ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od tých čias každý deň aspon raz navštívil som pána Tomáža. Keď nebolo náhodou roboty, došiel som i dva razy: ráno a večer. „Bedra“ prestala boleť dosť skoro, už nevedeť, čomu privlastniť ten šťastný výsledok. Dosť na tom, že môj pacient patril medzi najposlušnejších, akých som kedy videl. Zdá sa, že cítil i istú sympatiu ku mne, lebo vzdor svojej obyčaji, rád sa púšťal do rozhovoru. Pri káve a čibuku, s vatrou pod stolom, dosť dobre sa to sedelo v tej miniaturnej jedálni keď tam von zúrila bora, ktorá toho roku bola neobyčajne silná.

Môj pacient všetko pripisoval bore. I svoju chorobu. I rozhovoril sa široko ďaleko, ako pred desiatimi rokami ležal vyše dvoch mesiacov od rheumatismu. Aké trpel bolesti, ako nemohol údom pohnúť aká horúčosť chodila po stavcoch — to všetko vedel veľmi živo rozprávať. „Dávali mi obklady, a zas obklady. Teplé a studené a zas teplé. Čím diaľ tým horšie. Tu na šťastie príde brat. Pijavice treba tuná — i postavil so pätnásť pijavíc. O štrnásť dní som bol na nohách.“

„A teraz prešlo bez pijavíc,“ nadhodil som ja.

„Toto nebola lámka horúca ako tá. Táto bola studená.“

Pri týchto besedách brávala podiel i slečna Kate, najviac prisviedčajúc a obsluhujúc brata i hosťa. Šior Andre ako predtým, i teraz chodil riadne (do) na svoju „baštinu“, t. j. svoj statok, kde má postavený akýsi majer, a kde býva(jú) i čelaď. Nikdy temer nevráti sa s prázdnou rukou. Tu dáku zeleninu, tu kosov, tu dáku rybu alebo už čo vytiahne z kabely, ktorú má uviazanú na sedle.

„Šior Andre sú ustavične tam“ — sťažuje sa slečna Kate — „ah, a čo robiť, starému človeku netreba veľa, aby dolapil dačo. Verte mi, ja sa vždy bojím. Pokĺzne hoviadko, padneš, zlomíš nohu — máš…“

Túto obavu neraz vyslovila i Ane, a to neraz s väčšou rozhodnosťou ako sama „hospodarica“. Ani pan Andre nemal veľmi smelosti jej odhovárať. Najviac, čo sa opovážil povedať, bývalo: „Ale netáraj hlúposti. Vari som dieťa.“ A pán Tomažo, ktorý ustavične sedával doma, len prikývol hlavou a iba tu preriekol: „Pravdu má Ane, darmo je…“

Práve v ten čas zašlo ma moc práce, i ja zanedbal na dobro moju novú známosť. Iba čo som videl šior Andru dva tri razy keď (isl) išiel ráno „na baštinu“, alebo pred večerom keď sa vracal domov. Čo (koľko) ako mi bolo náhlo, musel som zastať a dať defilovať sprievodu popred seba. Prvý šiel vždy „Morro“, psík asi dve piade vysoký, s dlhou srsťou, tu i tu sa obzerajúc na svojho pána. Za ním známy už Lovre, chlapec asi dvanásťročný s uzlom pod pazuchou. V ňom bol riad od obeda, lebo slečna Kate musela každý deň posielať obed za bratom. Za Lovrom v patričnej dištancii kráča „Galeša“, mul biely; už či bol pôvodne bielou srsťou a či vekom ošedivel — neznáme. Napaduje trochu na ľavú predniu nohu, ale zato kráča isto „Kâ dite“, ktoré porovnanie nenie veľmi vhodné. Lebo deti práve sú nie krotké a spoľahlivé. Na Galeši sedí pán Andre, sťa junačina, a jeho biele fúzy tuho sa odrážajú od živej rumene tváre. Keď ma vidí, nečaká, kým sa mu pokloním, ale sám ma „diňá“ svojho pozdravu. Sprievod končí sluhom, Mikom, ktorý vykračuje pyšne v svojej červenej čiapočke, ktorá mu práve len vrch hlavy prikrýva. Zpod nej vyzerá tvár okrúhla, plná, z ktorej len-len že „nesyčí krv“. Na pleci nesie pušku duplovku p. Andrije.

Neraz keď som sa ťažko musel zamysleť nad pokrúcanými problemami života, sišiel mi na um pán Andrija. Jeho život akoby bol zjavným podvrátením pessimistickej výpovede, že pred smrťou nikto nenie blažený. Prevracal som to sem i tam: a nemôhol prísť na nič, čo by mohlo pána Andrija trápiť. Keď príde na svoj majer, najde peknú malú, čistú izbietku v tôni čestmín skrytú. Otvoreným oknom vniká jarné slnce, a ihrá sa na stole pokrytom čistým obrusom. Čestmín zvučí štebot stehlíkov, a z čistých výšin padá večná pieseň škovrana. Pozdejšie, keď steplí, ozve sa tu večierkom tlkot slávika, ktorý tak predivne dojíma človeka, že ho so zatajeným dychom počúva. Keď sa mu zunuje sedeť dnuka a čítať storáz prečítaný ročník „Danice“: výnde pred dom, a hľa všetko čo vidíš, všetko je jeho. I tie vinice, terasovite jedna nad druhú takrečeno prilepená a obohnatá kamenným múrom, s tou (silou) horou figových i olivových stromov. Jeho je tamtá hora na briežku, z ktorej zavznievajú zvonce z kŕdla. Jeho je tento kŕdel sluhov, slobodných i ženatých; i tamto tá dedina asi o dvaciatich stavaniach je tiež jeho. Bez jeho rady neodbaví sa tu svadba, ani krštenia. Ba i keď umiera starý „težak“, t. j. jeho sedliak, neumre, kým nevidí svojho „šior paruna“ a kým mu nerečie: „Eškužajte šior parun, ja umiren — nećete me vidit više. Adijo, moj gospodaru.“ Jeho sú i tie vinice, čo tak pekne do zátoky morskej spúšťajú, donášajúc najkrajšie strapce hrozna, ako mäd. Jeho konečne i tá zátoka — a ak sa do nej zatára dáky ugor, alebo jastok, vôbec ak sa to dá jesť: starý Luka, s tou krivou nohou, dotiaľ sa trápi, kým to nelapí a nedonesie svojmu hospodárovi na stôl. Jemu konečne sa trapia i tie včely, poukladané v tých kamenných (v) nie klátoch, ale jamách — z ktorých takrečeno vyteká voňavý mäd, nasnášaný zo šalvie a rozmajrína. Vari mu chybí vína — tam ho máš plné sklepy, ešte lanského, (vari) a či rakije? I tej ešte má dakoľko baríll. A olej? Tam sú ho plné bazény, vlani padol do jednoho Miko, len len že sa v ňom neutopil. A pšenice? A chleba? A mäsa? Všetkého má dosť, všetkého. Ba ani vody nebolo mu nikdy nedostatok. Pred štyrma rokmi, keď ju na loďach museli z pevnej zeme dovážať: on ešte mal jednu cisternu nedotknutú. Koľko sveta sa z nej občerstvilo!

A práve keď som ja takto uvažoval (trochu i závisti možno v tom bolo) z nezrady stala sa vec, ktorá spravila veliký prevrat.

V jedno ráno prišli ma zobudiť, aby šiel do Názićov, že je náhlo. Hodil som čosi na seba a šiel. Tam veliký nepokoj, behanie sem a tam. V jedálni pán Tomažo stojí, podopierajúc sa o mocnú palicu. Ane s vyplakanýma očima beží mi z „camara di riceor“ oproti a iba nemo zalomí rukama.

„Čo je pre Boha?“ spytujem sa.

„Račte semka,“ vedie ma Ane cez prijímaciu do malilinkej izbietky. V nej na posteli leži slečna Kate, ztratená v kobercoch a prikrývkach. Oči živé, horúčkou rozpálené upiera na mňa. Ja idem bližšie a ona mi vraví prerývaným hlasom: „Ja vám umrem, môj doktore, umrem…“ Schytil ju prudký kašel pri ktorom muselo ju klať lebo sa chytala za (pravý) boky. A vyšetrenie podalo mi dosť smutný resultat: počiatok zapálenia pľúc. Nemôhol som podceňovať chorobu pri tomto veku, ale sobral som sa, ako som môhol, aby nepoznala na mne vážnosť situacie.

Medzi vyšetrovaním stál konča postele šior (Tomažo) Andre, čomu som sa divil, nemohúc pochopiť, ako sa môhol vtisnúť do toho tesného priestoru medzi posteľ a šifonér, ktorý stál pri stene. Pravda slečne Kate bol to priestor dostatočný, aby mohla sem tam prechodiť. Na tom istom šifoneri bol sriadený malý oltárik s Pannou Mariou čenstochovskou, pod ktorým horel kahanček olejový. Počúvajúc na prsiach, vymenil som dakoľko ráz pohľad s pánom (Tomažom) Andrijom. Musel vyčítať z môjho všetky moje obavy: vidno bolo, že je veľmi zronený.

A teraz nasledoval najnepríjemnejší okamih. Rozložil som pacientke, že ju „ťapala arija“, čili že ju zašiel vietor, ktorý ju sklopil na prsiach.

„Eh, doktore, zadusí ma, zadusí ma — nemôžem ďalej…“

Hľadel som ju uspokojiť, sľúbil som, že jej to prejde, nariadil, čo bude robiť a konečne som dal trochu prevetrať izbu, v ktorej bolo povetrie zdusené.

Pán Tomažo zostal na prahu spalne, pozorujúc bedlive čo ja robím. Keď som vyšiel do jedalne, našiel som už tam oboch. Šior Tomažo opretý o palicu stál nepohnute, ako socha. Jeho modré oči akosi prísne ba tvrdo pozeraly tam kdesi do kúta. Pán Andrija tiež nehľadel na mňa; na víčku mu ovisla slza, trasúc sa tam, kým sa neprevalila dolu rumennou tvárou. Zuby mal zaťaté, aby opanoval bradu, ktor(á)ú (sa) mu poskubávalo…

„Musím vám vyjaviť, že tu máme zapálenie pľúc,“ začal som ja bez okolkov a netajil som svoje vážne obavy.

„To som ja predvídal,“ ozval sa pán Tomažo. „Od brata som čosi pochytil, keď som býval uňho, z vašho umenia.“

„Ja v tomto prípade,“ predišiel som ho ja, bojac sa že ma k tomu vyzve, práve že býval u brata — „ja som proti každému púšťaniu krve. Pacientka sama v sebe jej nemala nikdy nadbytok…“

„V tom ohľade vám nik predpisovať nebude,“ odpovedal pán Tomažo vážne. „Vy robte, čo za dobré uznáte.“

„Ak by ste si žiadali ešte jedného lekára,“ ponúkol som sa ja — „ja som ochotný…“

Pán Andrija hodil rukou netrpelive. Pán Tomažo odpovedal trochu silným výrazom o doktorských konsultoch.

Od tohoto dňa nevidel som pána Andriju viac ísť na baštínu. Presedel celé dni, keď bolo treba celé noci pri svojej sestre. Šior Tomažo vchodil len v prestávkach, keď složil čibuk. On celý nemôhol sa venovať sestre. Strávil som i ja pekných dakoľko hodín pri tejto zvláštnej pacientke, ktorá prezradzovala húževnatosť obdivuhodnú. Sedala medzi hlavnicami a tak pokašlávala.

„Ale doktore, keď ma ťapala arija: odkiaľ ja toho vykašlem toľko. To som ešte nikdy nevidela. A neraz som prechladla.“

„Nuž išlo vám tento raz na prse,“ tíšil som ju ja.

„Mám i horúčku. Ja (vidím) cítim dobre, ako mi tlčie tuto,“ ukázala na sluchy.

„To vám od kašla krv udiera do hlavy.“

„Bár by bolo tak, doktore. Ale ja myslím, že je všetko darmo. Raz musíme umrieť. Čo tam či mesiac prv, či pozdejšie.“

Práve v týchto časoch, keď vo mne sa rodila nádej, že prechorie — ona začínala tratiť úfnosť. Skoro vždy sa shovárala o smrti, na ktorú pozerala v celku ako na prepotrebný odpočinok po dlhých námahách života.

Prišiel marec a doniesol jaro tak rozkošné, že ťažko bolo vydržať medzi štyrmi stenami. S najväčším pôžitkom som vysadúval na „živo“, keď ma náhodou volali na dedinu. A práve vtedy sa vyštverala malaria (medzi vrchy) „u Vrhe“, t. j. na naše kopanice. Skoro každý deň mi prišlo odísť medzi „čobanov“, našich to kopaničiarov, ktorí chovajú hodne oviec, následkom čoho volajú ich čobanmi — pastiermi. Dakedy nevracal som sa domov rovno, ale zákľuku som navštívil jednu lebo druhú obec, v ktorej som mal pacientov. Tieto cesty pomedzi vinice, v ktorých sa práve kopalo, i horami čestmínovými boly pravou zábavou. Všade ma vítaly pokriky pracujúcich „težakov“, roľníkov. Pole i hora ozývajú sa spevom vtáctva, ktorho tu jest o mnoho mnoho viac, ako tam na Severe. Týmito poľnymi cestami neraz sme poblúdili, a tu ktorýkoľvek težak hodil čakan a vyprevadil nás na cestu. Takúto službu považoval tak za prirodzenú, že ani len poďakovania nechcel prijať.

Večerom keď som sa vrátil domov a šiel vybaviť visitu, neraz som sa rozhovoril o krásach tunajšej prírody, tak chudobnej na prvý pohľad. Šior Tomažo počúval ma v taký čas netečne, ale slečna Kate mi visela takrečeno na pernách. Neraz zavzdychala, a raz sa jej z nenazdania vykradlo: „Eh, doktore keď som ja bola mladá! Nemyslite, že som ja vždy takto, doma! Skôr vonku. Nebohá máme sa hnevala, ale pápe ma i vzal sebou. Či bolo vtedy krásne!“

A pán Andrija v taký čas nehovoril ani slova. Ruky složené do lona sedel zamyslený, usmejúc sa tu i tu. On prežíval i teraz svoj osobitný život; duch jeho iste blúdil tam po hore a po stráňach, baviac sa starymi známymi.

Už asi desať dní prešlo v rekonvalescencii. Ane sice ležala vždy blízko svojej hospodarice, ale už nie na zemi v izbičke. Pán (Tomažo) Andrija urobil prvý výlet asi po šiestich týždňoch na svoju baštinu. Pri pacientke zostal jediný pán Tomažo, nakoľko mu čibuk dovoľoval. Čeliadka mala v kuchyni plné ruky práce, menovite Ane, ktorá musela variť asi dvaciatim težakom a tiež chlieb piecť. V tieto dni chorá pýtala niečo zjesť, že je hladná, ale keď jej dačo predložili, nič jej nezodpovedalo. Ane natešená, že hospodarica nejde umreť, keď už počína „uzimati“ — vyrozprávala jej v divnom pohnutí, akou chorobou prešla, i ako sme ju my klamali.

Na druhý deň večer našiel som pacientku s rozpálenou tvárou, s rozbúreným srdcom. Bol som prekvapený týmto novým zajavom, ktorý som si nijak nevedel vysvetliť. V ten večer som našiel horúčku veľmi značnú. Vynaložil som všetku duševnú silu, aby opanoval zronenosť. V hlave sa mi miatly všetky možné i nemožné komplikácie, ba začal som pomýšľať na recidivu. Šior Tomažo nespustil oči so mňa, akoby mi z tváre chcel vyčítať osud svojej sestry.

„Môj doktore, ja som už tam,“ ozvala sa pacientka z nezrady. „Mne sa vrátilo zapálenie. Jedno som prestála divom — toto už neprestojím. Ja som slabá, cítim smrť…“

Všakovak som ju prehováral a menovite vyhováral domnenku o recidive. Ona (neve) nedôverive krútila hlavou.

„Ja by si žiadala kňaza. Dosiaľ som ho nežiadala, ale teraz si ho žiadam; myslím, že mi ho treba.“

Nebolo príčiny, aby sme ju odhovárali. Prišiel skutočne pleban, i vyspovedala sa pobožne. V ten istý večer ešte raz som ju šiel pozreť. Subjektivne sa cítila lepšie. Akosi uspokojená bola. Keď som odchodil, povedala mi: „Nuž tak. Ufala som sa, že uvidím ešte jednu oberačku. A ono ja budem už odpočívať. Poručeno Bohu!“

Našiel som oboch bratov zronených. Šior Tomažo púšťal veliké dymy v svojej izbe, pán Andrija silil sa byť bezstarostným, ale nemôhol sa premôcť. V pitvorci sa mi hodila Ane do náručia a začala mi náružive nariekať: „Spomocte jej, šior dottór, spomocte jej…“

„Čo robite sceny, Ane! Toto je naozaj podivný spôsob chorého nezarmútiť. Držte sa ticho.“

Nakričal som na ňu, koľko som môhol — tak sa zdá, že jej to bolo zvláštnym uľavením. Utrmácaný akýsi vrátil som sa domov, (celý) zbytok večera som strávil opretý v kanape a ztratený v myšlienkach. I v noci sa mi všakové haraburdy plietly. (Okolo štvrtej).

O štvrtej po polnoci, keď zazvonilo Ave Maria, som sa strhol zo sna a so zvláštnou napnutosťou čakal, či po Ave Marii sa ozve umieračik. Nepočul som ho. Uľavilo sa mi a ja zaspal ešte raz a spal vyše dve hodiny.

Medzitým došiel telegram od jedneho zo synovcov, že jeho žena sa pohla ku tetke…

„Ako jej to oznámiť?“ pýta sa ma pán Andrija v rozpakoch. „Uprimne rečeno — netreba jej tu; a viete, čo o tom myslí moja sestra. Čo teraz?“

„Už povedať sa jej to musí,“ mienil som ja. „Da sa očakávať, že patričná bude chceť ísť zaraz k tetke, ináč nemal by smyslu jej príchod.“

„A ja nemám smelosti. Darmo je, bojím sa,“ preriekol pán Andrija svesiac hlavu.

„Doktor má pravdu,“ ozval sa šior Tomažo svojím rozhodným spôsobom. „Konečne čo je na veci? Prišla, príde, ako robievala prvej. V tom ju nemôže nikto zkracovať.“

Pán Andrija zamysleno prikyvoval hlavou. Ja som znal jeho myšlienku. Stála ona zjavne písaná (na) v jeho očiach. Ležala medzi nami. „Prečo má prísť práve teraz?“

Ja z delikatnosti nechcel som ju pochopiť, oni z delikatnosti nechceli ju vysloviť. No mlčky sme si ju všetci položili i zaoberali sa s ňou. Ja ako cudzí bol som vtiahnutý do svätyne rodinného tajomstva.

„Ono je pravda — vec je háklivá,“ pokračuje pán Tomažo — „ale obísť sa nemôže. Treba ju vybaviť hneď za horúca.“ Složil vážne čibuk, oprel ho o kanap, vstal, akoby všetku silu bol vsotil do ťažkých nôh, mocne zastenajúc a napravil si na hlave klobúk. „A čakajte ma, doktore…“

My s panom Andrijom sme osameli, i akási ťažoba padla na nás. Čosi nevysloveného ležalo medzi nami, čoho ja nesmel som sa dotknúť a čoho on hanbil sa dotknúť. Odvrátil sa odo mňa a pozerajúc oblokom z času na čas preriekol: „Ilja, tak to býva s nami, tak to býva s nami…“

Asi o pol hodiny vrátil sa pán Tomažo s akýmsi prísnym výrazom na tvári. „No ja som to obhajduchoval. A teraz: čo bog da i sreća junačka. Doktore, choďte ju pozreť na chvilku.“

„Ty to teraz pochlípeš — všetku túto kašu rodinnej uprimnosti i bezžistnosti,“ pomyslel som si s odporom v duši.

Chorú som našiel ležať s hlavou bezvládne hodenou do podušky. Keď som sadol na malý kanapček, nahnúc sa k predu a hľadiac skúmavo na ňu, jej oči zavesené k povale prevalily sa na bok a preberaly mi v tvári črtu za črtou, sťa by čítal v knihe.

Rumenec studu musel ma obliať, bo cítil som, ako mi tvár horí a na čelo naskakuje znoj. Oči, ktoré inokedy smelo som upieral v jej oči, musel som uchýliť v bok, aby sa nestretly s jej vnímavým pohľadom. Stál som pred ňou nie ako spoluvinník, ale ako zločinec, povedomý ťažkého hriechu.

„Tedy vy ste ma vydali,“ — preriekla tichým hlasom.

„Ako to myslíte?“ pýtal som skutočne nechápajúc, čo to zas myslí.

„Čítala som v jednej knihe, ako popravili jedného. Sudca prečítal ortiel a vydal ho katovi. Na, urob, čo je tvoja povinnosť. A on sa utiahol, bárs odsúdený hľadel naň prosebne, s ostatnou ufnosťou. Tak ste vy mňa: ,Ja už nič nemôžem — na, rob ty, čo je tvoja povinnosť.‘ A oni hľa, už začali…“ Vydýchla a uprela oči zas k povale. Po chvíli dodala hlasom plným trpkosti: „Počali sa sletávať ako havrani, najprv z ďaleka, v širokých kruhoch: a keď príde ich hodina — shodia sa na svoju korysť. Uchváti každý, čo môže. Možno sa sperú na korysti. Znesvätia svojou prítomnosťou môj posledný okamih…“

Hovorila to ticho, s akýmsi chladom, ktorý mi páral cez dušu. Pod tým vynúteným chladom klokotal prudký hnev. Ja som ju chytil za ruku tak suchú a horúcu a cítil v dlani úder zrychlený pulsu. Nemôhol som rozoznať, čí je to puls, jej a či môj.

„Šiora Kate, predovšetkým sa uspokojte,“ dohováram tichým hlasom. „Neupierajte svoj pohľad na veci, ktoré vás rozčulujú. Šanujte sa, sbierajte sily.“

Stará sa usmiala a pokývala hlavou, pozrúc na mňa s takým výsmechom, že som sa splietol. „O tejto žene som vyslovil nepriaznivú prognosu. Človeče — pozri jej oči, plné života! Na tie ešte nesadla tieň smrti…“

„Dobre vy hovoríte. Ako každý doktor“ — a pritom akási zloba švihla z jej oka proti mne. „Nuž, ano, bude to tak stáť vo vašich knihách. Ale brate, všetko nenajdeš v knihách. Mnoho v nich nestojí, čo tuto najdeš. Vieš, ja som na tom stupni, kde sa už šanovať nemusím… I vidím čosi inakšie, ako vy učení. Ja vidím velikú lakomosť, večite hladnú ako vlk: i velikú pustoš, kde ty mívaš že kraľuje nezištná láska. Ani ja som to nevidela, kým som nezastala na tomto ostatnom stupienci, z ktorho je jeden jediný krok, vieš, ten do druhej ríše.“

Mne sa videlo, že asi ako cez syto vidím do jej duše, prekypujúcej bezvládnym srdom, možno nenávisťou. Pochopiť ju do základu vadila mi (j) prevaha, ktorou jej duša pritisla moju. Prevaha duše silnej, ktorá sa spiera celou svojou silou, ustúpiť z dejišťa, dať miesta útvarom novým. Ktorá protestuje proti neuprosnému osudu, ktorý nám ukovala priemenlivosť. Ona ešte prv ako padne, chce sa zadržať aspon na tom najspodnejšom stupienku, neprepustiť aspon toto miestečko. A preca snaha taká daromná! Niet tuna protestu, kde duša konečne musí sa odtrhnúť od všetkého pozemského. Odtrhnutá od najdrahšieho musí predstúpiť holá pred toho, z ktorho pošla.

„Príde ma navštíviť!“ hovorila viac k sebe, ako mne. „Aká nesmierna záplava lásky a neočakávane. Prezre, koľko šperkov, koľko zlata, i plátna. Ošacuje ťa, vyráta si do krajciara, čo jej pripadne kým tu sedí pri tebe so složenyma rukama a hovorí o láske. Vari ja neviem, neviem čo sú city dnešného pokolenia.“

„A ak sa klamete, šiorra Kate?“ ozval som sa ja, ale v hlase bolo mi čuť neistotu, ako i vnútorný hlas mi volal, že nehovorím pravdu.

„No povedzte mi na dušu, že sa klamem. Zakľajte sa mi na dušu,“ zvolala, obráťac sa ku mne a neobyčajne čulo hľadiac mi do očí. Vykrútila si ruku z mojej dlane, a zajala ju do svojej, držiac ju pevne, akoby od nej čakala spásu. „No, zaručte sa mi svojou cťou, viete, tou pravou, mužskou cťou. Urobte to — ja vám uverím. Ale tam pred Ňou“ — ukázala na obraz Matky božej — „i pred tým, ktorho drží na rukách…“

Akýmsi mocným vnuknutím prisilený pozrel som na obraz a zdalo sa mi, že Ona pozerá na mňa s výčitkou. „Neprevádzaj hru daromnú s umierajúcimi. Nezľahčuj túto vznešenosť posledného vzdychu…“ To sa mi zdalo, že čujem z hlbokosti akejsi zavznievať. Preniklo ma do poslednej nitky akési hruzo-sväté zhrozenie a ja sa neopovážil pozdvihnúť zraku a otvoriť úst.

„Toto mi dostačí,“ preriekla s akýmsi chladným uspokojením a vpadla do podúšok.

Ja som vnímave pozeral jej do tváre. Vyčítal som si, že miesto uspokojiť, rozčulil som ju.

„Oh, keby ich mohla oklamať, keby-keby! Keby mohla vynútiť, aby sa i vám odkryla tá pravá láska. Keby mohla umreť ako najbiednejšia žobráčka! Videli by ste, v čom korení tá ich veliká láska. Oj, videli by ste a srdce by vám strnulo nad hroznou pustinou, kde vy hľadáte lásku. Oj, keby-keby…“ Zakryla si tvár, odvráťac sa k stene, a o nedlho veľmi rýchlym pohybom sa utierala. Niet pochybnosti, že ju slzy zalialy.

„Neplačte, šiorra Kate. Vy sa zjedáte pre veci, ktoré ak sú raz také, vy nemôžete už premeniť.“

„A myslíte, že v tom je dáka potecha pre mňa?“ pýta ma skoro s opovržením. „Práve v tom je tá ťarcha, že nemôžeš isté veci premeniť. Keby sa chcely roky vrátiť: viete čo by urobila?“

Pozrel som tázave na ňu.

„Vydala by sa, vydala za každú cenu.“

Bol som prekvapený týmto náhlym obratom. Vyčítala mi z očí toto prekvapenie, ako vôbec ťažko bolo pred ňou zakryť myšlienku.

„Na každý pád by sa vydala. Len aby mala svoje deti. Iba tie môžu mať pravú nežnosť a prítulnosť. Jesto i shavranelé, ale to je preca výnimka, netvory medzi tvormi božimi. Aký je to cele druhý pocit: svojim deťom vložiť do ruky, čo si chránil cez celý život. Im složiť počeť zo svojho gazdovania. Znať, že tvoje dielo v nich bude žiť, veľadiť i rozrastať sa. Ach, pochybený, pochybený život!“

„A prečo si sa nevydala?“ miatlo sa mi už na jazyku. Ale nemôhol som tak bezohľadne vnikať do tajomstva, ktoré ju stálo možno mnoho utrpenia.

„A mohla som sa vydať,“ hovorila mi hlasom v ktorom sa triasla hrdosť. „Nemyslite, že preto, lebo som nemohla… Nie, mňa dosť pýtali, ale nikde som nebola istá, či je to láska. A bez lásky, viete, ja som sa bála. I brat doktor ma strašil, že som slabá, nie súca. A konečne ľúto mi bolo rodičov, ostarených, bezvládnych. I tuto dvaja bratia samotní, nechcú sa ženiť, aby sa dedovizeň nerozdrobila. Tak ja obetovala všetko čo bolo mojho, všetky moje práva a posvätila sa jednému záujmu: aby deďovizeň sa nerozdrobila. Nuž tam im je, celá, nerozdrobená. Prejde na tých, ktorí tak nežne nás ľúbia a so strachom čakajú, ako vypadne náš testament…“

„Ani tak nebol váš život pochybený. Veď ste pomáhala odchovať bratove deti. Hľa, všetky sú zariadené a budú vás požehnávať ako druhú mater.“

„Budú, budú“ — pokyvovala hlavou. „Keď ja to preci len neverim. Verte mi, nieto pravého citu — a my na poľutovanie.“