ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na obecnom salaši

Odtlačené podľa Národných novín XVIII, č. 65 — 68, 70 — 71, zo 7., 8., 11., 14., 18. a 21. júna 1887. Sobrané spisy X, 1924, str. 3 — 43. Medzi prvými Kukučínovými prácami z roku 1883 je pravdepodobne pôvodný náčrtok k tejto práci, ktorý Kukučín roku 1887 celkom prepracoval. Odtláčame koncept, ktorý je uložený v archíve p. J. Dzureka v Dolnom Kubíne:

*

Sme na krásnej polianke. Ona otočená je zo všetkých strán (stromami); jedľovou (svrčinovou) horou; (smrekov samé svrčiny do okola sa vypínajú, pod [nimi] ktorými borovky a menšie svrčinky živoria, a žalujú na té velké, ktoré jím svetlo [odber] i potravu zo zeme odberajú). Povetrie je čisté, zdravé, naplnené vôňou smrekových stromov a kvietkov; volne a ľahko sa to tam dýcha, prsia sa vysoko dmú, ťahajúc v seba lahodný vzduch. Teplo teplúčko ako len možno v horách naších; na čistej oblohe slnko sa jagá, (ani) obláčka ani len ako dlaň malého bys’ na nej neobjavil, (sohriate povetrie sa trasie) v sohriatom povetrí sa ľahko trasú všetky predmety pred zrakom tvojím.

Utrime si z čela pot, lebo veru sme ustali, kým sme horou na poľanku došli. Moji dvaja spoločníci ohliadajú sa, kdeby si sadnúť mohli; jeden z ních, Janko asi desať ročný chlapec — bez okolkov posadil sa na hustý mach pod jedlou sa rozprestierajúci, o nedlho i my nasledovaly sme príklad jeho.

Obzrime že si (polianku) teraz našu milú polianku. Dookola hora, nad ňou (ešte vyšší) holý vrch, v bok zas druhý vrch (s vypínajúcou sa na ňom skalou) na ktorom sa vysoká skala vypína. Pod veľkými jedlami živorí i niekoľko boroviek a menších jedličiek, lež tým málo kedy sa dostane (sln) svetla slnečného: (všetko lebo všetko len té veľké v seba). Vprostred polianky stojí chalupa. Či asnáď zbojníci v nej bývajú; ach, alebo nejaká čarodejnica sa do nej usadila? Neboj sa, (u nás) v naších horách už zbojníkov nemáš, ani čarodejnica nemá tu čo hľadať: je to len salaš. Chalupa je nízka, vystavená z pár hrubých, ani neokresaných driev, pokrytá je daskami. Bývajú (a spávajú) v nej valasi i so svojim bačom. Od koliby asi na (dvacať) tricať krokov stojí zo všetkých strán plotom ohradený košiar, (tam) kde ovce (prenocovať zvyknú) nocúvajú. Bližšie ku kolibe stojí košiaru podobná strunga; tá je tiež zo (troch) všetkých strán ohradená. Jedna strana strungy je opatrená (otvormi toľkými) viac asi tak veľkými otvormi, (asi) aby jedna ovca tiadal (prejsť) von vínsť (prejsť) mohla. Tých otvorov na strunge je toľko, koľko má salaš ten obyvateľov, lebo každý deň tri razy sadne si ta bača (k) i s valachmi, každý k (svojmu) jednomu otvoru; pred seba vloží geletu t. j. (na) drevenú nádobu, ako malý šaflík bez ucha a čaká kedy príjdu ovce. (Honelník, malý 13-14 ročný chlapec — vženie ovce do strungy.)

Práve teraz sa vracajú ovce z paše. Valasi dvaja, ktorí (je) té pasli, zodeli svoje halienky, každý si vzal geletu a sadol si ku strunge. Teraz nastala honelníkovi robota. Honelník je asi 13 ročný chlapec, on musí sám ovce do strungy vohnať (na ktorej sú teraz valasi odtiahli jednu stranu, tak ako keď otvoria u vás). Ale iba teraz zbadáme (otvorili velik) že na strunge sú tiež chvojim zapletené dlhé dvere, ktoré sa otvoriť dajú. Keď už dvere otvorili: honelník bez všetkého namáhania ovce do strungy vohnal. Ovce sa tisnú na protivnú stranu od dverí ku otvorom a tam valasi po jednej si téže vyťahujú zo strungy a doja. Mnoho vystojí ovca, kým navykne k tomu dojeniu. Mocní valasi (svalovitými) širokými dlaňami a tvrdými prsty stisnú ovci škurát, takže čo chvíľa ovca je podojená. I my sme pristúpili bližej, lebo sme si už boli dosť odpočinuli a pozdravili sme baču obvyklým spôsobom. Bača a valasi nedali sa vo svojej práci skrze nás mýliť, len velký pes začal do nás vrčať a vôľu velkú mal do niektorého skočiť; lež bača mu privolal a on zahanbiac sa (šiel do strungy) bežkal do strungy honelníkovi ku pomoci.

My medzitým vstúpili sme do koliby nízunkymi dverkami, takže všetci museli sme sa sohnúť. Kolibá záleží z dvoch oddelení. To v ktorom sme my boli je bydlisko valachov, ďalej ale nachodí sa komôrka, kde sa riad, (a) syr, oštiepky a iné veci schovávajú. V prednom oddieli t. j. vo vlastnej kolibe máš dve lavice, jednu proti druhej, vidno na prvý pohľad, že (hoblík) veru hoblík sa na ních veľmi nezodral, no ale zato nesmej sa na nich, lebo jedna (pa) z nich patrí bačovi, ktorý na nej sedáva i spáva, no a bačovi, domácemu pánovi vysmievať sa, to by sa nesvedčilo. Na kolibe povaly niet, iba krov na ktorom je urobená hodná diera, tá (je) sa volá na salaši — komínom. Pod týmto komínom je na zemi rozložený oheň, ktorý od Dzura až do Michala alebo i do všech svatých ustavične horí, t. j. nikdy nezhasne kým sú tam na salaši ovce. Škáry na (kolibe sú zo všetkých troch) troch stenách koliby sú dobre machom upchaté, lebo ani tu vždy nenie taká horúčosť ako dnes, okrem toho zdnuká (na týchže troch stenách) tieže tri steny potiahnuté sú kôrou (str) zo svrčiny slúpenou. (Z jednej steny) Jedna z dlhších stien neni upchatá machom ani kôrou potiahnutá, aby v kolibe prievan byť mohol, tade (sa) škárami valí sa von i dym, ktorému na krove primalý otvor nestačí. Na stene (dre) najvrchnejšieho dreva vbité sú drevené kliny, na (ktorých) ktoré vešajú si valasi halieny, klobúky, kapsy atď.

Počuť čulý hovor pred kolibou a už vstupujú dnu valasi s bačom nesúci v pravej ruke po jednej gelete naplnenej peniacim sa hustým mliekom. Bača vkročí do komory a donesie z tadiaľ veľkú, sudu podobnú nádobu do ktorej valasi, každý zo svojej gelety vylievajú mlieko. Keď všetci jeden za druhým prácu skončili a gelety vyplákli, idú von a tam si ruky umývajú, lebo i oni veru čistotu milujú. Bača sa krúti okolo velkej putiry v ktorej je mlieko a sníme s klinca hrnček prikrytý kusom platná. V hrnci rozmočené sú žalúdky z teliat takých, ktoré iba mliekom sa chovaly, tedy ešte z mladých tá voda, v ktorej sa žalúdky té rozmočily je — kľag. Cez cedák nalial klagu do mlieka, pomiešal ho dlhou lopatkou, nalial do putyry trochu horúcej vody, pomiešal to ešte raz, potom prikryl putiru plátnom, pritiahol ho ku nadobe jednou obručou, aby sa z putiry nezošmiklo a tak nádobu (ku) neďaleko ku pahrebi postavil na teplé miesto. Valasi medzi tým zaniesli ovciam zo päť balvánov soli, ku ktorej sa ony tisnú: no slabšia musí dočkať, kým sa té mocnejšie nasýťa, lebo té sa ľahko odtisnúť nedajú. Keď o ovce postaráno bolo vstúpili valasi do koliby zavesil každý na svoj klin halienku a klobúk, ktoré v rukách doniesli a k ním i (kap) cifrovanými gombičkami vybitú kapsu. Honelník sa okúňal od ohniska ďalej zaísť, on si sadnul ku pahrebi a tam prikladal na oheň, ktory veselo blkotal, len kde-tu z neho puklo do koliby. Nad ohňom visel už na kumhári kotlík, v ktorom sa voda sohrievala. Malý Janko (malý) sa spriatelil s honelníkom, obdivoval tých veľkých chlapov, až keď sa osmelil zasýpal ích mnohými otázkami. Keď sa ich pýtal (uk) kde oni spávajú, keď postele nieto: rozosmiali sa na tom všetci. Bača ukiazal na svoju lavicu, že on tam spáva, valach zas na druhú lavicu a ostatní ukiazali na zem. To bolo Jankovi divné. Lež keď mu povedali, že oni sú k tomu navyknutí, že ích tam neomína, konečne ím uveril.

Sú to ale hodní chlapi tí valasi, inde takých veru nevidíš. Vysokí a mocní, farby zdravej červenej, veselí a milí. Košele sú ím zamastené a čierne na to, aby každý už vopred poznal: že je valachom ten, ktorý má takú košeľu. Svalovité ruky sú biele a čisté, lebo oni si na čistote zakladajú.

Kým sa pousadovali: bača primkne na prostred koliby tú velkú putiru. Odloží z nej obruč odokryje plátno a vidí že je mlieko už sklagané. (Nebol tam) Miesto mlieka je už tam nazlťkavá vodička v ktorej sa hýbe tiež zltkavá hustá hmota to je — syr. Bača i valasi (pripevnia) pripnú si teraz široké rukávy nad plecia, takže (celá) ruky sú ím až vyše lakťa holé; bača chytí do ruky (varechu) lopatku a ako prv, i teraz v putire mocne všetko rozmieša, takže syr na drobulinké čiastočky sa rozdelí. Jeden z valachov sadne si ku putire vezne do ruky malú drevenú nádobku a do tej klade z putiry syr. Prichytili sa tedy k robeniu oštiepkov.

Keď už nádobku syrom naplnil, vytláča pasťou tuho všetku vodu z neho, ktorá malými dieročkami, ktorými je nádobka opatrená vymoká a do putiry kvapká. Keď už dostatočne vytlačil zo syra žintičník, t. j. všetku tú vodičku, podáva takú guľu syra bačovi. No ale to syro ešte len teraz prišlo z dažďa pod odkvap! Bača ho v rukách stíska, že žintičník len tak sa (mu) cedí z toho syra do gelety, nad ktorou ruky drží, a aby syro ešte viac zvedelo: dá celú tú guľu do tej horúcej vody, tam ju poobracia (do ruky) po chvíli vymne a znovu stláča. Keď už voda z neho len leci-kedy odkvapne, (chytí do ruky bača) teraz chytí bača do ruky furmu. Táto (vyzera) je korúhla, (nemá) dna nemá, asi na hodnú dlaň široká a složená je z dvoch polovíc, ktoré sa (rozdeliť môžu) jedna od druhej oddeliť môžu. Bača tedy vytlačenú podlhovatú hrudu syra objal furmou cez prostriedok, takže konce tej hrudy z furmy von trčaly, aby mu polovice furmy (neodpadly jedna od druhej) mocne sa držaly stiahol té mocnou obrúčkou spolu a teraz začal syro tlačiť a síce tak, že té konce syra do furmy stláčal. Keď už vody zo syra nič nevymokalo: (a keď už) zosňal obrúčku z furmy a hľa už bol oštiepok hotový. Všeliaké cifry sa dali na ňom vidieť, ktoré sa od furmy odtlačily, hotový oštiepok potom do komôrky zaniesol a do rôsolu vložil. Tam bude vraj za dva dni moknúť, potom ho vyvesia na dym a takto dorobený a opatrený oštiepok dlho sa držat môže bez toho, žeby sa (mu) čo i len najmenej skazil. Táto robota šla ím veľmi od ruky, lebo kým bača syro vo furme sužoval, za ten čas valach pri putire do nadobky to stláčal, neminula ani hodina a (14 os) štrnásť oštiepkov už bolo vyhotoveno.

Po tejto práci utreli si valasi pot z čela sa rynúci, umyli ruky a vodičku ktorá po syre zostala, vyliali i z putiry i z bačovej gelety do vätšieho kotla. Cez uchá kotla pretiahli drúk a na ňom vyniesli to von (z koli) pred kolibu kde bol druhý kumhár, na ktorý zavesili kotál i so žintičníkom. Tu priskočí honelník, ktorý za ten čas bol suchého páličia alebo rážďa nasbieral, rozloží pod kotlom oheň, ktorý ihneď začal veselo plápolať, na všetky strany vysielajúc iskry. Teraz nasledoval obed. Traja valasi a honelník sadli okolo pahreby v kolibe a honelník dlhým papekom vyhrabúval z pahreby upečené zemiaky. Té si valasi lúpili, štvrtý valach ale zas priniesol ím ešte raňajšej žinčice po črpáku t. j. po jednej nádobke drevenej, i jedli oni té zemiaky tu i tu tou ženticou z črpáka si to zapíjajúc. Keď sa honelník najiedol utrel si dlaňou ústa, chytil (halienku, klobúk a) kyjak do ruky, zahodil na seba halienku len tak cez plecia, vtisnul klobúk na čelo a lenivým krokom poberal sa von ku ovciam.

Ovce ležaly na poľane i ony si tiež odpočívaly. Stisli sa do hrby, poneváč ím bolo priteplo a pritom si meridzaly. Keď ale honelník zahvizdnul a pritom kyjakom na zem (uder) búšil, zdurily sa ovce a bežaly preč. I bol by za ten kúsok honelník dostal, lež i on za ovciami sa pustil v nohy, Dunčo ale za ním sa zahrával, vyskakujúc mu (na chrbet) predními labami na chrbet. Traja valasi teraz tiež sa poberali preč ale najprv vytiahol každý svoju zapekačku, povlažil si doháň, tuho nakládol do fajky a vložil to všetko do horúceho popola. O chvílku začalo to z fajiek čadiť ako z komínov, vtedy každý vzal do zubov fajku, vydúchnul pipasárom horúci dym von a potom si po ľahky poťahoval zo svojej zapekačky a kráčal do hory odkial (sa zvonec hl) cengot zvoncov sa ozýval.

Bača zostal (samotný) doma i s jedným valachom. Každý deň (z) iný z valachov doma pri bačovi zostáva si odpočinúť. Valach teraz okolo žinčice sa krútil, ktorá na kotli už-už vrela. Už nebola žltkavá, ale ako mlieko biela. Tu keď už vreť začínala prišiel i bača z koliby zosňal i s valachom dolu kotál a velkou varechou sberal vrch z tej žinčice do velkej putiry ho prelievajúc. Žentica táto bola veru hustá. Valach v putire miešal ju dokonále lopatkov sem i tam. Keď bača všetek vrch sobral na spodku zostala zas len nažltkavá vodička. No ale aj voňala tá žentica, na ďaleko ju bolo cítiť. Keď už roztrepaná bola tá hustá žentica, bača ponúknul i nás s ňou, kažkému dajúc do ruky naplnený črpák. Jankovi i nám chutila znamenite. Potom odniesol bača s valachom putiru do komôrky, tú tenkú žinčicu (ale prichystal) ale, ktorú psiarkou volajú, prichystal pre ošípané, ktoré pri salaši bača a valasi si chovajú.

Teraz i bača s valachom prichytil sa ku obedu, ktorý tiež len (z toho záležal ako tiež) taký bol, ako ostatných kamarádov. Po skončenom obede zapiekol si fajočku, vložil do úst a shováral sa s nami. Valach štiepal drevo pred kolibou. Potom bača fajčiac vyvalil sa na lavičku svoju, besedoval s nami, valach po práci chytil svoju písťalku a sadnúc si vyše koliby na peň na nej si preberal. My i s bačom pohrúžili sme sa do piesní jeho, hovor náš utíchol, až dlhé tiahle dýchanie bačovo svedčilo o tom, že on popoludňajší spánok požíva, my ale sedeli sme rozpomínajúc sa na staré naše časy…

Poznámky k úprave textu

Na obecnom salaši

u dediny Nn/65 — pri dedine 51, Ačpráve Nn/65 — Hoci 52, Poneváč Nn/65 — A keďže (podľa Ss 1924) 52, u okna Nn/65 — pri okne 65, sami Nn/66 — sa mi 57, prázdnou rukou Nn/66 — s prázdnou 59, sam Nn/67 — som 63, o bedru Nn/68 — o bedrá 68, u otvorov Nn/68 — pri otvoroch 69, pozná Nn/68 — pozná sa 72, poneváč Nn/70 — lebo 77, u salaša Nn/70 — pri salaši 77, hlavného Nn/71 — úhlavného (podľa Ss 1924) 78, vzplál Nn/71 — vzplanul 86, u koliby Nn/71 — pri kolibe 80, u strungy Nn/71 — pri strunge 81, pre vodu Nn/71 — po vodu 82, toplianskom Nn/71 — topolianskom, u ovcí Nn/71 — pri ovciach 84.