ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čas! Ty večný, v dobrote neskonalý. Čo všetko Ty nedokážeš!

Čo poviedkár šikovne zakosíli a rozuzliť vonkoncom nemôže, prídeš Ty a rozpletieš motaninu svojím nekonečným zubom času. Čím ranil osud (vlastne poviedkár) niektorého pravého hrdinu, Tys’ prišiel a vyliečil mu rany (najviac srdca) svojím divotvorným balzamom. I známo o Tebe, žes’ najlepší lekár.

A to nie dosť. Nebohý Chronos pohltal vraj vlastné svoje deti.^[18] Ty, jeho nástupca, náš kresťanský Čas, musíš ich vydávať. Tys’ nevyčerpateľný. Koľko kapitol (v nedostatku inej látky) začal poviedkár Tebou! A Tys’ mu prispel svojimi quasi dietkami — reflexiami — tu novými, tu ponovenými iba. Ó, koľko ti je podlžná poézia!

Hore ospievaný čas ubiehal i nad mojou bielou hlavou. Vlasy predtým úplne biele zafarbil asi tak, ako zájde nová doska, keď bola dlho na slnci. Nadovšetko vybil z hlavy sny o budúcom akomsi panstve. Zabudol som na šnurovaného Ištvána, a keď ho i vidím, nežiada sa mi už stáť tam na jeho mieste.

Prišiel som na Veľkú noc domov. V druhý sviatok večierkom zašiel som do Koreňov. Zuzka moja vyrástla v šumnú dievčicu. Ja som zostal verný prvej svojej láske, ale Zuzka zabudla, že sme si prisahali kedysi vernú lásku i že budeme svoji. Vzdor tomu, že naši otcovia vypili nejeden žajdlík rozólišu na budúce svatovstvo, Zuzka len čo vyšla zo školy, začala kukať za veľkými mládenci. Na mňa ani pozrieť, bo hanbila sa za mňa. Ja som ju šiel kúpať a večierkom musel som prísť i na oldomáš.

Našiel som u nich plnú izbu mládencov. Znechutený pobral som sa domov čo najskôr. Krstný otec vyprevadil ma na cestu, aby ma táto morálna frčka nebolela, ktorú mi jeho Zuzka vpálila na nos. Ako sa tak zhovárame, zadupocú za nami konské kopytá. Obzriem sa a, hľa, na koni akýsi pán sa mi usmieva.

„Servus, Jani!“ pozdravuje ma a zastanúc nahýba sa z koňa a podáva mi ruku.

„Služobník ponížený!“ ďakujem ja spletený, ako prídem k tejto známosti.

„Vari ma neznáš!“ prihovára sa mi. „A ja ťa znám, hoci som ťa nevidel, len ako malého chlapca. Bol si ešte len vo vankúšiku, ale už ti múdrosť kukala z očí. Hodne si podrástol. (Ja som sa narovnával.) I fúzy ti šibú. (Zapálil som sa.) Budeš šuhaj, akých vidno málo. A onedlho budeš robiť matúru!“

„Ešte som iba v piatej!“

„Á — to ti už prichodí onikať. No nič to — ja starý známy môžem i dôverne. Neraz sa zastavím u vás. (,Len kto si!‘ trápim sa ja.) Ľaľa, nesiem si z vášho syrníka.“ A vytiahol z vrecka trojuholník pravoramenný, vykrojený z pagáča, ktorého základňa nebola čiara, ale oblúk okolo 40-50°. Natretý bol tou znamenitou miešaninou, ktorú naša mať na syrníky natiera. „Zastavil som sa u vás a pýtal si syrníka. Takého nemáš nikde pod slnkom. Čo som ich ja u vás pojedol! Rínok by si nimi vypľastroval.^[19] A švábky pečenej! Silberova pálenica ju za rok nevypáli.“

Ľaľa — nože no!

Poznal som ho konečne. Nikto iný, ako pán Hudis, exekútor… A v tvári sa tak veľmi nezmenil. Nuž chudší je čosi. Ale ináč s ním veľká zmena. Hľa, nesedí na koči, ale iba na koni. A kôň, že mu rebrá počítaš. A táto neobyčajná vľúdnosť a zhovorčivosť. Dávanie sa do známosti ľuďom neznámym — a povedzme otvorene — bezvýznamným. Ani šaty nepoukazujú na bývalú slávu. Ošúchali sa, vyplaveli na slnci a daždi. Ani matéria na nich nie je dáka fajnová. Je hrubá, akási chlpatá, bárs Veľká noc tu, slniečko prihrieva a žiadajú sa šaty letné. No i Fido je tu, tiež chudší čosi a tiež sa mi pritiera a pletie popod nohy. Vybehol z Koreňovie dvora, nebodaj prekutal všetky šafle a válovy. Z parádneho panského psa stal sa za ten čas celkom obyčajný dunčo.

Pán Hudis nedal mi dlho rozvažovať. Hneď pokračoval: „Dobre, že si tu; budeš mi na dobrej pomoci. Už vyše polroka nadchodím do dediny, aby sa dali asekurovať,^[20] a nedajbože. (Koreň si odpľul.) Okrem fary, školy a kostola nedostal som nikoho. Ty si učený, znáš mnoho z kníh i sveta si skúsil. Vidíš, čo druhí nevidia, lebo si videl pekný kus sveta. (Začervenal som sa a sklopil oči.) Musíš im vysvetliť, že je to im k dobrému. Bezpeční môžu líhať, vstávať. Keď mu dom zhorí, náš ,Venus‘ vyplatí škodu na grajciar. Veď je to nie môj osoh, ale ich osoh. Čo by nedal človek, keď má úhlavného nepriateľa prikovaného na reťazi? A oheň je gazdovi úhlavný nepriateľ. Mocný a ľstivý. Mocný, lebo nič mu neujde, všetko olíže plamennými jazykmi; všetko zničí, zmárni, na popol obracia. A ľstivý! Číha sťa zlodej v svojom úkryte. Spí pod popolom celý deň, celú noc v iskierke ukrytý. Myslíš, že už zaspal naveky. Vysypeš popol na pôjd, padne doň chlp zrebí a už ti horí vlastný dom nad hlavou. Spí vo fajke, vytrúsi sa do sena, utají sa, tleje potajomne: len sa zdesíš, keď bijú na zvon a stavanie v plameni! Koľko žobrákov sa premelie v jeseni! Nezostalo im nič — ani čo na seba, ani do seba. Potĺkajú sa, nemajúc kde hlavy skloniť. Roky trvá, kým zhonobia, čo plameň zhltol v okamihu. Nie ti ich ľúto, neborákov? Mohli všetkého minúť za päť-šesť zlatých. Miesto starých humán, do ktorých premokalo, mohli si vystaviť nové. Miesto deravých chalúp, ktoré boli na spadnutie, nové kaštiele. Za hotový groš, lebo náš ,Venus‘ platí statočne. (Koreň sa uškeril a zas si odpľul.) Veru statočne; darmo sa smejete, Koreň! Pozrite Muchovcov v Kuranoch. Celé Kurany žobrú, nemajú sa ako hnúť, a Muchovci vystavili si dom, radosť naň pozrieť. A za pár zlatých!“

Ja som len schvaľoval, čo Hudis vravel. Kto rozumný by neschvaľoval? Má pravdu, že som moc skúsil sveta, i že sú všade asekurovaní. Prečo iba naši nie? ,Ale prečo je nie exekútorom?‘ trápil som sa. ,Prečo nechal tú dobrú službu, prečo sa dal na toto remeslo? Sedliaka naviesť na takú novotu! A ešte tuto u nás!‘

„Ty si rozumný, ba učený: roztvor otcovi rozum, čo je to za blahoslavená vec,“ pokračoval Hudis. „Za tvojím otcom dajú sa ostatní. I Mišovi povedz. Nech sa nespolieha, že oheň zašanuje iba jeho. On je vzdelaný sedliak, akých málo, a v tomto drží sa ostatných. Veď je to len jeho vlastný osoh. Svojmu uverí skôr ako mne. Bárs sme spolu boli mendíkmi, i vylízali med, čo sme niesli do Plačian.“ Rozosmial sa nad touto rozpomienkou z mladosti.

„A veru z toho nebude nič,“ ozval sa zrazu krstný otec. „A čo by prišiel neviem kto, na to sa my nedáme.“ Srdito pozrel na Hudisa a potom sa zahľadel kamsi stranou. „Nech sa ani neustávajú.“

„A prečo?“ pýta sa Hudis.

„Lebo nám to netreba. Porcie ledva zdolieme, nie to ešte takúto vec nič po nič. U nás už vyše sto rokov ohňa nebolo. A to všade, kým neslýchali o asekurácii. Nám je to vonkoncom výdavok daromný.“

„A keď sa prihodí nešťastie?“

„To sa prihadzuje, ale málokedy. Keď hrom udrie, alebo čo. Raz za sto rokov. Nuž a to sme hodni znášať, beztoho nemáš na nás dobroty, čo by mucha na krídle uniesla. Ale keď sa raz asekurácia rozmôže, už ľudia nemyslia iba na oheň. Kedyže bude oheň, už ho dávno nebolo. Iba čo darmo platíme tu asekuráciu — tak si budú povrávať. Ja vyše dvadsať rokov rezávam sečku pri lampáši, nikdy sa nič neprihodilo. A to je v každej rezačke tak. Lebo dáme si pozor na oheň, keď sa ho bojíme. Keby bol len jeden asekurovaný, už by sa zatrúsilo do slamy. I v Kuranoch tak bolo. Ako sa Muchovci asekurovali, už sa strhol oheň a všetko zhorelo. Preto my nepripustíme asekuráciu do obce. Obec sa musí sama oháňať pred ľuďmi, čo zvádzajú sťa kôň pred ovadmi.“

Pozrel tak nepriateľsky, s nenávisťou na Hudisa, že samého ma urazilo.

„Ja to robím hádam pre seba!“ bráni sa Hudis. „Komu to bude na osoh: mne, či vám?“

„Ja si len myslím, že darmo ani Bohu neslúžime,“ riekol opovržlive. „Darmo to tiež nerobia.“

„Veď ani nemôžem!“ zvolal Hudis. „Nemôžete žiadať odo mňa. (Koreň mu prikyvoval.) Ale robím statočne, čo robím. Statočne vyhľadávam svoj chlieb ako ktokoľvek, ako i vy. Nezostalo mi po rodičoch bohatstvo, pole. Ale moje pole je tu!“ ukázal prstom na čelo. „A kto z toho žije, žije just tak statočne ako vy zo svojho.“

„Ibaže ľahšie,“ smeje sa krstný otec. „Pravda, mňa nič do toho. Nech si tam zasejú, čo len chcú. U mňa sa tam len otruby rodia. Nech si robia, čo chcú, len nás nech neprevracajú.“

„No veď sa budeme o tom ešte zhovárať,“ riekol Hudis. „I teba navštívim,“ obrátil sa ku mne, podávajúc mi ruku. Popchol koňa a už letí hore dedinou a Fido za ním.

„Hladoši!“ dudre krstný otec. „Ľahko žiť, nič nerobiť, a ty mu pchaj do pažeráka svoje mozole.“

„A už je nie exekútorom?“

„Veď vidíš, že sa nevozí ma koči. Zostal mu iba ten kôň a pes. Oj, bude ten chodiť i pešky!“

„A čo sa to stalo?“

„Pobabril tam čosi. Ale to by boli zatreli jeho tatkovia,“ a Koreň sa usmial, „lebo všetci sa mu mali za tatku — ale stalo sa mu nešťastie. Akýsi trhan zjavil sa z Pešti a ten sa mu dával tiež za tatku. Nie že by ho bol podplatil a poslal dakde do pekla: on ho, blázon, vyhodil z domu. Ten pochodil po všetkých úradoch žalovať sa, akého má nepodareného syna. Tak páni prestali sa mu mať za tatku, keď už naozajstný tatko sa im ukázal. Nebáli sa už, že ich bude poťahovať. Tak sa ho odhodili a prišiel o službu.“

Takto divotvorne zahral si osud s naším Hudisom. Iní sa otca nahľadajú, že ich napomôže, a nenájdu ho. On ho nehľadal a našiel. A bolo by mu iste zdravšie, keby ho nebol našiel.