ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slávna a velebná cirkev hačkovská mala teda zvony. A zvonicu! Nie — o tej som mal hneď napredku rozprávať, lebo moji spoluobčania sa na mňa nahnevajú, že ich pamätnosti zamlčujem. Mali zvonicu, akú by i v Ríme darmo hľadal. Keď k zvonom vystúpiš, vidíš — dľa nášho protokolu — do Galície po Nowy Targ^[20] a dolu až po Zvolen. Ak by si vyšiel hore pod kríž, kde sa náš chýrny kohút dľa vetra točí, zazrieš vraj až Krakov a dolu Pešť. I naši starí otcovia sa na to prisahali — už len musí byť pravda. Ja som bol síce päť rokov mendíkom, zašiel som až pod kohúta, ale Krakova som nevidel. No za to na moje slovo nemusíte toľko dať — možno, že starí otcovia mali lepší zrak. Ba starý strýk Daniel Colonus sa prisahával — nech mu je tam ľahko duši, lebo je už na božom súde — že by bolo vidno až po samý Tokaj, kde to tie strigy na Luciu tancúvajú, keby hneď za samým Miškovcom nebo nebolo na zem ľahlo.

Ona zvonica nebola by tak vysoká, ale vystavená na homolovitom kopci hneď vyše fary. Keď teda prirátame k nej i kopec — kde tu taká výšava? Ktorý seniorát má takú vežu? Na zvonici sú tri zvony, veľký, malý a stredný. Každý pochádza z inej doby, i z inej varštate. Preto sa tak medzi sebou hašteria a nemôžu sa nijako zniesť. Hačkovania úfali sa, že ich zvony medzi sebou sa zhodnú, že si privyknú — ale nedajbože! Ten malý — ten vám skáče do toho starého; kým starý povie jedno slovo, najmenší ho už obsype výčitkami.

Dľa cirkevných protokolov na malom a strednom majú zvoniť mendíci, k veľkému najíma cirkev zvonára — obyčajne odrasteného parobka — ktorý za svoje ustávanie dostáva ročite pol trinásta rýnskych šajnov a od každého pohrebu krem toho po sedem groší. Behom času veľký zvon sa zoschol alebo zodral natoľko, že ho už i mendík utiahol. Tak v mojich časoch, keď som bol mendíkom, už nebolo zvonára. Ja, starší mendík, som ho zastupoval, mladší zvonieval len na strednom. O ten najmenší bila sa celá mládež hačkovská. Keď som vyšiel s kľúčom z fary, už ma čakala pod zvonicou tlupa mladých Hačkovanov; každý ma prosil, aby mu dovolil zvoniť a jeden nad druhého ma podplácal. Bol som vtedy najvyšším hodnostárom v obci, býval som najvyššie; určoval som, kedy majú Hačkovania jesť i z poľa domov ísť, a k tomu mládež sa mi podlizovala. Ktorým som dovolil zvoniť, tí sú mi podnes vďační, ktorých som obišiel, dodnes si na mne hnev vylievajú. Nuž…

Vo veľapamätný deň vizitácie k svojmu ustrnutiu nenašiel som pod zvonicou ani jedného chlapca. Oba mendíci pozeráme na seba a pýtame sa: čo toto bude? Radíme sa — zvoniť bude treba a nemá kto. Zbehnem do dediny a navyknúc už ku kurátorovi behať — ako nehodno primeriavať kôň — zachoval som si cestu a šiel som rovno ku kurátorovi. Nenašiel som nikoho doma. Čo som mal robiť — šiel som do fary. Pán farár poslal ma po kurátora. Letím na nižný koniec ku prievozu — hej, tam boli i moji bývalí zvonári, ale žiaden ani nepozrel na mňa. Všetko pozeralo na druhý breh — čakali, čakali.

Konečne dolapil som kurátora za rukáv, i rozpovedal, čo sa stalo.

„To mám var ísť ja!“ osopil sa zlostne na mňa. „Tu máš hŕbu chlapcov, zavolaj si ktorého chceš!“

Oslovil som toho i toho, ale akoby ma nikdy neboli ani videli. Vyhýbali sa mi. Bez všetkej nádeje vrátil som sa do fary.

Pánu farárovi už tiež bolo dosť. Vzal klobúk a svižným krokom šiel ku prievozu. Tam povedal celému národu:

„Nuž niet v tejto dedine človeka, čo by cirkvi poslúžil? Nikto sa nehlási dobrovoľne?“

Stalo sa ticho ako v hrobe. Chlapci tisli sa do úzadia, aby ich pán farár dáko nezazrel. Hja — zvonica je tu a bude až naveky — ale biskup len tentoraz príde.

„Kto sa prihlási dobrovoľne, toho meno zapíšem do protokolu, že dnes pri príchode biskupa zvonil.“

To konečne osožilo. Kurátorov paholok, zasvätený veľmi do vecí cirkevných, vedel, čo to znamená skvieť sa v protokole. Vystúpil z tlupy a pobral sa za mnou ku zvonici. Nikdy som nekráčal s tak ťažkým srdcom na svoje vysoké miesto ako dnes. Cítil som všetku ťarchu svojej hodnosti na mladých pleciach. Veľkú obeť priniesol som vtedy svojmu povolaniu: odísť od prievozu — nevidieť nič.

A na tej veži ako sme sa cítili! My mendíci boli sme smutní, i paholok Ondráš bol zadumaný. Akiste obanoval, že sa dal opanovať ctižiadosti. Ale nemusel sem ísť, my sme mu neboli vina a predsa na nás sa pomstil. Keď sme podvihli šalogátre,^[21] že budeme hľadieť k rieke, on nás zakríkol:

„Sedíš ho ako upečený! Zhodím ťa dolu, len ho neseď!“

Sadli sme si na okno a oprúc hlavu do dlaní, zamysleli sme sa. Oči nevdojak blúdili po podlahe, vyloženej okresanými rohmi. Tu i tam černeli sa kvapky kolomaže, ktorou sme zvony mastili, aby ľahšie šli. Paholok sa i do toho zadrapil.

„Musíte toľme mastiť? Pozrite, čo kolomaže po zemi a stredný je celý zakolomažený.“

„Mastili sme ich len na Veľkú noc, lebo nemáme ani čím. Kurátor nám nikdy nechce dať na masť.“

„Tak vám treba, keď neviete gazdovať. To, čo je pokvapkané po zemi, mohlo byť na celý rok. Keby ja bol kurátorom, ja by vám prikrútil!“

Chcel byť skúpejším od svojho gazdu! Keď sme potrebovali povraz na zvon, museli sme ho oň dva mesiace každodenne unúvať. A keď sa konečne učlovečil kúpiť nový, museli sme mu všetky kúsky starého doniesť. Hej, to bol kurátor!

Sedieť nás mendíkov omrzelo. Zviazali sme povrazy na veľkom a strednom a začali sme sa kolísať. Paholok urobil pohyb, akoby sa strojil odopäť svoj široký vymastený remeň a my sme sa pratali do druhého kúta. Celá vizitácia začala sa nám nepáčiť. Ani oblokom pozerať, ani sa kolísať: čo teda robiť? Ležať a spať ako paholkovi — to sa nám nechcelo. Zamenili sme významný pohľad a už sme sa driapali po stĺpoch do dutiny a potom väzbou pomedzi trámy a rohy ku výhľadu pod kohúta. Paholok už zadriemal, ani nezbadal, kam sme sa podeli — a my hľadeli sme k rieke a závideli svojim kamarátom.

Výhľad bol naozaj pekný. Nehľadeli sme síce ani ku Krakovu, ani k Tokajskému vrchu — ale zato okolité vrchy, pomedzi ktoré drala sa rieka ako svetlá stužka, ten bystrý život okolo brehu i tá ulica, okrášlená teraz pred biskupovým príchodom zelenými chvojami červeného smreka a lipy, i ten rad tých mladých smrečkov, ktorými vysadili cestu od prievozu až ku fare a odtiaľ ku kostolu — to všetko dodávalo i tak krásnemu výhľadu zvláštneho pôvabu. Zahľadeli sme sa do tých krás a na chvíľu i pozabudli, čo vlastne tu chceme.

Pod našimi nohami, akoby otvorená kniha, ležal farský dvor. Všetko sme mohli vidieť, čo sa v ňom robí. No fara podobá sa úľu, ktorý už práve rôja vypustil. Zjaví sa tu i tu niekto, no hneď zmizne v kuchyni. Tu zas zjaví sa na prahu jedna lebo druhá kuchárka, ovieva rozpálenú tvár bielou zásterkou, obzrie sa roztržite po dvore a už zas je dnu. I pán farár vykročí v čiernom, urobí predo dvermi päť-šesť dlhých krokov, pozrie k prievozu a vráti sa do pitvora, buchnúc širokými dverami.

Poludnie prichodí, slniečko dvíha sa dohora a nás v okne dobre pripeká, začíname sa už nudiť — no výstrelu nepočuť. Pán farár obliekol si už i luterák^[22] a priviazal si nové, na okrajoch pekne vrúbkované tabličky a chodí čerstvými krokmi popod stenu. Vrzgot jeho čižiem počuť až k nám pod kohúta. Po chvíli vybehne i pani farárka s pekáčom, z ktorého stúpajú voňavé pary do neba. Keď sa para rozstúpila, na pekáči videli sme prasiatko s prižiarenou kožtičkou. Drobný rypáčik štveračive obrátil sa oproti pánu farárovi a z pootvoreného pysku beleli sa biele zúbky na oboch bokoch — akoby sa smiať chcelo na márnosti svetskej. Pán farár pozrel zbežne na tento pekný zjav a prisviedčal hlavou, že sa mu páči. Pani farárka je celá netrpezlivá; vidno, že začína sa báť, aby hostia nevystali. Pán farár, aby ju uspokojil, doniesol i veľký kurens z izby, ukázal jej dvadsiateho šiesteho mája tisíc osemsto… čierno na bielom a roztvoril i kalendár a zistil, že dnes musia prísť hostia. Pani farárka patrne upokojená vrátila sa do svojej ríše.

My týmto pozorovaním stratili sme zmysel pre celý ostatný svet. Pekáč obrátil našu fantáziu celkom iným smerom. Pripadol nám ako vo sne hlas paholkov, ktorý od zvonov kričal:

„Chlapci — chlapci! Kdeže ste? Poďte zvoniť!“

„Aha, už ho samého omrzelo, chce nás k sebe privábiť,“ poznamenal mladší mendík. Ja som s ním súhlasil, povediac:

„Blázon, chce nás oklamať, akoby sme my lepšie nevideli, čo sa robí!“

„Kdeže sú, potvory!“ A paholok ako zbláznený búchal čímsi na stĺpy. My sme sa mu smiali. O malú chvíľku počujeme, akoby vŕzgalo — to bol povraz, ktorý pri rozháňaní zvona sem-tam sa šmýkal — i udrelo srdce na zvon. Čože je to? Už je poludnie? Pohliadli sme v nedorozumení jeden na druhého. Poludnie nemôže byť — na poludnie zvonieva sa na strednom, a nie na veľkom. Z fary tiež všetci vybehli do dvora, i pán farár díva sa dolu dedinou a nevie si vysvetliť, čo znamená zvonenie? Hľadíme k prievozu, pri rieke tiež zvláštny pohyb, ľudia sa miešajú, chodia ako na jarmoku — i tu vzbudil hlas zvona nedorozumenie. Zvláštnou náhodou pozriem druhým oknom, čo nazad mňa bolo, na protejší koniec dediny, i vidím dlhý rad kočov.

„Biskup ide, biskup ide!“ skričím na svojho kamaráta a ukážem mu koče. Už sme sa sypali dolu väzbou do dutiny až nad samé zvony. Zastali sme nad otvorom, ktorým sa má zísť na zvonicu; zazreli sme paholka, ako poťahuje veľký zvon. Zísť do izbice sme nemohli; bolo treba nám stúpiť na korunu veľkého zvona, ale tá sa v zvonení sem i tam nahýbala. Paholok nás zazrel a pohrozil päsťou: „Počkajte, ako ste to striehli!“ Boli sme zahanbení, zničení.

Zvoniť sa prestalo, my zostúpili k paholkovi. Koče boli už vo farskom dvore.

*

Taký neslávny bol teda príchod biskupov do Hačkova! V celej dedine nepozdravil ho nikto, pred farou nečakal ho nikto, ani mu len nezvonili na všetkých zvonoch! Len Podbrežania dvorili si vo fare našej, akoby boli doma, a medzi sebou sa usmievali. Nik mi nič nepovedal, zobral som sa ku prievozu. Tam som ľudí našiel už zúfať. Niektorí už hovorili, že biskup do Hačkova vôbec nepríde. Ja som šiel rovno ku kurátorovi a trhol som ho za rukáv.

„Biskup je už vo fare!“

„Kto — kedy — čo — ako?“ Kto by bol mohol všetky otázky zodpovedať? Richtár pochopil len to, že nebude už biskupa vítať — i hodil kartičku na zem a depčil po nej nohami.

Zástup došiel do fary, dvor sa zaplnil ľudom, národ hľadel pobožne do oblokov, či nevidí toho, ktorého už mesiac zimnične čakal — no z kuchyne vyšli povedať, že biskup je utrmácaný po dlhej a planej ceste.

Richtár a kurátor z Podbrežia pribehli veselo k nášmu richtárovi.

„Ký to u vás beťah! Ja, že nám prídete oproti, aspoň len na chotár, a ono ani v dedine nevidíš živej duše — akoby si chodil po Umrlej Lehote. A so zvonmi tiež — var ste ich do Ríma poslali, keď ste len jedným zvonili.“

„Viete vy, prečo je to — aby vám krk vykrútil! Čože ste zmysleli ísť poza humná ako vlk do ovčinca? Dobrý pastier ide do košiara dverami a nie poza ploty! Čože ste aspoň neodkázali, kadiaľ pôjdete?“

Richtár z Podbrežia narovnával si všelijako tvár, ale nemohol z nej úsmevu zahnať. Bol to veľký smieško. Položil si ruku na srdce, akoby prisahal:

„Odkázali sme vám — nech ma tu čert vezme, ak sme vám neodkázali! A to od nášho hájnika.“

Richtár náš zostal akoby ho horúcou vodou oblial.

„Nuž ale nám — nikoho som nevidel, ani kurátor.“

Hájnika hačkovského žena počúvala, o čom sa zhovárajú úrady oboch poctivých obcí, i ohlásila sa:

„Môj muž včera večer — pravda, to už bolo v noci — chytil kohosi v poli — — iba ak by to len — —“

„A kdeže je tvoj muž?“ oboril sa na ňu richtár: „Nevie tu byť? Ja ho naučím!“

Hájnička o chvíľu pribehla i so svojím mužom do fary a s nimi prišiel i podbrežský stratený hájnik. Musel to byť šelma, lebo jeho oči sa vždy smiali. Hneď predstúpil pred hačkovského pána richtára a utiahnuc jeden kútik povedal:

„Dobre, že ste tu, pán richtár. Náš richtár vám posiela tuto toto písmo a pozdravuje vás i s celým úradom.“

„Načo je už teraz moje písmo, keď som ja sám tu? Kdeže chodíš darebáčisko! Zo služby ťa zhodím!“ oboril sa podbrežský richtár na svojho hájnika. No hájnik, hoci sklopil trochu oči, predsa sebavedome sa usmieval, akoby vedel, že reči sa vravia, a chlieb sa je. No ani jeho richtár nevyzeral tak hrozne; jeho hlas bol akoby hnevný, ale oči, tie sa hájnikovi usmievali. No podbrežský hájnik sa očíšťal:

„Veď dobre veru, že ste tu! Tento tuná,“ ukázal na hačkovského hájnika, „včera večer ma nič po nič chytil a zavrel. Keby nie vy, sám neviem, kedy by ma bol pustil.“

Hačkovský richtár pozrel na svojho hájnika. Keby jeho oko bolo malo ostrie, iste by ho bolo prebodlo. No hájnik sa bránil a to s veľkým rozhorčením:

„Čože bude chodiť po našich oziminách.“

„Úvraťami som šiel,“ bránil sa podbrežský hájnik.

„Necigáň — šiel si prostred záhonom — dobre som videl. Ja som ho kontrabantoval^[23] a chcel som ho k vám, ako k richtárovi doviesť. Ale už bola tvrdá noc, nechcel som vás nič po nič búriť; na svitaní som vás už nezastihol doma. Nuž reku dobre, myslím si, zavedieš ho po tej paráde; i tak, i tak ti neutečie. Nuž doviedol som ho.“

„Tak, tak!“ prisviedčal mu rozsrdený náš richtár. „Toľký si ako hora, a sprostý ako Dora! Nevedel si sa ho povyspytovať, čo tu hľadá, ku komu ide, čo nesie — há?“

„Moja stará sa ho vypytovala, a keď tej nepovedal, komu povie? Mlčal zanovite, nepovedal by slova, čo by si doň zaťal, len tento list mi ukazoval. Ale čo mne z listu — myslím sebe — keď neviem, čo v ňom stojí. Nás neučili ešte čítať.“

„Obecný hájnik — a nevie čítať! To je už robota!“ hneval sa náš richtár.

„Ale nehnevajte sa, sused,“ ohlásil sa richtár z Podbrežia. „Stalo sa — darmo je. A miesto toho vystavili sme vám most.“

Náš richtár sa trochu udobril, keď počul o moste; ale predsa si vzdychol:

„Ale honor sused — kde je náš honor!“

„Bude, ako bude. A honor ako honor!“

Z kuchyne vyšla jedna z kuchárok a pošepla kurátorovi:

„Aby ste kočišov obriadili, i Podbrežanov.“

Kurátor sa teda ohlásil:

„Čo sa budeme darmo jedovať? Poďte ku mne!“ A viedol ich do svojho domu.

Kováč Štefan druhý deň strieľal pri odchode biskupovom zo svojich mažiarov, že sa len tak rozliehalo. Jeho dôstojnosť, keď počul, čo je vo veci, zasmial sa chutne a Povedal slovo i tej druhej stránke.

Ja som hneď po odchode biskupovom bol vyvolený za zvonára, ktorú hodnosť som zastával, kým ma neoženili. Úrady i obec sa pomerili a vyrovnali, ako to kurátorove účty anno 18… vykazujú, kde pod rubrikou „Keta welika hostina byla“ stojí:

^[24]