nohy. Ah, či mi ich“ — krútila povážlive hlavou, s jamkami na tvári — „či mi ich umäkušili, hneď v tej prvej štvorilke.“

„Eh, čo budeš žiadať, moja drahá — na dedine!“ pokarhala ju (pani) tetka vážne. Spozorovala, že sa mladica posmieva, i zle sa jej to dotklo. „Musíš vedieť, že je to všetko svet, ktorý cez deň musí pracovať a dakedy i ťažko pracovať. A večer — tiež sa mu chce zabaviť. A ver mi, rád prijíma už „vyšších“ do svojho kruhu i chová sa k nim s najväčšou zdvorilosťou…“

„Veď ja nepovedám, (amia ziz) Kate…“

„Ja viem, že ty to nie. Ja ti len tak vysvetľujem.“

Pani Dore už nemala smelosti voľne sa vyslovovať pred tetkou, lebo sa bála, že ju zavráti. Ja som hľadel uviesť medzi ne rovnováhu, rozprávajúc aký bude na sobotu ples. Šiorra Kate počúvala s veľkým zaujmom, čo jej rozprávam, pani Dore bola trochu zlej vôle i nemohla sa viac rozohriať.

Keď som sa sberal, podotkla i šiorra Dore, že má spraviť visitu u bývalého mešťanostu (podestu).

„Najlepšie, doprovadí ťa tuto doktor,“ navrhla moja pacientka. My sme pristali, ja k tomu s istou hrdosťou, že mám tuná toľko dôvery.

Pani Dore odišla „hodiť dačo na seba“ a ja opäť sadol.

„Darmo je,“ začala stará, keď som sa na kanape rozložil — „toto je zvláštny druh ľudí, títo „veľkomešťani“. O nás sa nazdávajú, že nežijeme ako ľudia, ale ako statok v kŕdli. A verte mi, toto ma vie rozjedovať,“ doložila s okom plamenným. „My žijeme skromne, ako chudobní — ale žijeme poctive. Nerobíme tých veľkých parád, ale ani nežijeme na dlh a nečakáme na testamenty… Ja som Vici hneď vravela: synko, ak môžeš, utiahni sa. Najdi si jednu z našich. Veď i u nás sú dievčatá súce a keď ju oblečieš, tiež si vie pekne viesť. Ale to je mladosť: ide za tým, čo sa ligoce, ako muška za svetlom. A nepodvihne pozlátku a nenazre, čo sa pod ňou skrýva. To je mladosť…“

„Odpusťte, ale ja myslím, že pani Dore je gazdovlivá i súca žena. Pravda len pre úradníka“ — podotkol som ja, akosi sa (nú) cítiac nútený zastať neprítomnú. „A to konečne dostačí. Keby sa bola vydala za statkára, ako je vnímavá, istý som, prispôsobila by sa i našmu dedinskému životu. Ale len časom. Odrazu nemožno žiadať, aby nám rozumela. Vychovaná bola celkom v iných názoroch…“

„Veď práve to je, doktore, tak bolestné: musíš gazdovať, aby po tebe žili bezstarostne ľudia, ktorí ti nerozumejú.“ A pacientka sa hodila do hlavníc a hľadela do kúta. Hlas sa jej pohnutím triasol. „Museli ste pobadať, ako mi ťažko padalo umreť. Toto, jedine toto mi strpčovalo smrť. Nie konečne neprajnosť. Veď viem, že na druhý svet neodnesiem, čo mám. Ale to odcudzenie, ktoré našu rodinu rozčeslo. A to sa nedá dedictvom slepiť. Ba ešte bude potom horšie. Ja viem, že bude horšie. Moje mozole dajú spôsobu, aby všakové chúťky rástly a splnily sa.“

Čo sa tu dalo robiť? Nepodvracal som ju. Staroba cíti sa nešťastnou, že prežila sama seba a vidí kus budúcnosti, s ktorou nemá nič spoločného. Budúcnosť, ktorú cele ináč si pred oči kúzlila. Vidí jasne, že (ď) chodník povedie na cintorín a tam zapadne v drobnom piesku a pokračovania nebude. Títo, na ktorých rátala, sú na ceste cele inej, ktorá vedie k idealom iným, i nikdy sa nebude križovať s jednoduchou cestičkou starých. Je to tragické, ale i prirodzené. (Nemá) Nieto podrostu, mnou vychovaného, (k) mojim idealom odchovaného — prirodzene so mnou hynie i ideal. Odumiera, lebo ja som sa nepostaral, aby žil v mojom potomstve.

Toto asi cítila stará, hľadiac na svoju nevestu, na svoju dedičku. Až teraz precítla, keď ju videla zoči-voči: keď nepoznáva v nej samú seba, akou bývala v tých rokoch.

Pani Dóra vošla zas v druhých šatoch. Šiorra Kate pozrela na mňa významne: chcela ma upozorniť, že hľa, jej obavy sú oprávnené. Ja som sa odobral od nej a odišiel so šiorrou Katou.

Ešte som stál pod vplivom (rečí) predošlého rozhovoru. I ťažko si nadobudnúť tú elastičnosť, aby si sa hneď vedel vynajsť v druhej situacii. Následkom toho bolo na mne badať istú zádumčivosť. Pani Dore zaraz vycítila jej pôvod, i prekvapila ma hneď pred domom, keď mi riekla:

„Vy ste sa shovárali s tetkou o mne. No, priznajte sa.“ Keď sa ma pýtala, zas jej naskočily jamky na tvár.

„Ano, prečo by to tajil. Ak si žiadate, poviem vám i obsah…“ Táto otvorenosť prekvapila zas ju. Pozrela na mňa, teraz už vážne — i bolo badať, ako náhlo sa jej prsy dvíhajú. „Verte mi, nebol som zúčastnený v takom rozhovore, kde vás ohovárali. Ohováranie sa mi samo v sebe hnusí: menovite voči dáme, ktorú, ktorú…“

Vybúšila v smiech, ja som cítil horúčosť v tvári viac od hnevu ako od studu. Ešte väčšmi ma ponížila jej poznámka: „Nože sa nezapleťte pre Boha. Vy ste sa celkom skonfundovali!“

Na túto urážku odpovedal som mlčaním. Umienil som si, že budem čo najzdržanlivejší.

„No a nepovedali by ste mi, o čom ste hovorili (so) s tetkou.“ Pozrela na mňa už vážne a ja jej vyrozprával, čo tetka hovorila. Len narážky tetkine na lakomosť dedičov som nechal pre seba. Zdalo sa mi, že by to bolo vyvolalo neúprosne roztržku.

„Ja vlastne si nemôžem vybrať z toho, čo neni tetke po vôli. Asi jej je najväčšmi proti vôli, že ja vôbec existujem. A už s tým či chce či nechce musí sa spriateliť. Svet je na šťastie tak veliký, že máme v ňom obe dosť miesta. I jedna i druhá môžme sa v ňom zmestiť a každá žiť svojím spôsobom.“

„O tom nebude nikto pochybovať,“ poznamenal som ja. „Tu je len jedna vec — že patríte k jednej rodine, ktorá nenie tak široká, ako celý svet. Pripadá vám tedy úloha zmestiť sa s ňou v tomto úzkom rámci. A následkom toho povinnosť, obmedziť sa v tom, čo druhým prekáža.“

„Kto mi smie klásť takéto požiadavky?“ zvolala podráždená. Pred nami sa križovala cesta. Jedna dolu mestom, k domu bývalého podeštu, druhá za mesto, do viníc. „Poďme trochu do poľa,“ dodala hlasom tichším. „Povedzte mi, ako človek, ktorý videl kus sveta: smie či nesmie kto klásť tieto požiadavky?“

„Závisí od toho, v mene čoho vám ich kladie.“

„Ako to mám rozumeť?“

„V mene rodinného pokoja, v mene rodinnej lásky má právo klásť i takéto požiadavky. A či sa vy nepodkladáte požiadavkám módy? Kto vám ich smie klásť? Kladie vám ich spoločnosť, v ktorej žijete. A či sa nepodkladáte požiadavkám spoločenského taktu?“

„To je pravda, lebo tak chcem, lebo sa mi tak páči.“

„Verte mi, najde sa tu i tu, čo sa vám celkom nepáči, ale vy k vôli pokoju i aby ste sa nedelila od druhých. Tedy z príčin celkom vonkajších, (ich pri) sa im pokoríte. Nuž a naraz tu, keď rodina vášho muža sa postaví pred vás, vy sa spierate.“

„Tedy vy mňa odsudzujete!“ zvolala rozhorčená. „Ako to môže vzdelaný človek? Vy mne upierate isté práva a veľmi dôležité. Akým právom?“

„Práve som to povedal. Právom pradávnym, u vás Juhoslovanov udomácneným. Kedysi bola u vás zadruga, kde veliká rodina patrila pod jednu správu a žila spolu, silná i bohatá. Aby sa také teleso udržalo, museli sa členovia podriadiť spoločnej správe; obetovať svoje osobné práva k dobru celku. Robili to ochotne, lebo zadruga im dávala veliké výhody: (zrani) mocnú ochranu pred každým nápadom, kde jeden bol za všetkých, všetci za jedneho. Ochranu pred biedou i chudobou, lebo čo mali ostatní, mali ste i vy. Nuž a vaša rodina tvorí dnes takú zádrugu, len to ináč pomenovala. Títo starí sa neženili a nevydali len preto, aby celosť majetku udržali, i taký celý majetok preniesli na svojich synovcov. Na každý pád obetovali jednu velikú osobnú výhodu: výhodu mať svoju rodinu tej idei, za ktorou šli. A naraz vy staviate sa im oproti so svojimi osobnymi právami. Na to oni môžu mať jedinú odpoveď. A tá by vám iste nebola príjemná…“

„Ktorú odpoveď?“ pýtala sa so zatajeným duchom pozerajúc na mňa s istou nedôverou.

„Aby ste sa zriekla i tých výhod, ktoré vám spolupatričnosť núka,“ doložil som chladno. „Vy rozumiete, čo ja myslím…“

„Dedictvo myslíte, to je preci jasné,“ odpovedala cez zuby. „Inačej ste vy úzkoprsí. Ako svobodný človek nemali by ste takto rozprávať.“

Ja som neodpovedal už nič, i bez slova sme došli k domu bývalého podeštu, kde som sa s pani Dorou rozlúčil.

Na druhý deň ráno ma vyvolali do blízkej dediny. Nemal som ani kedy vybaviť visity tu v mieste; ostatne nebolo zvláštnych náhlivých prípadov, kde sa vyžaduje visita. Tu na dedine, ako obyčajne nahrnulo sa hodne chorých, prihlásil som sa v miestnom kláštore O. františkanov na obed. Po poľudní okolo štvrtej došiel Lyoydovský parník, a ja dľa obyčaja som odišiel na nábrežie pozreť, či dakto neodcestuje. I vystúpila z agentúry Lyoyda mladá elegantná dáma s vystretým slnečníkom. Pri nej som videl mužského v krikľavých žltých šatoch a čižmách s vysokymi sárami. Poznal som v ňom škrivana veľkokupca Vidovića. Obliekaval sa takto výstredne, keď ho nadišla zvláštna chúťka. V dáme by bol hádal na jeho ženu, lenže táto má voľnejšiu i postavu stepilejšiu. Keď som prišiel blízko poznal som v nej pani Doru.

„A kam vy cestujete, milostivá?“ pýtal som sa zadivený.

„Domov,“ odpovedá chladno. „Dostala som dnes ráno telegram od muža, že mi ochorel malý Petar. Pobrala som sa neodkladne, práve mám parník až do nás.“ Ja som pozeral prekvapený i s účasťou na ňu, no nepobadal som, žeby bola pre svoje dieťa dako zvláštne zronená. V kútikoch jej potrhávalo a na tvár naskočily jamky, i doložila: „Rodina kladie na nás zvláštne požiadavky, ktorým musíme podrobiť osobnú vôľu. Tak je i so mnou. Bars ťažko mi zanechať tak znamenitú spoločnosť, tak zábavnú, kde v sobotu bude maškarný ples: musím sa podrobiť povinnosťam, ktoré ma zovú. Pre mňa ztrata nenahraditeľná,“ doložila s úsmevom, ktorý len ja som pochopil. Začervenal som sa pod týmito (py) pichľavymi poznámkami pani Dory. Šior Dinko stal vo vytržení nad jej pochvalami a obrátený ku mne zvolal:

„La vede, ke belli komplimenty!“

Ja som sa mu rozosmial do tváre od jedu a on sa mi zasmial od zánosa a pani Dore si nás muštrovala s tým zvláštnym pohľadom, ako pozeráme na zvláštne zvieratá zatvorené vo zverinci.

Nemohol som odolať, aby jej nevrátil komplimenty. I riekol som: „Čo len to, vám nenie ťažko obetovať našu spoločnosť povinnostiam rodiny. Veď práve vy patríte k tým vzorným, ktorí neidú toľme za výhodami, ktoré poskytuje spolupatričnosť, ako skôr za povinnosťami. My ľutujeme, že nás nechávate, ale toto nám je potechou v tej našej ľútosti…“

Šior Dinko bol vo vytržení. Len po chvíli pobadal, že som riekol čosi veľmi veľmi zdvorilého, i zvolal: „Bravo, šiňor dottor, bravo!“

A práve táto postava pána Dinka nás akosi sblížila s pani Dorou. Ju nesmierne bavilo, pichať ma i celú našu spoločnosť v jeho prítomnosti. Ja som jej odplácal ako som môhol a pán Dinko bol uchvátený tou záplavou vzájomných poklon. Parník pristal a náš spoločník musel odísť naložiť dakoľko sudov vína. My sme sa rozosmiali. Tento smiech nás sblížil.

„Šťastie, že odišiel,“ riekol som, „my by sme sa boli zadusili od komplimentov.“

„Zvlášte vaše boli veľmi jemné,“ vysmievala ma ona. „Ani len pán Dinko im neporozumel! A to znamená mnoho, či viete?“

„A či smiem vedieť prečo tak naponáhle odcestúvate?“ preskočil som odrazu na iný predmet.

„Viete tak všeličo, môžete vedeť i toto. Dostala som od muža telegram objednaný. Viete ten list, čo ste vy poslali na poštu, v ňom som si ho objednala. Po bále som obanovala, a veľmi. Bola som zvedavá na maškarný ples. Ale po včerajšom rozhovore s vami, lúčim sa s vašim mestom ľahúčko… Ďakujem vám, že ste mi obľahčili lúčenie.“

„Naozaj mi je ľúto, že sme sa nerozumeli,“ odpovedal som vážne. „Vlastne že nechceli ste rozumeť. Ja som vám chcel len rozložiť stanovisko vašich starých, ktoré som považoval za spravodlivé keď i nie celkom slušné. Ináč som myslel, že nebudeme sa lúčiť s trpkosťou v srdci.“

„Á — čo tu robíš, Dore!“ zvolala dáma z paluby, v stredných rokoch, s čiernymi vlasmi. „A či ideš i ty?“

„Idem hneď!“ a už pobehla k parníku. Ale sa naraz obrátila a podala mi ruku. „S bohom, pozdravte tam doma. Vzdor tomu mi bolo príjemné môcť vás poznať,“ dodala tichúčko — „a keď prídete do našho mesta, na žiaden pád nás neobíďte. S Bohom!“

Idúc nábrežím videl som ju vrteť sa veselo na palube vo spoločnosti troch štyroch mladších, starších dám.

„Zlatá rybka vplávala do svojho elementu,“ pomyslel som si idúc do dediny.

Šiorra Kate dávno vyzdravela. Môže ísť i do kostola. „Ale nejdem na veľkú“ — vrtí mi prstom pred očima — „nie, tam je mnoho „svietine“, ani na „procešsione“ — „jok“! Na malu, pri tichosti a potom v pokoji doma. Treba sa šianať.“

A vôbec vo všetkom začala sa takto šianať. Odopierala si, čo predtým najradšej robievala. „Eh — nie. Raz sme boli vo výmoli, len len že nás nepritopilo. — Treba si dávať pozor…“

Raz som prešiel popri ich dome a bol som veľmi smädný. Ale i horúčava bola veliká. Čosi ma ťahalo do Zlatineov, že vypijem pohár vína dobrého s vodou.

Šiorre Katy som nenašiel doma, i šior Tomážo bol s ňou na návšteve. Prijala ma Ane, veľmi priateľsky ako vždy. Keď som si pýtal pohár vína bola zarazená.

„Ak smiem ponúknuť šior dottor — radšej by vám spravila pohár limonády. Naše víno nehodno ani fajku tabaku. Všetko sa pokazilo. Pozrite, aké je.“

Víno bolo hotový ocot.

„A či toto víno pijú vaši hospodari?“ pýtal som sa s veľkým shrozením.

„Skoro každé leto pijú takéto. Čo chcete: keď najlepšia sorta sa predá a nechá sa brečka…“

„Ba ešte čo!“

„Akože! Moji hospodári žijú veľmi slabo. Jedia veľmi, veľmi — skromne…“

Toto ma akosi bôľne dojalo: táto skúposť, či neprajnosť naproti samým sebe. Ktorá je sice už prirodou vštiepená, ale ktorá je preci cnosťou. A práve tí jej nebudú rozumeť, na ktorých sa vzťahuje.

Keď som prišiel najbližší raz k nim, vytýkal som šiorre Kate, že si utrhuje od úst a ako naschvál ničí zdravie.

„Eh, čo budete, môj doktore, rozsýpať. Treba gazdovať, shŕnať…“

„Prosím vás, povedzte komu!“

„Veď viete, koľkí na nás čakajú a tvrdo čakajú, kedy už odstúpime, aby nás zamenili…“

Hlboko zamyslený som odchodil z tohoto domu.