ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Podbreží kanonická vizitácia je už skončená. Hostia sa občerstvili za dlhočizným stolom. Za vrchstolom sedí jeho dôstojnosť a na tvári pohráva mu spokojný úsmev. Akiste je rád, že seniorát je už zvizitovaný až na ten Hačkov a že i hostiny pomaly prestanú. Nie ľahká vec, prehostiť sa celých štrnásť dní!

Do tejto izby vošiel richtár podbrežský so zachmúrenou tvárou. Keď otvoril dvere, bolo vidno plno hláv, ktoré zvedavo hľadeli, ako sa bude medzi toľkými pánmi richtár pohybovať. On sa im prisahal, že sa nebojí — no vojdúc dnu, stratil všetky sľuby. Zastal nerozhodne vprostred izby — povedať nevládal ani slova. Konečne sa rozhodol, urobil ku podbrežskému pánu farárovi niekoľko vojenských krokov, zhýbol sa nad jeho stoličkou a čosi mu do ucha pošeptal. Všetci zvedavo obrátili sa k nemu, jeho dôstojnosť sa pýta:

„Čo je?“

„Malá nehoda,“ odpovedal za richtára pán farár. „Po holiach zachodí dážď, veľmi hustý, rieka sa vyleje a prievoz do Hačkova bude nebezpečný.“

Všetci sa uľakli. Zpráva sa ich nemilo dotkla, znali rieku dobre; jeden dobrý dážď v horách a už sa vyleje poza brehy.

„Čo tu robiť?“

To bola ťažká otázka. Na richtárovi bolo vidno, aká je ťažká. Krútil klobúk medzi rukami, chcel čosi povedať, ale hlas mu zamieral na rtoch. Čo mal robiť — zhýbol sa nad svojho pána farára a zase mu čosi zašeptal.

„Znamenite, pán richtár — znamenite!“ vykríkol rozradovaný pán farár. „To bude dobre. Pán richtár radí,“ obrátil sa k ostatným, „radí, aby sme zajtra odviezli sa ,na vršky‘ do Hačkova; cez vodu by sme nijako nemohli. Je tam na chotári síce tiež most skazený, ale naši ľudia ho do zajtra zreparujú a my po súši prídeme do Hačkova.“

„Veľmi pekne, pán richtár!“ pochválil ho pán senior.

Richtár akoby bol zrazu o láktor podrástol. Zamädlil nohami, skrútil klobúk dva razy medzi rukami a zapálil sa až po uši — a hlasom trasúcim, ale pred všetkými pánmi doložil nahlas:

„Zápraže dáme my, cesta je planá, panských koní škoda. Do Hačkova od dakoho odkážeme, ktorou stranou prídu a že ich ako my, obec podbrežská, ta ráčime doprevadiť.“

Richtárova sláva bola od tých čias veľká. V dedine ukazovali naň prstom: „Hľa, náš richtár s biskupom sa zhováral!“ Okolité obce sa to tiež dozvedeli a do obecného protokolu to tiež notáriuš na večnú pamiatku zapísal.

Na druhý deň pohla sa z Podbrežia vizitácia ,vrškami‘.

Sotva v Hačkove svitol veľký deň biskupovho príchodu a už celú dedinu pochytila akási zimnica. V poslednú hodinu vysvitlo, že prípravy ani zďaleka nie sú skončené, že sa mnoho, mnoho zameškalo. Jedine pani farárka nestratila hlavu. Všetko mala už na pekáčoch, pečienok, drôbeže — hej, veľké krvipreliatie! Včera tiekla krv potokmi do nadstavených nádob; čo sa do krmníka vsadilo, to všetko muselo životom zaplatiť svoju chovu. Kuchárky, ako katovia, chodili po dvore so zakrvavenými nožmi. Porezali všetko, čo sme im my, mendíci, podali. Ale ako každý kat je zbabelý, keď mu pod ruku niečo neobyčajného príde, tak i kuchárky utiekli nám, keď sme z klietky vytiahli vykŕmené moriaky. Ani jedna neopovážila sa vziať sekeru do ruky a siahnuť na život tohto krásneho vtáka. Čo robiť — voľky-nevoľky museli sme my, mendíci, previesť nad nimi ortieľ smrti. Táto exekúcia previedla sa pod cieňou fary hačkovskej dňa dvadsiateho piateho mája — tisíc osemsto… dňom pred príchodom biskupovým. Väčšia starosť bola s dvoma prasiatkami, ktoré kurátor kúpil na jarmoku. Nemal ich kto pripraviť. Zbehali sme, mendíci, celú dedinu, konečne kurátor Zabiak musel zatajiť v sebe lepšie city a — tak ďalej.

Nuž ale tu boli aj iné starosti. Včera predvečerom pribehne kováč Štefan do fary celý vyparený.

„Dvojctihodná milosť — zabudli sme na mažiare! Mažiarov ešte nemáme v dedine.“

„Števko — to je veľmi dobre, keď ste sa ozreli i o to; ale ja nemám teraz už na to času, mám inú pilnú prácu; prebehnite ku kurátorovi.“

Kováč Štefan letel ku kurátorovi Zabiakovi. Zabiak dľa dobrej, starej obyčaje poškrabal sa za ľavým uchom a povedal:

„Kmotre, viete čo? Najlepšie bude prejsť k richtárovi. Ten človek sa o nič neozrie, žiadnej pomoci ti nedá. Včera sám som musel dovliecť z mesta pol okovu vína, kríže sú mi celkom odrete, — a ten nič, len si sedí v izbe a fajčí ako barón. Je to pravda? Ale — nemáte pravdy na svete!“

Oba sa pobrali k richtárovi. Našli ho za stolom sediac čítať z akejsi kartičky. Rozložili mu, v čom je vec, a kurátor doložil s výčitkou:

„Ja neviem, nič ste nezariadili, ako sa patrí!“

„Ale ja?“ rozhneval sa pán richtár. „Veď je všetko len na mojej hlave! V konvente sa urobila adrepartícia^[16] z uhla na uhol platiť na tú kanónovú,“ pozrel do kartičky, čo pred ním ležala a opravil sa, „na kanonickú vizitáciu po dva rýnske šajnov. Kto ju zinkasoval — vy a či ja? Kto podral troje krpcov, keď sme vyháňali svet farské parkany reparovať? Kto dal z vlastného dvora tri rohy na môstok pred faru? Všetko ja robím za vás! Tuto zas musím držať privítanku pri vode, dva dni sa ju učím a nik ti neuzná. Keď som sa učil družbovské vinše, nemal som toľko biedy — len sa uč na staré dni! Minulej noci vložil som si ju i pod hlavu, že mi lepšie pôjde do hlavy — a ono nič! Tejto noci už musím nespať a učiť sa. Choďte k hajtmanovi, nech vyženie dakoho do mesta kroz stoličných mažiarov. Prachu máme dosť — i hrubého i tenkého.“

Opatrný kováč i kurátor šli za hajtmanom, ktorý práve vyšiel bol na hrady kapustu poliať. Kým ho našli, kým vypravili chlapa, padol mrak na rozčúlený Hačkov.

Chlap kedysi po polnoci prišiel domov, a to vrškami. Hneď vyhľadal a zobudil richtára, lebo darmo je, v čas vojny a cholery i zákon dovolí richtára zobudiť, nie to ešte v čas kanonickej vizitácie! Richtár vzdor všetkým starostiam i vzdor privítanke veľmi chutne si odfukoval. Hej, ale keď mu rozložili vec — prešli ho celkom driemoty.

„Bol si u pána kastelána?“^[17]

„A akože! Ale tí mi povedali, že stoličné mažiare chodia z dediny do dediny všade pred biskupom, a teraz sú v Podbreží, aby som len ta šiel, že mi ich už môžu dať. Zoberiem sa k richtárovi, pýtam od neho mažiare, a ten naskočil na mňa, že či nám to v ostatnú hodinu zišlo na um, či sme si odinakiaľ nemohli mažiarov požičať, že či oni budú z kľúčov strieľať, keď bude od nich biskup odchodiť, žeby sme si zajtra prišli po ne, že nám ich potom vďačne dajú.“

Richtár poslal chlapa domov a šiel na poradu ku kováčovi, ktorému zručili starosť o mažiare i o streľbu. Kováč zaťal od jedu päste.

„Tak prenasledujú našu obec vo všetkom! Zas takáto protiveň — no ale!“ A pohrozil sa zaťatou päsťou bezbožným Podbrežanom.

Richtár bol tiež nahnevaný, ale predsa potešil kováča:

„Kmotre — všetko do času! Veď my im kedysi zrežeme rováš — hej, zrežeme!“

V tých slovách ozvalo sa svedomie každého rodeného Hačkovana; no boli prislabé, než aby vyjadrili hnev, ktorý cítil každý Hačkovan oproti Podbrežanovi. Tieto dve obce už od časov Matiáša kráľa^[18] — ako to protokoly obecné ukazujú — žili tu v zjavnom, tu v tajnom nepriateľstve. Sprvu bola to obyčajná susedská zášť, ale tá dostala čochvíľa skutočný podklad. Hačkov si dal do svojho chrámu vyrezať z dreva Večeru Páne, a síce práve takú, ako bola v chráme podbrežskom. Veľmi pekná práca: Kristus sedí vprostriedku a okolo neho dvanásť učedlníkov. Srdce každého Hačkovana muselo zaplesať, keď videl tie milé figúry skupené okolo Krista pri oltári božom. Iba o koľkosi rokov zišlo na um ktorémusi Hačkovanovi sčítať, koľko je tých figúr — i veru jeden učedlník chýbal! A keby to ktorý, ale posúďte si — Judáš! V Hačkove sa ten chýr hneď rozniesol, a u richtára uzavreli, že zlodej sa akiste ulakomil na ten veľký mešec, čo Judáš v ruke držal. Hačkov klesol hrozne vo svojej sláve, v meste žiaden občan nesmel sa ani ukázať. Iba ktorýsi Hačkovan ide v Podbreží na služby božie, prizrie sa so závisťou na oltár — a vidí dvoch Judášov sedieť na konci stola i s mešcami.

Ako sa hačkovský Judáš dostal do Podbrežia, to nevedel nikto povedať. Ale Hačkov celý sa vzbúril a richtár poslal do Podbrežia hromový list. Podbrežský richtár mu odpovedal, že majú sa tu prečo hnevať, že v Hačkove je dosť inakších judášov. Hačkov odpovedal na to, aby im apoštola vrátili: že aký je, taký je, ale oni všetkých apoštolov chcú mať doma. Listom nebolo konca-kraja, Hačkov sa ponosoval aj biskupovi, ale Podbrežie — to boli prefíkaní ľudia — nevrátili Hačkovu Judáša.

Od tých čias je v Hačkove jedenásť, v Podbreží trinásť apoštolov — ako to obecné protokoly ukazujú — a Hačkovci nenávidia Podbrežanov.

Kováč nemohol od jedu zaspať; premýšľal, ako by zahanbil tých Podbrežanov. Nové mažiare uliať — niet toľko železa. Hopsa! Nadišla ho šťastná myšlienka. V komore hrdzavela od minulej zimy obdratá, stará nákova. Z tej by sa dal urobiť dobrý mažiar. Na svitaní už boli mažiare pred šmikňou.^[19] Ráno už každé dieťa vedelo, že sa stolica spojila s Podbrežím, aby Hačkov celkom v hanbe zostal. Ale že kováč Štefan prešiel všetkým cez rozum, vytrhol obec z večnej potupy. Zhotovil päť mažiarov a za krátky čas. Z nákovy bol najväčší a najpevnejší. Potom šiel ku kurátorovmu bratovi, kolárovi, a vzal mu javorové štyri hlavy, čo si bol na kolesá prihotovil. Taká hlava býva z krutého dreva, a keď sa ešte stiahne železnými obručami, môžeš z nej strieľať ako z kanóna.

Hačkovan každý bol pyšný na Štefana, obecného kováča. Obstúpili jeho šmikeň a on každému vysvetľoval, ako na tú myšlienku prišiel.

Len malá nehoda zakalila radosť Hačkovanov. V noci muselo kdesi v horách spršať, lebo riekou tečie mútna voda a cez brehy sa prelieva.

„Keď muselo akurát teraz pršať! Dva týždne bolo pekne a už nemohlo do zajtra pozhovieť.“

„Ani čo by bol dakto porobil!“

No ani to nebolo veľká chyba. Obec minulé dni pamätala, že nehodno sa na počasie spúšťať i zhotovila veľkú kompu, na ktorej chcela svojich hosťov i s kočmi na druhý breh do dediny previezť. Aby panské kone na hrboľatej ceste od vody ku fare sa nestrhali, dala obec zviesť z hole všetkých šesť koní, ktoré ošírované už pri brehu sa popásajú.

Sotva začala rosa osychať, celý Hačkov zišiel na nižný koniec dediny ku prievozu. Tak aj celý úrad sa ta odobral. Jediný pán farár zostal vo fare, aby tam uvítal vzácnych hosťov. Kurátor so ženou tiež odišiel k rieke; doma je už uvarené hriate i pokrájané koláče k počastovaniu panských kočišov. Pri ohni postavené sú ohromné dva hrnce s mäsom. Darmo je, vo fare pamätajú na pánov, kurátor musí pamätať na kočišov; aby aj tí pamätali, kedy bola v Hačkove vizitácia.

Dedina zostala razom ako vymretá. Len pred šmikňou obšmieta sa zo šestoro detí. Obdivujú mažiare už nabité a do radu postavené. Kováč hreje na ohnisku drôt, aby ho mohol hneď ku hlavni priložiť, len čo pri prievoze vystrelia z flinty. Keď vystrelia mažiare, má sa začať na všetkých zvonoch zvoniť.