ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dievčatá vili vence, my sme im nosili kvety. Pred školou na pažiti bolo veselo. Boli sme milou prácou zaujatí. Keď je v kostole skúška, musíme ho ozdobiť, aby ľudia videli, ako si ich vážime. Najmä ja som bol dobrej vôle. Ukazovalo sa, že ja budem zajtra hostí vítať. Pán učiteľ nám práve doobeda oznámil, že bude na skúške mnoho pánov. Okrem toho že bude tam celá dedina od najväčšieho do najmenšieho, to som z minulých rokov vedel. Jano Ružanovie ani neukázal sa medzi nami. Akiste sedí doma a plače za stratenou privítankou. Minulé dni bol aspoň veľmi smutný — žiaci sa ho vypytovali, čo sa mu stalo. Ja som sa ho nepýtal, vedel som.

Navili sme mnoho dlhých vencov a zaniesli do kostola. Celý oltár bol pokrytý vencami; stĺpy, kazateľňa, stolice, všetko, kde bolo trochu prázdneho miesta, jarabelo sa kvietím. I kostolník sa pričinil. Nasekal konárov z lipy a haluziny z voňavých smrekov, čo vyše kostola rástli, a ozdobil nimi organ, stolice a oltár. Kostol bol premenený v zelenú besiedku, posiatu pestrým kvietím. Svieža vôňa kvetov naplnila celé priestranstvo. Bol som dopoly omámený. Mimovoľne som si stal pred stolice, skadiaľ mal som hostí vítať, a ústa pohybovali sa, šeptajúc verše, napísané pánom učiteľom. Privítanku som vedel ako otčenáš.

Rozradovaný vbehol som do našej izby. Našiel som doma rodičov i starého krajčíra. Dvoje rovnakých pekných šiat ležalo na stole. Takých drahých som dosiaľ ešte nedostal. Obliekol som si jedny, veľmi dobré mi boli, akoby ich bol ulial na mňa. Druhé boli určené pre susedkinho chlapca.Inokedy bol by som zaplakal od závisti, že máme rovnaké šaty, dnes som sa smial. Osud vkročil medzi nás a zotrel rovnosť medzi nami. Nechže sa mi v šatách vyrovná, keď sa mi nevyrovná v sláve!

Otec zaplatil krajčírovi, matka zaniesla šaty do susedov. My s otcom čakali sme jej návrat. Asi o pol hodiny sa vrátila s vyplakanými očami.

„Bože, bože, čo tá žena robí! Nevie, čo od radosti robiť. Tak mi ďakúvala, tak nás požehnávala a chválila, že je to až hriech pred Bohom.“

Tu vkročila suseda i s chlapcom.

„Ja, ľudia boží, neviem, ako sa vám ja chudobná stvora odslúžim! I hanbím sa to od vás prijať. Čo si ruky po lakte zoderiem, jednako sa vám neodslúžim. Načo ste si toľké útrovy robili!“

„Nevravte tak, suseda,“ ozval sa otec. „Boh nám požehnal, povinný som napomôcť chudobných. A koľko ste sa nám napomáhali v každej práci — i chlapec bol s mojím vždy taký dobrý. Ako by sme teraz zabudli naňho! Nech sa aspoň raz spolu vyrovnajú. A chlapec váš odíde na remeslo; ktovie, či mu už budem môcť kedy čo dobrého urobiť.“

Jano pristúpil k môjmu otcovi a posial mu ruku bozkami. Neriekol ani slova, zas plakal. Slzy mu padali na otcovu ruku. I mne bolo do plaču. Otec tak milo hľadel naňho — na cudzieho chlapca! „Dobre, dobre, syn môj! Vďačne ti to dávam.“ Povedal to takým mäkkým hlasom, aký som i ja len málokedy z jeho úst vylúdil.

No nebolo na tom dosť; Jano bežal ešte k mojej materi. Tá sa dosť bránila, musela si mu dať ruku bozkať. Plač chlapcov ju dojal; chytila ho do náručia a vybozkávala.

„Rada ťa, rada, ako vlastné dieťa!“

Nemohol som sa ďalej premôcť. Hodil som sa na lavicu a začal som od srdu revať. Závidel som Janovi, svojmu najväčšiemu nepriateľovi. Pripravil ma najprv o priazeň učiteľovu — teraz sa vtiera už do srdca mojich vlastných rodičov; chce zaujať miesto tam, kde len mne patrí byť. Hnev ma premohol, uľavoval som si horúcimi slzami.

„I môj Jožko, ako sa raduje — tiež plače!“ zvolala moja mať a líca jej žiarili radosťou a blahom.

Zdvihla ma z lavice a bozkávala. Nebol by som jej pozrel za svet do očú: bola by musela jediným pohľadom uhádnuť, že slzy moje nevyvolala radosť, ale — závisť. Hodil som očami bokom na Jana. Oči sa nám stretli. Jano vedel dobre čítať — vyčítal z nich, ako sa hnevám.

Nemohol som vydržať v izbe; vyšiel som z dvora a tam som sa hodil na hromadu kameňov. Plakal som, slzy ma až na srdci pálili. Ktosi mi položil ruku na plece. Obzriem sa, nado mnou stál Jano.

„Jožko, nehnevaj sa — ja nebudem zajtra hostí vítať.“

„Ah,“ pomyslel som si. „Vítanku mi prepúšťa, keď musí.“

Aby som sa na jeho trápení potešil, spýtal som sa ho:

„Prečo?“

„Tvoji rodičia dali mi také nádherné šaty ako tebe. Ja ich neoblečiem. Moja mať je chudobná vdova a tvoj otec richtár; kde by som sa ti ja mohol vyrovnať!“

„Klameš ma — klameš! Nikdy si pravdu nedýchol, ani teraz nehovoríš pravdu. Viem, prečo ty nechceš pánov vítať. Nie pre šaty — hoj, máš ty iné príčiny.“

Jano akoby sa bol zarazil nad mojou veľkou zlosťou, odpovedal:

„Iné — ja neviem…“

„Kde ti je privítanka?“

Zdalo sa mi, že Jano trochu zbledol; no hneď sa zbadal a nedal na sebe znať pohnutie mysle. Odpovedal so zadivením:

„Ako ty vieš, že sa mi privítanka stratila?“

„Ja som ti ju vzal!“

„Ale čo to hovoríš — ja neverím. Načo by ti bola, veď si i ty dostal jednu od pána učiteľa!“

Pozrel som mu ostro do tváre, či ma klame a či hovorí od srdca. Jeho tvár bola cele pokojná. Začal som sa pred ním hanbiť.

„A keby som ti ju bol vzal?“

„Ty?“ podivil sa Jano. „Boli sme vždy dobrými priateľmi — prečo? Ty by si to nebol urobil.“

Teda nechcel uveriť, že som ho obkradol! Aká to hanba byť horším, než za akého nás pokladajú! Ako sa tu brániť? Pred útokmi ľudí ľahšie sa brániť než pred vlastným svedomím. No upokojil som sa, ba zajasal radosťou. Jeho som dochytil na lži, ani on nie je taký nevinný, akým sa ukazuje. Prvej ma klamal, hovoriac, že nebude pánov preto vítať, lebo nechce sa mi rovnať. Nebude, lebo nevie — nemôže! Keby mal vítanku, iste by sa bez všetkého postavil pred pánov…

„A keby ti neboli dali nové šaty, bol by si vítal?“

„Neviem, ale možno.“

,Hľa, hľa!‘ myslel som si. ,Nenakriatol sa, ešte ďalej mi luže!‘

„A vedel by si privítanku?“ spýtal som sa ho s jedovatým úsmevom.

„Veď ju viem,“ odpovedal pokojne.

„Vieš?“ podivil som sa. Privítanku som mu vzal, a on ju predsa vie! „Kde si sa ju naučil, z čoho?“

„Keď mi ju dali pán učiteľ, hneď doma som si ju odpísal. Z toho odpisu som sa učil.“

„Predsa — predsa!“

Moja posledná nádej zmizla. Chybným som bol len ja. Janko bol ku mne úprimný.

„Janko, ja som ti ju ukradol, pozri!“ A vytiahol som privítanku z vrecka. „Janko, nehnevaj sa!“

Pomerili sme sa. Prosil som ho, kým nesľúbil, že on v nových šatách privíta hostí. Keď som sa na druhý deň vracal zo skúšky, povedal som sám sebe:

„Janko je predsa len lepší než ty.“

Odišiel onedlho na remeslo, vyučil sa čižmárstvu. Od skúšky stali sme sa ešte lepšími priateľmi. On nezabudol na nás. Každý rok poslal otcovi a mne po páre čižiem do daru. Remeslo mu šlo veľmi dobre.

Nielen škola, ale i život ničí rozdiely medzi chudobnými a boháčmi.