E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Rodina

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Andrea Kvasnicová, Martin Divinec, Katarína Sedliaková, Simona Veselková, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 101 čitateľov


 

III

Keď som sa vrátil k bratom, môhol som im preca len oznámiť, že „pacientka sa utíšila“. I do príchodu synovcovej ženy nedalo sa na nej pobadať nič nenormálneho.

Ináčej tu sa tiež dokázalo, že „u ženskom ima sto dušâ.“ V jedno rano našiel som chorú vo veľmi priaznivom stave. Iba čo sa večne žalovala na veliký kašeľ, „ktorý ju ide ,izkorenut’(t)“. Šior Tomažo teraz sedával po celý deň na kanapku a pri ňom na šifonéri fľaša so starou „vugavou“, ohnivým vínom dessertným. Nalieval každú chviľu a môže sa povedať, prinútil sestru, aby pila.

„Ach, doktore môj, vždy ma núka, vždy ma núka. V celom živote nepopila som toľko „liquora“, čo v tejto chorobe. Ach, ach — cítim v sebe veliký oheň, sťa vatra…“

„A ty keď si nepila prvej, pi teraz,“ usmial sa pán Andrija.

Ba i šior Tomažo sa zažartoval: „Neverte jej, doktore. Nikomu nezjavila — ale fľaška vždy bývala konča hlavy. Šťastie, že liquora bol doma dostatok. Baština by bola naň pukla.“

Stará sa usmiala, pričom jej úzka tvárička ešte väčšmi sa súžila, iba čo sa ústa nabraly do nesčiselných fercov a pokrútila hlavou, sťa by chcela povedať: „Ach, či vieš ciganiť!“

V jeden večer som sa neskoro vrátil z dediny. Už po tme som odpravil svojho „gonjača“, ktorý ma dohnal na svojom hoviadku, i s medicinami asi pre desiatich chorých. Ale ešte pred večerou zažiadalo sa mi videť „interessantnú pacientku“, ako ju pokrstili tunajší posmešníci. V jedalni som našiel oboch starých, pán Tomažo s čibukom — a pri nich mladá dáma, s jemnou bielou pleťou (snáď nalíčená) a vlasom gaštanovým. Trochu tupý nosík a dve jamky, ktoré naskakovaly za kútikami, i malé ústka s mohutnymi pernami, dodávaly tvári živosti a trochu snaď figliarstva. Z očí veselých vykukovala bezstarostnosť, iný by riekol — ľahkomyseľnosť.

Pán Tomažo nás predstavil veľmi galantne. S velkou námahou sosbieral čo galantnosti z Padui bolo zostalo. Tak som sa dozvedel hodnoverne, čo som i tak tušil — že mám česť s pani Dorou, ženou Vicka Zlatinea, rodenou vo vačšom meste dalmatskom, i bývajúcou tiež v jednom z prvých miest, kde muž má postavenie pri finančnej prokurature.

Hneď som vycítil, že stojím proti dáme svetáčke, ovšem v smysle nie peštianskom, ale dalmatskom. Že je to osoba, ktorá navštevuje radšej divadlo, alebo šantán (ak ho totiž má), než kostol; že nevynechá jednoho plesu, kde si dá (horribile dictu) dvoriť. Že chodí v klobúku, a nie holohlavá, alebo v čiernom závoji z benátskych čipiek. A konečne, že sa jej nemá povedať „šiorra Dore“, ale „milostivá gospodjo“. Žeby svetáčenie mohlo sa prešinúť ponad tieto najkrajnejšie medze, to nemožno očakávať. Je vôbec ťažko predpokladať čosi podobného od vydatej ženy v pomeroch dalmatských, veľmi tesných i veľmi prísnych.

Ostatne po dakoľko frázach všeobecných ktoré sme vymenili, šiel som ku chorej. Hovorili sme zanímave; ona taliansky, ja hrvatsky, najviac bez tlmača, iba tu i tu pán Andrija jej vysvetlil daktoré slovo, ktoré „nekapila“. No zdá sa, že to tak zle nestálo u nej s „jazykom materinským, ktorý trochu zabudla“. Na mňa robilo dojem, že „nechce“ ho vôbec „kapiť“ aby jej nepovedali na muža, že je radikal. Panuje totiž zásada, že „questo c‘ e radicale, perche parla ben croato“, čo by nebolo odporučením pre úradníka finančnej prokuratúry, k tomu mladého, s ambiciou postúpiť.

„No, či ste videli našu paniu?“ pýtala sa (pani) šiorra Kate, sotva som sadol na kanapček. Na slovo „pani“ položila zvláštny dôraz a ústa počaly sa fercovať ku tomu známemu úsmevu. „E — prišla ma navštíviť: nuž pekne, pekne; teší ma…“

Konča postele stála opretá Ane a hľadela na „hospodaricu“ pozorne, aby jej neutiekol ani pohľad, ani dych. V jej očiach, nakoľko som môhol vynajsť sa pri svetle benatskeho kahanca — zasvietila škodoradosť svojim zvláštnym svitom. A tu, jedným bleskom osvietilo sa mi celé postavenie. Zdalo sa mi, že predsudky slečny Katy nemajú svoj pôvod v jej duši, mäkkej ináč, dojmom prístupnej. Tak mi pripadalo, že Ane bola rozložila časom tento ohník a z času na čas svojím úskočným spôsobom ho rozduchuje. Že vôbec ona je nepriateľka synovcov starej pacientky.

„Zdá sa mi, že nebolo ľahko teraz dať sa na cestu,“ odpovedal som ja. „Počasie nie je stále, každú chvíľu môže sa rozbúriť more. A komu more škodí, viete, aká je to obeť.“

Stará zakašlala a prikývla hlavou. Potom dlho odpočívala horeznačky, složiac ruky na lono a upierajúc oči do povali.

„Verte mi, mnoho sa troví,“ začala po dlhšom čase. Nevedel som, kam bije. „Hľa, my máme svoju baštinu, i na nej všetkého čo len duša ráči. A musíš sa brate, obzerať, ako výndeš, bárs nerobíš v ničom zbytok. Teraz si predstavte takého impiegata, ktorý žije v meste a musí platiť čo na nôž to za groš. Tam treba (na) žene na šaty, na klobúk, na slnečníky na vejare a ešte na všakové zábavy, lebo sa chce žiť pansky. Kde to má všetko vziať nešťastný úradníček, ak nevyženil groša a dostal ženu marnotratnú?“

„Ťažko je, to sa rozumie,“ prisvedčil som ja. „Menovite, keď sa nesmie utiahnuť. Postavenie donáša samo sebou, že musí sa držať proti druhým.“

„Ano, to je to!“ zvolala stará s veľkým uspokojením. „A ešte je dobre, kým sú sami. Ale tu časom prídu deti. Vyžaduje sa výchova, školy, dievčatám zábavy a paráda. Kde sa má dieť taký neborák úradník. Aby alebo kradol, alebo peniaze robil.“

Tu som zas ja prikývol na usrozumenie.

„A ja som to predvídala všetko,“ pokračuje s istou hrdosťou. „I chudáku Vickovi som to všetko stavila pred oči, keď mi prišiel že sa ide ženiť. ,Nechaj ty to tak, Vicko môj. Vidíš strýkov, ako sa obišli. Dosiahli starobu v pokoji a bázni božej. Nič im neprevracia hlavu, ako umrú, lebo nikto nezostane po nich.‘ Tak veru ja hovorila. Ale čože: ,mladosť ludost‘ — nevie rozvážiť, len ide za svojim cielom, bars hneď vidí záhubu pred sebou. O nevie rozvážiť!“ A vzdychlo sa jej pri tom. „Veď i ja som bola mladá, i mohla som sa vydať, nebola som najostatnejšia. Ale vždy mi bolo pred očima: ako sa vydáš bez lásky. Verte mi, keď lásky niet, to je všetko marné. Chybuje základ. A akože ty môžeš vyskúmať, kde jest láska a kde jej niet? Keď sa to popredku všetko tak krásne predstaví. A keď príde starosť, a k tomu nedostatok a ty sa musíš uťahovať a ešte ani tak nemôžeš výnsť — eh, vyparí sa ti najhorúcejšia láska. Preto som ostala radšej pri svojej máme a pápe a pri bratoch.“

„Vy ste ostali doma,“ ozvala sa zrazu Ane hlasom veľmi rozhodným — „lebo bolo na čom ostať. I bola práve krutá potreba, aby ste ostali s nimi. A pri druhých tak nebýva. Keby sa nezaopatrili pri mužovi, vypadlo by im veľmi naopak, lebo na starosť by ostali na ľade.“

Tak tedy som sa nesklamal. Ane sa vynasnažila svoju hospodaricu odludzovať nevestám. A nebolo jej to ľahko. Staré dámy, k tomu nevydaté, nevedia odpustiť mládeži, keď vyhľadáva šťastie v ženení. Mnoho ráz sa prihodilo, že materi odpadol syn od srdca len preto, že zahorel láskou k žene a potom ju vzal. Staroba akosi ztratí smyseľ pre tieto nežné city a zaznáva najmocnejší zákon prírody — lásku, len preto, že v jej srdci už vytlela.

Bol som veľmi zvedavý, ako to tu ďalej pôjde. Či sa nepretrhnú hrádze chladnej zdvorilosti a nepovstane v dome boj oproti hosťovi.

Ináč ako vidno pani Dore sa tu cíti dobre. S pánom Tomažom vedie rozhovory talianske, ako mi šiorra Kate zdelila „in toscano“. Jej taliančina totiž je čosi vyššia, ako ju prisvojila v inštitúte, kde konečne okrem nej málo čo naučia. Aspon po pani Dori súdiac. Jej rozhovory nikdy sa nevymikly z kruhu každodennosti. Tých dakoľkoráz, čo som bol s ňou na slove, hľadela ma oduševniť za „veľkomestský“ život, ktorý ona žije. Musel som sa usmiať, v čom vidí ona tú „veľkomestskosť“, keď veľkého mesta vôbec nevidela. Preukázal som jej aspon tú službu, že som týmto rozhovorom pred tetkou vyhýbal, poneváč ona v tom veľkomestskom vetrila nesmiernu „zkazenosť“. Ináč snažil som sa byť vďačným poslucháčom a vziať na seba masku naivnosti.

V jedno ráno, keď som prišiel na visitu, našiel som celý dom s kyslou tvárou. Nebolo tu zvláštnej práce pre mňa, i chcel som odísť zaraz, ale pacientka ma zadržala.

„Pomyslite si, aké nepríjemnosti!“ začala odrazu. „Ona chce tu gazdovať na svoj spôsob. Uvarila večeru, akési pečienky i tam z múky. Ane sbehala pol dediny, shľadúvajúc všakové korenie, furmy a ťapše. Pokazila pol tucta vajec, neviem koľko mandlí a nikto to nemôhol vložiť do úst. Moji bratia zedia vajce na mäkko — ale na takéto paškrty sú nie naučení. A Ane,“ usmiala sa so zvláštnou rozkošou — „v tej vrelo. To viete, stará slúžka; a dať sa preháňať. Iba čo som ju ja utíšila.“

„No veď tak,“ pochválil som ju ja. „Mladá je, má ambiciu, ukázať vám, čo vie. Ťažko by sa jej dotklo, keby zbadala, že ju zaznávate.“

„Veď nech už robí čo chce,“ zvolala pacientka — „ja jej nekrátim. Je konečne náš hosť. Ale dnes si vzala do hlavy, že nám upečie prasiatko. A my sme ho kúpili na odchovok. A kto ho bude tuná jesť? Ešte jahniatko nerečiem, alebo kozľa: ale prasiatko! Veď je to hotová márnotratnosť a nebezpečné pre starých. My už len tie obyčajné jedlá. Ako pán Boh požehnal, nech sa tak je…“

„I nedovolili ste jej!“

„Tam sa popriečila s ňou Ane. Neviem, čo bude teraz.“

V jedalni ma zdržoval pán Tomažo. S neobyčajnou ochotou bol by ma nedbal zapliesť do rozhovoru, snáď aby v ňom učastnila sa i pani Dore. Tá sedela mlčky pri obloku, i pozerá ním na ďaleký výhľad, ktorý sa otvára na modré more a na pásmo holých hôr tam za kanálom, v modrom svetle neba i mora utopených. V jej tvári je zjavne vyrazená túžba za tou diaľkou a zlatou svobodou, práve ako u vtáčka, ktorý je polapený a zatvorený do klietky. Boh vie, kde jej rozum vtedy blúdil — snaď v meste, na pazaru, kde v túto hodinu sa rôja ženy úradníkov s košíkami, kupujúc mlieko, syr, a včasnú zeleninu a klebetiac medzi sebou.

Nesladilo sa mi tu ostať, i bol som rád, keď som sa našiel na námestí.

Pán Andrija tiež zunoval tento shustnutý vzduch, v ktorom každou chvilou mohla sa strhnúť búrka — dnes ráno vysadol zas na mula a odišiel na baštinu. Má vraj tam robotníkov, ktorí okopávajú vinice.

Po obede okolo piatej vyšiel som (do mesta) po visitách. Keď som obišiel nižní koniec, prišlo mi prejsť piazzou. Je plná, sťa u nás v jarmoku. Niektorí sedia na kamenných sedadlách, postavených (okolo domov) po priedomiach a na priestore pred chrámom. Iní sa zabávajú „o balon“, totiž o lobdu. Najviac šuhaji od 15 — 20 roční, ale najdú sa i ženači, ktorým deti chodia do školy. Ti, ktorí sú „hore“, vyrazia lobdu, lenže nie kyjakom, ako kedysi my na revúckych lúkach, ale dlaňou. Nenie to tak jednoduché, už preto, že dlaň dosť pritom trpí. Lobda sa vznesie do výšky a letí na druhý koniec piazze, kde už čakajú tí čo sú „dolu“. Keď lobda už dopadá, vtedy ju zas v letku začapí dlaňou, takže sa vráti k tým tam hore. Ak ju tí nestihnú začapiť a vrátiť nazad na dol — partia sa premení: čo boli na vrchu, idú na dol.

Na túto hru veľmi sa rád dívam. Najdú sa v nej veľmi vycvičení hráči a obhodití, ktorí vedia lobdu poslať na veľkú diaľku. Dakedy v divákovi zobudí sa chuť. Ak ide lobda naňho, neodolá: vyskočí a udre ju a zas sadne na svoje miesto. Zase ak dakto je nešikovný, sypú sa naňho vtipy, a všetko sa svorne smeje. Vôbec je na podiv, ako tento ľud, ktorý ináč ťažko a náruživo pracuje, lipne za takouto hrou, ktorá je sama v sebe namáhavá. Vôbec ako tento ľud miluje zábavy i po ťažkej dennej práci. Tam zas v ulici hrá päť šesť chlapov „na buče“ t. j. na gule. Prvý hodí guľu, a za ním hodí každý svoju. Kto hodil najbližšie ku prvej guli, ten vyhral. V tom sú niektorí tak zruční, že keď sa našly dve gule jedna pri druhej, oni hodia medzi ne svoju tak zručne, že gule sa rozpŕchnu.

Ztratiac sa takto v pozorovaní, ani som sa neobadal, len keď šuchla popri mne postava ženská. Obzrem sa a vidím pani Doru. Mal som ešte času pozdraviť ju a ona kývla hlavou. V tom jej, keď vyťahovala čosi z vrecka, padla na zem rukavička. A ponevač ja som bol blízko, zodvihol som ju a pošiel za pani Dorou.

„Ďakujem vám,“ ona, keď som jej oddal rukavicu. „Ostatne som to urobila schválne,“ dodala začervenajúc sa. „No, čo by povedali vaši mravokárci, keby to vedeli! Chcela som na tento spôsob pár slov prehovoriť s vami. Sľúbite mi, že ma nezradíte?“

Mne, neviem prečo, hlúpo srdce živo strepotalo a dych sa utajil. Niet divu; v takýchto situáciách sa nenajde často človek slobodný s vydatymi ženami.

„Povedzte mi: či je tetka Kate von z nebezpečia?“

„Ano,“ odpovedal som — „nakoľko moje ľudské výpočty siahajú.“

„Dobre robíte, keď si nechávate zadnie dvierka“ — usmiala sa ona. „Následkom toho moja prítomnosť tu je (o) zbytočná. Ako vôbec bola zbytočnou — či nie?“

Ja som pohol plecom, nemohúc odpovedať celkom otvorene.

(„Ale ťažko mi odísť“) „Prosím vás, oddajte tento lístok na pošte, ale nie na tunajšej. Tak niekde, kde nás dobre neznajú. To je lístok mužovi. Nechcem, aby sa vedelo, že som mu v tieto dni písala.“

Ja som bol v rozpakoch. Konečne v mojom okruhu boly len dve pošty a z tých jedna ako druhá nevyhovovala podmienkam pani Dory. Do druhého okresu nemôhol som očakávať, že ma budú zvať: a ísť tam schválne k vôli listu, bolo by nápadné a čas mi nedovoloval.

„Tento list pošlem do P.,“ navrhoval som panej.

„Posol (ho) prečíta adressu,“ namietala ona.

„Ja takého najdem, čo nevie čítať.“

S tým sa uspokojila. Poďakovala mi a vošla do domu, kam sa bola vybrala na visitu.

Listok skutočne znel na adressu Sign. Vicenzo Zlatineo, písaný nevycvičenou ženskou rukou. Nebodaj budú v ňom stížnosti a snaď naliehavá žiadosť, aby ju muž vytrhol z tejto nepríjemneho postavenia. Konečne kto bude zazlievať žene, že sa nudí, keď odrazu nemá ničoho toho, za čím lipne. Nemá ani jednej podmienky, ktorá dľa jej mienky, má byť soľou života. Veď nieto ani len spoločnosti, ako tak zodpovedajúcej jej vkusu. Strýc Tomážo veru málo vyhovuje so svojimi starymi rozpomienkami na Paduu, i na spôsob, akým klamal professorov pri zkúškach. A strýc Andrija už ani toľko, svojimi rozprávkami o baštine, o okopávaní révy, o podpieraní, podrezávaní, polievaní a lovení sardiel. A iná zábava? Na príklad visity po domoch. Nečuješ o druhom, ako ohovárať susedku, vysmievať sa, čo môže byť zábavné, ale len tomu, kto zná pomery. Divadlá? 0 tom vôbec nemajú pojma. Boli raz dva herci a deklamovali čosi, ale o dva dni odišli, lebo sa im nechcelo prednášať v prázdnom lokále. A sama mládež aby pririadila divadlo? Niet predovšetkým, kto by prepísal úlohy a potom pre dievča by bolo kompromitovaním, keby vystúpilo na javište. Neostane nič druhého, ako chodiť na omšu k vôli zábave: a tie večerné prechádzky po piazzi od 8-10 večer, ak neduje bora alebo neprší.

Človek konečne obíde sa bez všetkého tohoto, menovite ak má stálu prácu a len trochu obľubuje knihy. Aspon nenie na daromný spôsob vyrušovaný v práci. Ale kam sa die ženská, ktorá nemá práce a nevie si ju spraviť?

Naozaj som sa potešil, keď na druhý deň pozval ma „zabavni odbor“ tunajšieho čitateľského spolku ku plesu. Začiatok o 8 hod. večer. Vstupné nič.

Po večernej visite oznámil mi pán Tomažo, že ide na ples. Nemôhol som sa prenadiviť na tomto odhodlaní. Človek ktorý nebol v čitateľskom spolku dobrých desať rokov.

„Ja budem kavalír našej pani Dory,“ pochlúbil sa so stareckou komičnosťou. „Čo chcete, musíme jej ukázať, ako sa zabávame v našich veľkých miestach.“

„Milosťpani sa iste bude dobre zabávať,“ doložil som s úsmevom, za ktorým sa skrýval neveriaci Tomáš.

Musel som sa potuteľne smiať na plesových prípravách pani Dory. Celý nasledujúci deň ztratila na ne. Od plesu sľubovala si veľa, i celá ožila. Nebolo mojim úmyslom kaziť jej illusie, ale vzdor tomu musel som podotknúť: „Nebude sa to ani zďaleka podobať vašim plesom. Neračte si robiť veliké starosti s toaletou.“

„Takto preca ísť nemôžem.“

Ja som pred deviatou odišiel do čitateľského spolku. Pomedzi špáry zatvorených okeníc predieralo svetlo. Z dnuka zavznievala muzika — harmonika v sbehlých rukách majstra Duje. Vyšiel som schodíkmi nebezpečnymi na prvé poschodie. Na chodbe stojí sveta, akoby nabil — najviac parobkov 12-16 ročných, dakoľko slúžok — podajedne v bielych kamizoloch pre prípad tanca. Medzi touto chasou vývodí „šiorra Jele“, žena vysoká, suchá s chlapským klobúkom kloptavým, z pod ktorho visia vlasy po pleciach. Bola raz v ústave choromyselných v Šibeníku päť lebo šesť mesiacov, teraz užíva zlatú slobodu.

„Ala dica, čuvaj — (gre) eno gre likár!“ kričala, keď som sa zjavil na chodbe. „Živili, šior dottor, živili!“ volala, dvíhajúc do vzduchu svoj klobúk. Deti skutočne sa mi vystúpily, takže bez ťažkosti som vnišiel otvorenymi dvermi.

Okrem „meštra Duje“ našiel som iba dvoch troch mládencov. Z dám sa ešte neukázala ani jedna. I „odbor“ sa kdesi zapotrošil, snaď hrá dakde „tercil“, kým bude môcť nastúpiť. Pre p meštra Duju spravili vyvýšené miesto z dakoľko mocných feršlagov v samom kúte, takže medzi pausami môhol sa pohodlne opreť do kúta a driemať bez bázne že sa prekoprcne i s celou „tribunou“. Inač sala bola naparadená. Stoly povynášané, okolo ktorých sa číta, shovára alebo hrá. Okolo stien úzke kanapká a stoličky. Okolo obrazov, oblokov a zrkadiel draperie bielo-červeno-modré. Podlaha vymetená a čo viac — pokropená. Nuž vôbec všetko správne pre znamenitý ples. V susednej izbičke, ináč herni, je improvisovaný bufet. Šiorra Marica nahotovila do veľkých fliaš vína, (dakoľko) dve fliaše mareny, jednu flašu malinového saftu, asi tucet citronov a košíček pomarančov.

„Bude tuná všetkého požehnania božieho dosť,“ hlásila mi šiorra Jele s kloptavým klobúkom — „len aby ste dobre traktovali ženské, šior dottor.“

„Ej, na každý pád musíme,“ sľuboval som.

Pre dámsku toalettu je reservovaná izba na druhom poschodí vo spálni šiorre Marice, hostinskej. Mužskí nemajú vôbec nárokov na toalettu, a čo treba napraviť, môže sa napraviť i na chodbe, jest jej „dobar bokun“, t. j. kus.

Vnišli i páni od odbora i s kravatami i limcami. Pozdravujeme sa. Medzitým vtisla hlavu do dverí služka: šior Nikota, o chviľu naša Ane od šiorre Káty, zas slúžka podeštátova, zas od šiorre Lukre. Vôbec musely prísť slúžky „zavirit“, či je tam „dakto“, lebo nie. Slúžky daly patrne priaznivý rapport, lebo neminulo štvrť hodiny a dvorana šumela naším dámstvom. Pravda na mne zostalo odium, lebo každý podotkol na slúžkin referst, že je tam „likár“: „E da, on mora biti svagde prvi!“ Ženskú by to mohlo sice urobiť na dva týždne nešťastnou ale my sa otrasieme a odium padá ako s husi voda.

Dámy sa dostavily v mantillách, kepeňoch i hrubých teplých šavloch; tento ballast uložily v „toalette“, tam hore. Nám sa preukázaly ako pestrý motýl keď sa vylúšti zo svojej škaredej kukle, v pestrých toalettách. Prevláda biela barva, zvlášte na živôtkoch, napospol hermetične pozapínaných do samého krku. A po tomto bielom zelenejú a červenajú sa všakové listy a kvety, sťa tu na vyhorenom trávniku zelená sa málva. Ináč pekne to stojí týmto čiernym kráskam s vlasmi ako žužol a ohnivými očima. Prišla i pani Dore v šatoch svetlo (šedých) modrých, ktoré neboly celkom zatvorené. Toaleltou i chôdzou veľmi sa odrážala od svojho okolia.

A teraz: „ala, da se pleše!“ Kým nezhustne vzduch a nezačne nás oblievať znojom. Tančí sa polka, trochu po pamäti, trochu po hudbe i trochu po dupote, ktorý sa v takte ozýva. Trochu dobrej vôle a ide to. Skrúcať sa ti veľmi netreba, lebo je nie nadbytok priestora. Ale i takto je každý spokojný, daktorí sú až blažení. Keď skončila polka, práve som tančil s pani Dorou, ktorú akosi každý obchádzal. Medzi pausou som ju doprovádzal po dvorane.

„Per la Madonna santissima!“ zvolala ešte zadychčaná — „Povedzte mi, ako môžete tu vydržať hodinu. Povedzte mi, vy človek vzdelaný, z ďalekého sveta. Ja, vyznám uprimne, banujem, že som prišla.“

Ako som vedel, tak som sa vyhováral i dodával jej chuti. Ona ešte sa nemohla uspokojiť a hádže na seba kríže. Pozdáva sa jej, že zapadla do zlej spoločnosti, a ledva sa dá utíšiť, že prišla. Konečne sa zaplietla do rozhovoru s pani podeštatrušou a ja našiel vhodnú chviľu ztratiť sa tejto nespokojnici.

Poobchádzal som pánov, ako s koledou: vložil im na srdce, aby šiorru Doru chytali z ruky do ruky; lebo že ináč zbedzgá. Menovite som sa zastavil pri „škrivanovi“, t. j. pisarovi veľkokupca Vidovića, ktorý jediný z pánov zjavil sa v bezvadnom gala. Nie darmo bol dobrovoľník v Graci! Jeho úzka biela tvár s akymisi vyžranymi zubami, nebola veľmi sympatická, ale šior Dinko bol preca kavalír každou žilkou. Klak vedel držať ani rodený „miništar“. Upomenul som i druhých pánov, zvlášte Božu, Matu, Milu, Vicka i Bepu — z ktorých každý sa podobral neľutovať ani podošví „ba ani zdravia a života“ aby mohli čestne dostáť svojej úlohe. I skutočne nasledujúci tanec, quadrilla, hneď si s ňou objednal šior Dinko, škrivan, nechajúc svoju malú, mladú ženičku na ľade. Z čírej vďačnosti vzal som ju ja pod svoje krýla, ak vôbec takí anjeli ako ja, môžu vôbec o krýlach hovoriť. Šior Dinko bol aranžér, komandoval francúzsky; dával si veľkú „importanzu“, tedy vážnosŕ, bárs mnohí, medzi nimi i ja, sme si boli istí, že kadrillu i bez komanda ta dobijeme. Prišiel i podešta, teraz v čiernom kabáte a z profilu hľadel na náš „tanec“. Muselo to (dakedy) tu i tu i tak sa predstaviť, tá naša quadrilla, ako keď vyťahujú plnú sieť sardiel do člna. Aspon pani Dore, keď sa našla so mnou, sa mi túžila, že „patí“ na nohy, t. j. že ju zabolela noha. Šiesta figura išla najlepšie i robili sme s ňou dlhočiznú komediu. Všakové execírky, ani kompania na execirplaci. Na tomto naš aranžer si práve najväčšmi zakladal. Keď sme prišli — dľa komanda, do bližšieho styku s tanečnicami, vtedy zaiskrily oči publiku z ambitu a počuly sa hlasy: „Nože bližšie, šor Bepo!“ Alebo: „Tento tanec je znamenitý!“ A vtedy mestský „kaporondo“, t. j. hajtman, zakričal: „Čušíš, hovädo, keď ,vela gospoda‘ račia sa ,divertit‘. A či nevieš ,creanzu‘?“

Prvý diel plesu vyvrcholil okolo jedenástej v „monfrinu“. Aranžer vyvedie tanečnicu za ruku, prevedie ju po dvorane, všakovak cifrujúc a oddá ju, komu sa mu zdá, že asi takto zodpovedá. Monfrinu mòže tancovať a riadiť len človek, ktorý vie pekne kombinovať túto s týmto a onú s oným. Aranžma je ťažké, lebo dáva príležitosť i k vážnym kombinaciam. Každý je zvedavý, ako sa vynajde aranžer, aby nikde nevyzval neľúbosť.

No náš šior Niko Plenković je muž zkúsený. „Ta-ta-ta, ta-ta-ta,“ zavznela harmonika a on už vedie pani Doru, merajúc nás jedneho po druhom, ktorý ju „meritá“. Oddal ju starému šior Tomažovi, ktorý pyšne s ňou špacíruje. Teraz vytiahol šioru Anďulinu, staršiu dceru podeštovu, a kráča za prvým párom. Keď zas obišiel dvoranu, dal šiorru Anďulinu jej najmilejšiemu, šior Andrijovi Zubićovi, ktorý hneď sa pustil cifrovať kavaliersky za starým Tomažom, ktorý išiel iba drobným krôčkom, sťa by „sekal sekaničku“. Mladšia dcera podeštata pripadla mojej maličkosti. Idúc tou stranou, kde sú dvere, privolala mi šiora Jele s klobúkom na hlave: „Evola ti, hkár! Boga mi, liuska te cura dopala!“ (Ubohá moja) Všetko v ambite sa rehlilo a mestský kaporando zas rozháňal „šempiasto svita“. Neborka moja tanečnica, šiorra Katina, začervenala sa ako ruža, bárs nemala veru príčiny, lebo len svätú pravdu vykríkla šiorra Jele, dľa porekadla, že „pjan i lud nikad nelaže“.

Na prvý pár sa nás na tento spôsob nastýbalo okolo dvacať párov. Šior Niko Plenković sa konečne spotil vyvádzajúc krásavice a dajúc každej jej quasi súdeného. My sme zas nemali inej práce, ako dľa taktu prevádzať svoje tanečnice. Na rozvažité: „ta-ta-ta, ta-ta-ta“ prišlo rychlé: „Tra-tatata, tra-tatata“, kde sa ti tanečnica vytrhla z ruky a vstúpila do stred dvorany, cifrujúc. Kdežto my tanečníci sme utvorili vonkajší kruh a s podopretými bedrami, cifrovali, ako kto môhol.

Niet pochybnosti, že tento tanec rozohrieva najväčšmi, lebo sa ponáša veľmi na náš čardáš; možno i preto, že každý má tanečnicu, ktorá mu najväčšmi „komoda“, ktorá sa mu najviac pači. Končí sa spevom, kde sa mužskí postavia na jednu a ženské na druhú stranu a odrazu(za) pri zvukoch polky musí každý útokom hnať na ženský tábor a inštinktivne vyhľadať svoju tanečnicu a vykrútiť ju v dakoľko rýchlych túrach.

V takomto ohni, nemal som ani príležitosť stopovať, čo sa naokolo robí. Keď meštar Duje skončil, ja som videl šiorru Doru stáť pri gardedámach s pánom Tomažom. Upotená veľmi nebola, zato šior Tomažo si utieral zátylok svojou modrou šatkou. Keď som prešiel popri ňom so svojou tanečnicou, mihol mi okom veľmi spokojne, akoby chcel povedať: „Vidíš, aký som ja junák“.

Cez pausu hľadel každý, aby (mu) dámy netrápil smäd. Šiorra Marica mala plné ruky práce, vytláčajúc tučnymi rukami štavu z citronov a preciedzajúc ju do pohárov. My sme „slúžili“ sami dámam týmto chladným nápojom; iba kto chcel sa uvrhnúť do väčších kelčíkov, slúžil s malinovou šťavou, ktorá vo velikých pohároch veľmi imposantne sa vynímala.

My páni traktovali sme sa najviac čiernou kávou, ktorej sa minulo dakoľko konvíc, a len daktorí vypili po pohári vína. Keď sme dvoranu trochu prevetrili a trochu si vydýchli, zobudili sme meštra Duju. On už vedel z viacročnej praxi, že príde „volenka“, i intonoval akúsi starosvetskú mazurku. Vyberaly si nás jednoho za druhým tie naše dámy a doniesli nás dokonale do potu. (Keď ma)

Keď ma pojala pani Dore, spýtal som sa jej, ako sa zabáva.

„Eh, čo že povedať: musím vyznať, lepšie, ako som očakávala.“

„No vidíte, i my vieme sa dobre zabávať.“

„Plesom sa toto nesmie volať“ — vraví ďalej pani Dore, snažiac sa vpadnúť do taktu, z ktorho bola vybočila. — „Skôr je to domáca zábava. Ale sa musí dať, že nenútená.“

S týmto úsudkom odišla domov hneď po prvej kvadrille spolu i s ostatnymi dámami. My sme odišli a urobili miesto ct. obecenstvu z ambitu, ktoré rozmnožené slúžkami, zabavilo sa do svitania.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.