ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnce zapadlo, Mariena Kutráňovie vošla do svojho dvora. Prvé bolo, že hodila okom pod cieňu. Tvár jej zblčala hnevom: kopa haluziny bola nedotknutá. Zhodila batôžtek do pitvora, oprela hrable o stenu a istým krokom vošla do izby. Bola pripravená, že jej muž neposeká raždie, preto bola pripravená i pokarhať ho za to. Cestou si vymyslela nový rad urážok, ktoré mienila mu hodiť do tváre.

Muž ležal na posteli. Nebol ani vyzlečený, len periny boli odtisnuté do kúta. To ju znovu popchlo.

„Zas vylihuješ! Veru by rada vedieť, kedy v pekle sa už naspíš. Niet človeka na svete, čo by toľko drichmal. Nebol by div, keby si od lenivosti zhnil za živa, aby… Čože — ani sa ti nepohne!“

Ondrej ležal na posteli, ani jedným údom sa nehýbal. Mariena prikročila k nemu a trhala ho za plece.

„Vstaň už raz! Keď sa vo dne naspíš, potom sa nežaluj, že v noci ti nedá oka zažmúriť. Čože nevstávaš?“

„Nevládzem,“ odpovedal Ondrej slabým hlasom.

Mariena sa zlostne zasmiala.

„Nevládze, ustal v robote! Bol od rána pri sene, na úpeku; vvniesol na prieloh štrnásť batohov, alebo hrabal celý deň.“

„Keby vládal, robil by som.“

„Mlč mi, ty leňoch! Čože si haluzie neposekal? Ale nevládal — sekať nevládze, ale jesť — do misy ho je dosť.“

„Nebudem ti dlho zavadzať. Môj obed je tam, pod ohniskom. Nemusí ti byť ľúto za ním. Vezmi si ho a zjedz — mne ho už netreba.“

Obrátil sa ku stene a zastenal. Mariena pozrela naň zlostným okom a vošla do kuchyne. Na kozube stál Ondrejov nedotknutý obed. Grízka uvarená ešte ráno, zapáchala kyslinou; na teplom mieste prekysla. Mariena sa vrátila do izby, neistým okom hľadela na posteľ a dlho, dlho stála. Hotovila sa k dákemu novému, neslýchanému činu; jej pekná tvár vyrážala boj, ktorý ňou zmietal. Pristúpila konečne k posteli i preriekla:

„Ondráš, spíš? Čo ti chybí?“

Jej hlas bol mäkší než obyčajne, v ušiach Ondrejových znel ako spev anjelský. Prešli roky a roky, čo ju takto nepočul hovoriť. Bol by vyskočil na rovné nohy z postele, bol by ju vyobjímal, bol by ju na kolenách odprosoval, ale nevládal sa hnúť. Akási náhla mdlosť šla mu na srdce, ochabovala jeho ťažké i tak údy. Ani neodpovedal, len aby tú sladkú otázku ešte raz opakovala.

„Ondráš… Ondráš! Čo sa ti stalo?“

Jej hlas bol zas mäkší, tvárou prebehla jej akási úzkosť. Sklonila sa nad ním, akoby mu chcela pozrieť do tváre. Ondrej cítil jej blízky dych, neha omámila dušu. Oči zakryli sa viečkami.

„Čo sa mi utajuješ? Ondráš — ja sa bojím, prosím ťa…“

Ondrej nemohol ďalej vydržať. Obrátil sa tvárou k nej a pozeral dlho, dlho na ňu. Zdalo sa mu, že jej peknou, mladou tvárou ihrá akási nevídaná črta mäkkosti. Snáď to láska!

„Nechybí mi nič, Marka.“

„Horký nič: obedu si sa nedotkol a v tvári si taký zmenený!“

„I ty si trochu zmenená, Mariena. Možno, to ostatný raz. Ach, bože!“

„Uvarím ti chabzdového kvetu, alebo ak ti je zle od žalúdka, tromfálie.^[3] Si neprestydol dáko?“

„Nechaj ty to tak. Či tak, či tak pôjdem. Hej, ja to cítim: pôjdem.“

„Alebo poslať po doktora…“

„Načo: proti smrti niet lekára — sťa kedy umrieť.“

„Čo mám s tebou robiť, povedz! Takto ťa len nemôžem nechať. Veď by ma Pán Boh potrestal.“

V jej hlase vyrážal sa hlboký bôľ, ba i čosi ako zúfalosť dotklo sa Ondrejovho ucha. Hlava mu klesla do podušiek, na srdci pocítil ľadovú ruku smrti. Čosi mu vravelo, že tu vytúžený cieľ, koniec útrapám. Striasol sa pred veľkosťou okamihu, rty sa mu pohli k vzdychu:

„Ešte nie, ešte nie!“

„Choď mi po sestru a po richtára.“

„Načo — načo richtár?“ Mariena zbledla prekvapením a strachom.

„Odobrať sa od nich a poriadok urobiť. I prorok vravel kráľovi: Zriaď dom svoj, lebo umrieš!“

Mariena si prehodila šatku, ani neprihladila svoje čierne vlasy pod širokým čepcom. V náhlosti vybehla, akoby chcela ukázať, že smrť je náhlivá.

O malú polhodinku vbehla poľakaná Žofia, za ňou richtár s Marienou.

„To som vedela — hneď som to šípila. Mohol ešte žiť, keby bol mal opateru,“ hovorila rozhorčená Žofka. „Povážte si len, duša mu už bola na jazyku, a ona mu dala triesky rúbať. A čo sa ho nahrýzla: horní i dolní susedia najlepšie vedia!“

Mariena jej neodpovedala. Nie z hnevu; ale cítila, že ju uspokojuje počuť svoje hriechy.

„Pozrite tie jeho šaty! Richtár, pozrite. Z Kutráňovho gazdovstva na lepšie šaty sa nedostane! Môžete to tak nechať?“

„Čo šaty… aké boli, také sa nosili. Richtár, chcel som vám… Tuto mi z gazdovstva zostalo dvanásť rýnskych striebra. Dáte ma pochovať, bude kázeň i verše.“

„Dobre, že si jej i tie nedal. Museli by ťa darmo pochovať ako žobráka. Ani do cmitera by ťa nepripustila. Dala by ťa pochovať za múr.“

„To je nie pravda!“ vykríkla s bôľom Mariena. „Ja si ho dám sama pochovať ako kresťana. Jeho peňazí nechcem.“

„Nechaj ty to, Mariena, tak. To je moja vôľa. Zgazduješ si výdavky — to moc stojí, roky sú plané — Boh vás opatruj!“

„A už umiera, môj brat radostný!“ vykríkla Žofia a hodila sa na bezvládne telo bratovo. „Umiera ako žobrák — otrhaný, zapustený!“

Mariena pristúpila k smrteľnej posteli, ale zolvica ju odsotila. „Choď ta, pred zrkadlo! Bude sa ti treba krajšie nosiť. Zajtra už budeš vdovou, bude treba sa vydať. Nezbližuj sa k posteli…“

„Nevravte také bohaprázdne reči pri tejto smrteľnej posteli,“ napomínal ju richtár. „Čo bolo ako — ale toto je už moc.“

„Nie je moc; to je málo! Ja vám dokážem.“ Žofia vybehla do kuchyne a doniesla bratov obed. „Pozrite, takto ho chovala. Prekysnutou grízkou ho chovala! Umiera, lebo musí — od hladu. Ale ja nepopustím: vyrozprávam všetko. To všetko musí byť v kázni i vo veršoch. Každý človek musí zvedieť, čo vytrpel tento chorý človek. To všetko bude v kázni.“

Richtár pozrel na jedlo a stiahol prísne obrvy.

„Komu si to varila, Mariena? Ja nemôžem uveriť, že mužovi, lebo ten má zaintabulovanú^[4] výživu poriadnu. Komu si to navarila?“

Mariena stála ako socha. Priala si, aby sa mohla prepadnúť pred svetom; hanbila sa nesmierne.

„To musí prísť do kázne, musí!“ vyvolal nahnevaný richtár. „Ja sám prejdem na faru. Vy,“ obrátil sa ku Žofii, „vy zostaňte tu, aby sa mu dačo nestalo; dobre sa majte!“

*

Ondrej ležal na posteli, pri ňom sedela jeho sestra. Mariena odišla do komory. Na druhý deň vrátila sa do izby s opuchnutými očima. Celú noc strávila v slzách a na modlitbách. Jej túžba bola: aby Boh dal jej napraviť dávne chyby.

Ondrej Kutráň, hoci bol už zaplatil i za pohreb, žije dodnes. Sotva by si ho poznal — ako omladol. Nežije už len rozpomienkam, ale i milej prítomnosti. Dvanásť zlatých, ktoré taký obrat spôsobili v jeho živote, daroval chrámu božiemu. Na pohreb ešte nemyslí, a jestli by ho vraj Boh povolal, má ho už kto pochovať.