ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jedny vakácie cestoval som z Lojnice do Kyptova vo veselej spoločnosti. Vyviezli nás z Lojnice až pod vrch Urec, ktorý, ako známo, delí dve stolice od seba. Bolo utešené ráno a práve nedeľa. Zosadli sme v hostinci stroviť kura, ktoré jeden zo súdruhov už dva dni nosil v kapse a ktoré nestačili sme minúť. Všade sa nám tak dobre vodilo.

Vyšiel som z hostinca rozhliadnuť sa v dedine. Vidím ľudí tiahnuť do kostola.

,Hľa, tu majú ten chýrny kostol,‘ myslím si, ,nezaškodí ho obzrieť.‘ I vošiel som dnu.

V kostole veľa ľudu, kňaz slúži tichú omšu. Zástupy bielych žien kľačia po studenej dlážke, modliac sa z drobných knižočiek.

Zabudol som prezerať kostol i jeho pamätnosti. Pozoroval som radšej ľud, ako vzýva Boha. Musí to byť veľkého čosi, čo nás voviedlo na toto miesto. Aspoň sa ti zdá, že sme všetci rovnakí, že odhodili sme všetky rozdiely, že sme jedna duša, jedno srdce. Veď myšlienky i city všetkých akoby tíchli; ináč tak rozdielne a hriešne akoby sa očistené spojili a tiekli jediným žľabom na slávu Všemohúceho. Tu padá z teba osobnosť i jej prívesky — stojíš tu s druhými, rovnako malý. Akoby si sa zlial s ostatnými v jednu hmotu, ktorá rovnako myslí, rovnako cíti, túži a pokorí sa pred Hospodinom.

Možno, ten dojem korení v tom, že ľud je oblečený rovnako, v svojom sviatočnom kroji. Aspoň ja cítil som, že nepatrím sem, nemajúc rúcha sviatočného, a ani nálady sviatočnej. Ani ma nezaviedol sem úmysel poslúžiť Bohu, ale iba obzrieť si pamätnosti chrámu.

A ešte jedna osoba tak cudzo sa tu odráža. Muž, nie už mladý, ale pevný, územčistý, dľa hábov dáky remeselník z dediny. Nevidno na ňom nič sviatočného, iba to, že kľačí v kúte a modlí sa, pravda, nie z knihy, ale spamäti.

Zdá sa mi, že toho človeka som už kdesi videl. Akýsi známy mi prichodí. I tu ma pamäť opustila, ako tak často i inokedy. Mrzí ma to veľmi, ani odísť mi nemožno, kým nevyzviem, kto je.

Dlho sa tak modlil, konečne vstal a pomedzi ženy pretiera sa k dverám. Za ním sa beriem ja. Pred kostolom pod lipami zakašlal som tuho, naschvál, aby sa neznámy obozrel. A on sa obzrel, ale len zbežne, obzrel sa ešte raz a hneď i zastal.

„Ako sa ľudia zídu!“ zvolal, ako vidno, veľmi prekvapený. „Ledva som vás poznal.“

,A ja ťa vôbec neznám,‘ myslím si ja a usmievam sa tým hlúpym úsmevom ako človek, ktorý nevie, čo má povedať.

„A či ma neznáte?“ zbadal sa zaraz. „Ani by sa nedivil. Kde by ste ma tu hľadali. Nevideli sme sa pekných pár rôčkov! Ostatný raz, myslím, keď som vašich nahováral na asekuráciu u nášho ,Venusa‘. Dosiaľ sa radujem, že ma vaši starosvetskí občania nezatkli, že ich toľko trápim.“

„Pán Hudis!“ zvolal som prekvapený. „Kto by sa nazdal!“

„Mne sa nedivte. Ja som všade, kde chcete. V dedine, meste, na hradskej, na železnici, na vode, na suchu. Domu nikde nemám, ale všade doma. Nuž tulák dokonalý. Idem do Kyptova, z pltnice. Vošiel som do kostola, pomodliť sa za svoje hriechy.“

„Ja tiež idem do Kyptova. Pôjdeme spolu,“ ponúkol som sa mu.

„To je dobre. Pôjde nás pekná kopa. Moji chlapci sú tuto v hostinci.“

„Vaši chlapci?“

„Nuž moji trochu. Ja som faktorom^[21] u Königa v Kyptove. Už druhý rok, čo chodím s plťami až dolu po Dunaji. Ničoho sa nezariekam, ale si myslím, že nepremením službu tak chytro. Bol som všeličím, ale táto služba sa mi najlepšie páči.“ Šiel som popri ňom mlčky. Bál som sa ho vypytovať, ako sa stala s ním táto zmena. Vidno, že koleso osudu vrtelo sa s ním nie zhora nadol, ale dolu kopcom. Už-už bol medzi tými desaťtisícmi, čo sa vozia na koči, a hľa, dnes chodí pešky ako väčšina ľudstva. Osud ho zrovnal s nami. Vošli sme do hostinca, ale nie do bočnej, kde boli moji druhovia. Sadli sme do krčmy, kde sedeli pltníci za stolmi pri svojom „fruštiku“. Niektorí ležia na zemi, tak ako nocovali.

„Veru, veru — človek je nič,“ začal Hudis, keď sme vypili prvý pohár vína. „Človek je toľko ako páper — ale ani to: ako tento prášok. Vietor ho schytí, nesie, metá sem-tam, zdvihne medzi oblaky, alebo hodí do blata. Tam ho zabudne, nestará sa oň a zas ho polapí, ihrá sa s ním, ihrá. A vraj človek má osud v svojich rukách! Kto to dokáže? V rukách má iba jedno: či chce byť dobrý alebo oplan. Len to je jeho! Ostatok riadi ktosi iný, celkom iný. Jeden to volá osudom, druhý riadením božím, tretí náhodou, iný šťastím, iný zas nešťastím. Ja to volám riadením božím. Ono nás tak všakovak vrtí, obracia, hladí, šibe a my nevieme prečo; čudujeme, obzeráme, spytujeme sa: načo toto a načo toto. A nevieme nič. Lebo my sme, či vidíte, slepí. Z minulosti vidíme čosi. To, čo chceme. Z prítomnosti vidíme málo a nevieme, načo, aké je to. Z budúcnosti nevieme už vonkoncom nič. A ešte sa pechoríme, že toto je dobre, toto je zle! A ono ,dobre‘ môže sa prevrátiť v zle a zle zase v dobre, a my zas len nevieme, kedy, prečo, načo sa tak obrátilo.“

Zadíval som sa naňho. Nevedel som sa prenadiviť, čo za filozof sa vykotúlil z neho.

„Len kde sa to vo vás nabralo!“ zvolal som.

„Ja neviem sám. I to bude riadenie. I čo sa človek naučí, nenaučí sa od seba, ale z akéhosi vnuknutia, už zlého alebo dobrého. Dvaja chodia tie isté školy, a jeden je tulák a druhý mudrák. Z malého a veľkého katechizmu naučil som sa byť exekútorom. A keď som prišiel o službu, z vlastnej biedy naučil som sa znať zase katechizmus. Ale znať, viete, tak naozaj, nielen slová. Vidíte, človek nikdy nevie, čo sa z čoho naučí… Šudiar sa i z biblie naučí šudiariť. Vyberieš si, čo ti je nie proti srsti. Moc ľudí znám, napríklad, čo neveria nič. Biblii sa posmievajú. A veria predsa, že Kristus odpustil žene cudzoložnej!^[22] I odvolávajú sa na jej príklad. I odobrujú, že Kristus jej odpustil. To sa im najväčšmi páči z celého Nového zákona…“

„Na každý prípad divné reči od vás,“ poznamenal som. „No ale — akože, čo sa to robilo s vami?“ pýtal som sa, lebo ma zvedavosť trápila.

„Nuž z ,Venusa‘ ma vyhodili. Zabudol som poplatiť závdavky, čo som nainkasoval po dedinách. Predali mi všetko, čo som mal. Mohol som byť ešte rád, že ma neposadili do chládku. I žena razom nahliadla, že som ja človek ničomný. Tašla k rodičom. Razom som zostal na tom, čo som bol, keď som prišiel do vašej dediny. Len o pár rokov starší a čosi skúsenejší. Tu som raz prišiel do vás. Vaša mať bola sama doma. Dva dni som nejedol — pýtal som si dačo. Nuž nakŕmila ma zas, a keď som sa najedol, poliala ma takou hubovou polievkou, že do smrti budem pamätať. Celý môj život mi vyčítala ako z dlane. ,Z vás nebude nič, Martin,‘ tak dokončila, ,kým vy budete chcieť len takto žiť. Vy prídete rovno do Ilavy alebo na šibenicu. Vy musíte začať celkom odznova. Žiť z toho, čo statočne vyrobíte.‘ A to mi už nedalo pokoja. Rozvažoval som a pred seba vzal, že idem robiť inakšie. Vzal som do árendy gazdovstvo od poliarskeho žida. Ale chlieb zo skaly vyrábať vládze iba náš sedliak. Dva roky som hlušil, a nebolo lepšie. K tomu som v jeseni vyhorel, zostala mi len duša v tele a nádej v Boha. Ako bývalý agent ,Venusa‘, zabudol som sa sám asekurovať. Tu mi ponúkol König z Kyptova faktorstvo a ja ho ihneď prijal. Práve včera som poslal poliarskemu židovi ostatnú rátu, čo som mu bol dlžen za zrušenie kontraktu.^[23] Zato som šiel dnes Bohu ďakovať, lebo žid ma chcel vsadiť do chládku. Nuž taký je môj život!“ Sklonil hlavu do dlaní a náhle zamlčal.

„Dosť ste vytrpeli!“ poznamenal som. Ľútosť sa vzbudila vo mne oproti tomuto pomýlenému človeku. „Prešli ste mnohými premenami,“ pokračoval som, stratili ste mnoho, ale nekonečne viac našli. Stali ste sa človekom…“

Hodil rukou a nič neodpovedal. Sedí so sklonenou hlavou a naraz sa ma pýta: „A viete, čo ma zamrzelo najväčšmi?“

Pozrel som mu v rozpakoch do tváre a pokrútil hlavou.

„Že ma ona zohabila!“ riekol tichým hlasom, ktorý sa jemne zatriasol. „Ona nemala prečo na mňa sa žalovať. Ja som ju i potom miloval verne, ako keď sa mi dobre vodilo. A ona sa tak ukázala, tak nepekne!“

Pozrel na mňa s premenenou tvárou. Oči kúpali sa mu v slzách. Mne akosi sa rozjasnilo všetko dookola a zdalo sa mi, že vidím hĺbku jeho bôľu.

„Ba že ste sa nezmárnili!“ zvolal som dojatý. „Nebol by div!“

„Ach, to nie!“ pokrútil zas hlavou a pozrel na mňa prekvapený novosťou mojej myšlienky. „Ani vtedy za horúca som nepomyslel na to. A dnes? Dnes sa všetko zmenilo. Viem, čo je náš život! Trvá sám v sebe krátko. Prečo ho skracovať, keď je beztoho taký krátky? A potom, dobre mi je. Nič mi nechybí. Nestarám sa, čo bude zajtra, pozajtre: to je už nie moja starosť. Konám povinnosť — o ďalšie stará sa Ten, ktorý tak divne ma vodil…“

Stisol som mu ruku vrele. A vtedy mi prišlo na um, ako málo u nás samovrážd. Tu sa mi zdalo, že to nie tuposť, nie zbabelosť, nie strach pred smrťou, ale že to zapríčiňuje odovzdanosť do vôle vyššej.

Obdivoval som i jeho bezstarostnosť i veselosť. Zazávidel som mu tú nesmiernu slobodu, úplnú neodvislosť. Položil som si mimovoľne otázku: ,Kedy bude takto tebe?‘