Zlatý fond > Diela > Pred skúškou


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pred skúškou ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Pred skúškou

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Ivana Černecká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 321 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • Zmenšiť
 

2

Míňali sa dni, míňali sa roky. Z prvého ročníka dospeli sme k šiestemu. Prešiel skoro i šiesty ročník — exámen bol predo dvermi. Chystali sme sa, ja a moji druhovia, čo sme naraz pred šiestimi rokmi vstúpili do školy, opustiť ju. Rozličné city vzbudili sa v nás pri tejto myšlienke: rozličné, ako i tí, čo v nich povstali. Lebo i škola vykazuje rozdielne tváre, ako to i v širokom svete vidíme. Ako vo veľkom svete vidíme ľudí, zháňajúcich sa v práci za živnosťou ako pilné mravce, iných zasa zápoliacich o bohatstvo, peniaze, česť — tu zasa zaháľačov, ktorí myslia, že sú stvorení len na to, aby ovocie práce iným spred úst brali, i závistníkov, ktorí by radi užívať, ale bez namáhania, tak i ten malý svet ktorý školou menujeme, hmýri sa podobnými ľuďmi rozdielnej povahy i mravu. Škola, hoci zdá sa jednotvárnou, nudnou, chová vo svojich navštevovateľoch nie menej zaujímavú miešaninu ľudských zvláštností.

Ja som vystupoval zo školskej lavice vo vôli nie takej ružovej, v akej som ta vstupoval. Sklamal som sa — horko sklamal. Doniesol som so sebou známosť abecedy; výhľady na veľké úspechy boli skvelé — nesplnili sa. Predbehli ma, nebol som medzi všetkými prvý. V šiestich rokoch mnohí sa vyšvihli nado mňa. No nie všetci sa udržali; zhodil som ich jedného po druhom, najmä keď som sa dostal do šiesteho ročníka. Jedného však som nemohol zhodiť, a to bol Jano Ružanovie. V niektorých predmetoch som sa mu cele vyrovnal. V počtovaní nevyrovnal sa mu ani jeden z celej školy. Bez neho nevedeli sme úlohu rozlúštiť. Rozlúštil ju on, my sme si od neho odpisovali. Pravda, ja ani raz rovno od neho. Hanbil som sa osloviť ho. Odpísal som si v skrytosti od iného suseda. Pán učiteľ sa nám divil, že doma tak bez chyby rátame a pri tabuli nevieme sa hnúť. Príčiny toho veľmi dobre uhádol.

Že Jano Ružanovie sedel predo mnou, nemohol som nikdy pochopiť. V mnohých veciach vynikal nado mňa, to uznám, ale v iných sa mi nevyrovnal. Nespravodlivosť bola v tom, že pán učiteľ nad mojimi prednosťami oko zažmúril a podľa jeho predností nás súdil. Napríklad: ja som mal najkrajšie učebné knihy, mnoho ráz boli i nerozrezané, lebo rodičia mi každého polroka kupovali nové. Jano sa učieval z tých, čo som už ja odhodil; chodieval ešte do nás a moja mať mu ich podľa starej obyčaje darúvala. Ani zošitov nemal toľko ako ja. Každý týždeň som mal nový, lebo starý sa mi obyčajne zavláčil. Perá, černidlo, nový kalamár, ceruzy — to všetko som mal. Jano iba čo od nás dostal, alebo od pána učiteľa. Pánu učiteľovi platili za mňa hotovými, od Jana alebo mať jeho odrobila, alebo mu pán učiteľ odpustil. Šaty som mal pekné, nové; on dostával odhodky po mne. Ale pán učiteľ len jeho rád videl. Urobil ho i kustosom: naložil mu, aby pred vyučovaním dával pozor, kto kričí alebo nezdobu robí, a takého aby zapísal. Kto bol zapísaný, toho pán učiteľ potrestal. Ja som bol vždy trestaný — pre koho? Pre Jana. On skúšal pred vyučovaním celý náš ročník; kto lekciu nevedel, nevyhol trestu. Ja som často, často nevedel… Prečo? Nechcelo sa mi susedinho otrhaného chlapca slúchať.

Nuž po toľkých poníženiach s radosťou som opúšťal školu. Čo som vytrpel — nech to ostane zabudnuté; i tak to len niekoľko dní bude trvať. No i táto radosť sa mi skalila. Dvoma týždňami pred skúškou pán učiteľ označil Jana, že bude na skúške vítať hostí. Na privítanie volili obyčajne chlapca, na poďakovanie dievča — a to zo šiesteho ročníka. Vítanku i poďakovanie zložil sám pán učiteľ do veršov a oddal ju Janovi, aby sa ju naučil. V kostole pred toľkých pánov, pred žiactvo, rodičov i celú obec si stať a privítať ich — to bolo najväčšie vyznačenie, akého sa mohol žiak šiesteho ročníka dožiť. Mnohý žiak len kvôli tomu vytrval celých šesť rokov v škole. Ja v šiestom roku kvôli tomu som sa usiloval a pozhadzoval všetkých, čo nado mnou sedeli: všetko darmo — Jano bol označený hostí vítať. Ja, sediaci pri ňom, sklonil som hlavu; nemohol som udržať slzy. Pán učiteľ to spozoroval, usmial sa trochu a povedal:

„Nemysli si, Jožko, že sa ti krivda stala. Janko to skôr zaslúži. Ale keďže vlani chlapec, čo mal privítať hostí, práve pred skúškou ochorel a s privítankou mal som mnoho starosti — tuto i tebe ju dávam. Nauč sa ju i ty. Ak by Janko nemohol, budeš ju odriekať ty.“

Dostal som teda i ja privítanku, ale to bola slabá potecha. Aby takou cťou vyznačený ešte raz ochorel, to sa azda — len o sto rokov prihodí. Privítanku som pod stolicou podriapal. Keď som prišiel domov, rozprával som rodičom, aká sa mi zasa krivda stala. Rodičia mi neuznali.

„Keby si bol zaslúžil, boli by ti dali pánov vítať. Janko je veľmi dobrý chlapec.“

Otec materi prisviedčal a ešte ma vyctil, že závidím svojmu najlepšiemu priateľovi…

Minuli dva-tri dni. Neukázal sa u nás Jano, ani jeho mať. Kedysi na štvrtý deň prišla do nás.

„Ja sa radujem, že môj chlapec došiel toľkej cti. Ale či ho môžem pred toľkých pánov pustiť? Najlepšie by bolo, keby ich privítal váš. Tomu to skôr pristane.“

„Keby mu to skôr pristalo,“ odpovedal môj otec, „boli by to na môjho chlapca zručili. Nech ich len víta váš.“

„A nebudete sa hnevať?“

„Ale — ale!“ a moji rodičia sa jej vysmiali.

Keď odišla, rodičia sa radili.

„Bolo by dobre,“ radila matka „keby sme tomu chlapcovi kúpili nové šaty. Ako pôjde pred toľkých pánov — nemá v čom. Mohol by mať i obnosené od Jožka — ale dajme mu radšej nové. Nemusí sa aspoň tá stvora toľko trápiť. Dávno nám to už odrobila — i jej chlapec sa ťahá k nám, akoby sme mu my boli rodičmi.“

„Dobre,“ odpovedal otec, „chlapec beztak odíde z dediny na remeslo. Nech má aspoň jedny šaty poriadnejšie. Kúp mu z lepšieho súkna; nech mu potrvajú — a my neschudobnieme.“

Keď som to počúval, bolo mi ťažko na srdci: neľutoval som peňazí za nové šaty Janove — ale, že sa mi už i v šatách vyrovná.

Keď som popoludní prišiel do školy, Jano sedel už na svojom mieste. Bez slova sadol som si k nemu. Jano cítil, prečo sa ho stránim — neprihovoril sa mi. Nemuselo mu byť pri mne voľno — vyšiel na pažiť pred školu.

Poobzerám sa v školskej sieni. Nebol som sám, sedelo asi dvanásť žiakov roztratených po všetkých laviciach. Alebo sa učili alebo medzi sebou hovorili. Siahol som medzi Janove knihy a prehrebol som ich. V jednom zošite našiel som papierik, na ktorom napísaná bola privítanka. Poznal som na nej písmo učiteľovo. Privítanku som si vložil do vrecka…




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.