ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bibliografické poznámky a vysvetlivky

Do tohto zväzku sú zaradené práce z rokov 1892 a 1893. K nim sú pripojené i dve neskoršie črty (Výlety — 1896 a Prechádzka po Vlkolíne — 1902), aby sme týmto zväzkom obsiahli všetky ostávajúce beletristické práce s domácou, slovenskou tematikou. Na doplnenie celkového obrazu jeho tvorby uverejňujeme aj dokumenty, varianty publikovaných prác a koncepty prác nepublikovaných, pri ktorých sa dá určiť len približné datovanie — sú to pravdepodobne práce z obdobia Kukučínovho pobytu na Brači pred odchodom do Južnej Ameriky (1907).

Tichá voda. (Poviedka)

Odtlačené podľa Slovenských pohľadov XII, č. 4 a 5 z apríla a mája 1892, str. 193 — 208 a 281 — 293. SS I, I. vydanie 1910, str. 107 — 166. Ďalšie vydania 1919, 1928, 1933, 1938, 1941, 1946 a 1948.

Z rukopisu sú známe iba fragmenty (str. 6 a 7), písané po oboch stranách. Úryvok sa začína slovami: Bežal som do mlyna uvedomiť Martina… a končí sa: „Veď je ten nie hoden, aby môjmu dieťaťu vody podal!“ (Rukopis je uložený v Literárnom archíve MS v Martine.) V uverejnenom texte niet podstatnejších zásahov, hoci Kukučín Škultétyho na to oprávňoval (pozri citovaný list), preto odtláčame prvý publikovaný text. Partia, ktorá je v zachovanom rukopisnom fragmente, je v tomto vydaní na str. 118 — 124.

Kukučín za svojho detstva dobre poznal blízky jasenovský mlyn a mlynárovcov. Jasenovský mlynár Brna, veselý a srdečný, bol prototypom mlynára Brnu v Tichej vode, tak ako predtým i potom prototypom mlynára, u Kukučína častej postavy [napr. v poviedkach Susedia (1884), Pod vládou ženy (1890), Zo stupňa na stupeň (1893) ap.]. V ostatných poviedkach však postava mlynára ustupuje do pozadia. Rovnako okrajove spomína Kukučín v ostatných poviedkach veľmi často mlyn [napr. Čas tratí — čas platí (1883) ap.]. Popri postavách mlynárovcov vystupujú v poviedke i prototypy Kukučínovej vlastnej rodiny, najmä plasticky zobrazená postava sestry Katry (Žofa), jemnej a tichej povahy, ktorá bola v skutočnosti vydatá za gazdu Jana Števu. A napokon Kukučín je v mnohom prototypom Jožka, rozprávača poviedky. Matej Bencúr Jurišovie, prezývaný „belkom“, do ľudovej školy začal chodiť roku 1868 v Jasenovej, kde mu bol učiteľom J. Laco a neskôr Ján Kožehuba, vynikajúci pedagóg. Bol mendíkom-pomocníkom farára a rechtora, preto zvonieval, bol i „kustošom“ — dozorcom v škole, odišiel „do škôl“: r. 1871 do gymnázia v Revúcej a po jeho zatvorení v Martine a Banskej Bystrici. R. 1875 vstúpil do učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom, od r. 1877 bol zvolený za učiteľa v rodnej Jasenovej a r. 1878 ukončil pedagogické štúdium v Šoproni. Roku 1885 zmaturoval na gymnáziu v Šoproni a koncom októbra toho roku vybral sa do „Prešporku“ zapísať na teologickú fakultu, ale rozličné okolnosti ho odvrátili od tohto úmyslu a ešte toho istého mesiaca sa dal zapísať na lekársku fakultu v Prahe, kde dokončil štúdium roku 1893. Tieto údaje uvádzame preto, lebo Kukučín má na ne v poviedke viac narážok.

Okrem dôvodov umeleckých, ktoré uvádza v štúdii O. Čepan, azda i to, že Kukučín v Tichej vode zobrazuje ľudí tak blízkych a epizódy tak subtílne, nechcel prácu pôvodne uverejniť, o čom svedčia dokumenty z jeho korešpondencie redaktorovi Slovenských pohľadov Jozefovi Škultétymu: „Váš list som 24. I. obdržal a vyrozumel z neho, že by ste nedbal dačo do 4. zošitu. Som vo veľkých rozpakoch, lebo som skutočne rozštudovaný a novej lit[erárnej] práce úplne neschopný. Medicína je ako vitriol, žerie a spáli všetko, čo sa pod ňu dostane. Ale ak by preca Vám mohol poslúžiť — posielam Vám túto vec, ktorá sa mi z mnohých príčin nepáčila a ktorú som skoro ad acta odložil. No, že som ju preca len vytiahol, privlastnite Vašej urgencii, ktorú som v podobe poukážky z administrácie Slov[enských] Pohľ[adov] včera s povďačnosťou obdržal a s týmto, ako i prvú zásielku, Vám ju so srdečnou vďakou kvitujem. Dávam Vám tento dľa mojej mienky nepodarený výtvor pod redaktorské pero — áno, ak treba — i nožničky, ak by sa preca dalo z toho dačo vykresať…“ (6. februára 1892).

V podobnom zmysle sa o tejto práci vyjadruje i priateľovi Jánovi Slávikovi: „… z druhej strany musím podotknúť, že ako ma prenasleduje osud. Pohľady ma vždy a vždy upomínajú o prácu atď. Musejú byť vo velikej tvŕdzi o práce. Nuž ja robím čo a ako môžem. Napr. pošlem teraz prácu, ktorú som u Vás napísal a nemienil nikdy pustiť na svetlo božie…“ (4. marca 1892).

Ani v jednom z týchto listov síce neuvádza priamo názov spomínanej práce, ale podľa dátumov listov a datovania publikovanej práce možno usúdiť, že ide o Tichú vodu.

Kukučín prv, ako pristúpil k tomuto námetu, dôkladne študoval prostredie. Reálie z mlynského života a mlynársku terminológiu zapísal roku 1888. Tento dátum je významný i preto, že ním sa začína i prvý súkromný styk dvoch veľkých slovenských realistov: Hviezdoslava a Kukučína. Hviezdoslav totiž toho roku pracoval na epickej básni Mlyn v Tatrách (báseň ostala vo fragmentoch) a popri vlastnom dôkladnom štúdiu mlynských reálií overoval si ich aj inde, medzi iným i u jasenovského farára Juraja Janošku, priateľa Kukučínovho, ktorý bol u neho práve na návšteve cez prázdniny v čase pražských štúdií. Mlynárov vypočúvali obaja priatelia spoločne a výsledok poslal Janoška Hviezdoslavovi 8. októbra 1888. Pretože Kukučínove „Poznámky o vypočutí mlynárov“ sú veľmi cenným prameňom i pri štúdiu jeho tvorby, uverejňujeme ich tu v plnom rozsahu. [Albert Pražák (Hviezdoslavov Mlyn v Tatrách, Slovenské pohľady XXXVIII, 1922, str. 158 — 162 a odtiaľ prebraté v sborníku Hviezdoslav v kritike a spomienkach, str. 283 — 288) uverejňuje zápis iba skrátený.]

Opis obecného mlyna v Jasenovej, v ktorom od Dzura do Dzura panuje vyvolený obcou mlynár Jano Brna

Vôjde sa do pitvora, pitvor vedie do mlynárovej izby, schodmi ale na vyvýšené miesto, na mlynicu.

A. Na mlynici nachodíme po laviciach rozostavené vrecia so zbožím, ďalej: krosienka, na nich leží korytko z ktorého trčí kolmo na dol klyn a ktoré má na dne dierku. V korytku tom, vložený je kôš, alebo korček, v Gemeri hrôt, maďarský garant, nádoba drevená, bez dna, jej dno tvorí spodnia plocha spomenutého korytka [prederavená] prevŕtaná. Krosienka nesú šrób = kolovrátok, kolovrátkom prikrútiť, aby šlo menej zrna pod kameň a popustiť, aby šlo viac od toho idú povrázky ku korytku, aby sa ono nimi dvíhalo, alebo padalo dľa potreby a ľúbosti.

Pod korytkom nachodí sa lub, tento kryje oba kamene, vrchní i spodní. Vrchní kameň sa pri mletí krúti, spodní je imobilný. Lub ten na vrchnej, vodorovnej ploche má otvor, ktorý padá práve pod dierku urobenú na dne korytka. Vrchní kameň v prostriedku má dieru tiež valcovitú, práve takú jako obyčajný brús. V tejto diere, neďaleko spodku kde vrchní kameň hraničí so spodním, vydlabené je krížom železo praslica „ináč tľapka“ vo Zvol. stolici, v ňom je tiež dierka. V spodnom, nehybnom kameni je v prostriedku zas vysekaná diera, zodpovedajúcne diere kameňa vyšnieho, diere tej je hrot vretena, železný. Aby sa tento hrot vretena sem-tam nehegal, diera vyplnená je bukovými cvikami ktoré sa volajú kúdel.

Mlynica i zo všetkým čo na nej jest (tedy práve opísanými predmetmy), stojí na dlhých stĺpoch.

B. Pod mlynicou nechodíme, vreteno a palečné koleso. Vreteno je zo železa, stojí kolmo, vrchní hrot zasahuje cez kúdel dolnieho kameňa až do otvoru, ktorým je opatrená praslica, čili ťapka kameňa vyšnieho. Spodní hrot vretena krúti sa v panvici železnej, ktorá je na kobiline drevenej to prejme, držiacej celú ťarchu vretena a vyšnieho kameňa, na ňom spočívajúceho. Vreteno mimo tejto kolmej osy, má 6 (ciev) ciev, t. j. kolmých, do kruhu postavených bukových silných dreviec. Na vyšnom konci vretena, pod spodnou plochou nižnieho kameňa nachodí sa železná obruč stroma kruhovité zahnutými háky — to je klobúk, alebo vačok.

Palečné koleso pod mlynicou priprevnené na val krížami. Na obvode svojom nesie 64 palcov, ktoré sú oddelené takými priestory, kolká je hrúbka ciev u vretena a naopak: priestor medzi dvoma cievami rovná sa, hrúbke jedného palca na obvode palečného kolesa. Na vale nachodíme dve kolesá 1. palečné, ktoré leží pod mly[zpopod]nicou, 2. vodnie, pod žlabom v ráštubni, čili izbici, ktorá v zime sa pokrýva chvojím, čili páličím. Val na oboch koncoch sa končí tenkými železnými valčeky — čiapy, ktoré spočívajú v drevenej hlavničke nepohyblivej.

Vreteno môže dľa mlynárovej ľubovôľe byť pozdvihnuté, alebo znížené čím sa dvíha alebo ku spodniemu sbližuje i vrchní kameň. Ak má byť melivo tenšie, vrchní kameň sa spustí a naopak. Pras-šróba ktorou sa kobylina, s ňou kameň a vreteno dvíha volá sa strmeň a je neďaleko stĺpov na ktorých leží mlynica majúc smer kolmý.

C. Viac pred nežli pod mlynicu nachodíme ďalšie nástroje. A síce je tu prejma kobyline podobná, [na nej je postavený], ktorá je držaná dvoma rýngľovými stĺpkami. Na prejme tejto stojí kolmo, asi tak ako vreteno, drevený válec — válec pytľový. Z valca tohto vychádzajú dve jednoramenné páky a síce protivnými smermy. Prvá páka: zárožka ide smerom pod mlynicu ku vretenu kde jej koniec bije až na rohy vačku, čili klobúka, druhá páka ide pred mlynicu do nádoby, korytka kde sa i vidlicovite, rozvetvuje a volá sa parožkami. Na tieto parožky sú navlečené sú uši pytľa.

Válec pytľový sa vyznačuje pohybom kyvadlovým, totiž krúti sa okolo svojej osy sem-tam, vracia sa do polohy z nejž bol[a] vyšinutý[á] [zubami] rohami vačku. A to deje sa tým, že roh vačku robí závažku válca pytľového vľavo, tým opíše i pytľový válec istý oblúk v ľavo. Aby sa valec vrátil na predošlé miesto, ktoré zaujímal pred vyšinutím pripevnený na jeho spodnom konci lieskový oblúk — spruha — ktorý ho trhne spiatky. Roh klobúka, a táto spruha pôsobiace striedavo zapríčiňujú kyvadlový pohyb valca pytlového.

D. V samom pitvore nachodí sa koryto (nádoba zo všetkých strán uzavretá s víkom, ktoré sa môže naddvihovať. Tu sa potriasa pyteľ na opísané parožky ušami navlečený. Pytlom ovieva sa múka. Pyteľ pozostáva z tkaniny (Myjavci ju dorábajú z vlny a predávajú, sám mlynár si ho šije) na oboch koncoch remenné hrdlá. Zadnie hrdlo podložené je pod otvorom, z nehož sa múka z pomedzi kameňov do pytla posýpa. Tenká múka prepadne pri zadňom hrdle (múka prednia), hrubšia pri protejšom hrdle predňom (m. zadnia). V prostriedku pytla asi nachádzajú sa uši, ktoré sa na parožky navliekajú.

Pred korytom je otvorená nádoba — múčnica. Do nej sa vyhrnie najprv múka zadnia, potom prednia, k tomu cieľu na koryto v prednej stene otvor, ktorý sa uzaviera spadákom — dvercami. Múčnica predelená je na dva priečiny, v jednom, v múčnici sa naberá múka do vriec, v druhom sa hromadí grýsa, otruby, ktoré pytlom neprepadly do [múčnice] koryta, ale až sem sa dostaly.

*

Mlynár nasype zbožie do korca, hrôtu alebo koša, vezme si mýto, t. j. taxu za mletie, vrece prázdno hodí na koryto. Učeň beží na žlab, vytiahne zastavidlo a spustí vodu na vodnie koleso mlynské. Voda padá na koleso do korčekov, doskami predelených kasničiek a svojou ťarchou stiahne koleso — totiž jeho predný obvod na dol, kde voda z korcov sa vyleje pod koleso do [klu] kadlubiny. Koleso sa krúti, s ním i palečné koleso, jehož palce zachytávajú sa do ciev vretena a toto privádzajú do rotácie, čím i vyšní kameň sa krúti. Vyšní kameň v pohybe zachytáva klyn korytka, korytko sa začne opáľať, otvorkom na jeho dne posýpa sa zbožie z korca alebo hrôtu, padajúc do otvoru vo vyšnom kameni a tým i medzi oba kamene. Zrno sa obráti v múku, ktorá ide do otvora ku korytu, padá do vyšnieho hrdla pytla, v pytli sa osieva, prepadne do koryta v podobe — prednej alebo zadnej múky. Neprepadnuté otruby osievajú sa z pytla do múčnice, respektive otrubnice.

Mlynár vidí, že sa vymiela, nasype otruby do hrôtu i premiela jich znovu, ale musí kolovrátok prikrútiť, aby sa moc otrúb nesypalo a strmeňom snížiť vyšní kameň. Keď otruby [d] sa domielajú, nasype iné zrno do hrotu, vezme si mýto a vyhrnie múku z koryta do múčnice. Volá na učňa: ber lopatku, spružku, poberaj múku. Spružka podoby nakreslenej visieva na koryte a je na to, by sa ústie vreca rozšírilo pri poberaní múky. Do vreca na spod príde múka zadnia, na vrch prednia. Grýsu si gazdina berie do uzla, alebo pod vrecko do obrúska vysype.

Mlyn takto pracuje kým sa nezastaví, t. j. kým mletie nevýnde, alebo kým netreba pokovať.

Pre svine ovos, alebo polovina alebo zadčeky zo zbožia mele sa „na prosto“, bez pytla; tu je múka rovná, t. j. zadnia, prednia a grýsa spolu. Na Zázrivej a na Horniakoch mele sa i pre ľudí ovos a polovina na prosto — preto trčie [vo] oste z kabáča alebo kuľaše.

Kto je panského života a tiež panského jelita a nie konského, tomu mlynár jačmeň, žito a pšenicu najprv zubruje, šrôtuje, t. j. zrno pozbaví kepienka, aby k mletiu zostalo samé jadro. Tu musí byť vyšní kameň pozdvihnutý a zodeté zrno letí pytlom do múčnice, tu však je podložený zúbor, šrôt, asi podoby korytka jedna jeho čiastka záleží z drôtovej jemnejšej — lebo menej jemnej siete. Zúbor sa pomocou spružky opáľa, grýsa sieťkou prepadne, šrôtované zrno sa osieva do nadloženej polmiery alebo nádoby a nasype sa znovu, aby sa zomlelo na dobro.

Podobným asi spôsobom trie mlynár i krúpy: jačmenné, tenkeľové, kukuričné, zriedka i pšeničné, lenže tu, keď už padnú zo šrôtu jich nad osobitným, pri stene na boku stojacim korytom opáľa. Nasype jich na opáľave korytko a zbaví jich osťov a šupín.

Pyteľ môže tiež prikrútiť alebo popustiť dľa ľúbosti. Spodnie hrdlo pytla totiž retiazkou je pripevnené na válec nad múčnicou. Válec sa môže krutiť, aby ale pevne stál, jako ho mlynár prikrútil: na to je háčik, ktorý zachytáva sa na rováši a nepustí ani tam, ani tam.

Mlyn — tedy budova sama, palečné a vodnie koleso to je majetok obce, resp. majiteľa mlyna, ostatnie, mobilné náradie, i kamene obstaráva si mlynár sam, to je majetok jeho. Vrchní kameň je ťažký, 24 côlov s hrúbe, spodní je už obdratejší asi 9 côlov. Keď sa vrchní sderie, preloží ho mlynár na spodok — vrchná si kúpi v Tekovskej stolici v Hliníku, každý côl hrúbky stojí ho 1 f. 40 — 50 kr. loco. Dôvoz si platí sám. Keď je mlyn v práci 24 hodín, kamene sa zatupia, treba jich pokovať. Tu sa mlyn zastaví, voda sa odrazí zo žľabov vrchní kameň sa zodvihne pomocou kozy. Koza je trojnohá, tenký koniec sa vkliní medzi kamene a tak sa vrchní kameň postaví. Mlynár kuje kameň čakanom podoby tej, čo má murársky hámriček. Keď je kameň pokovaný, tu ho pomocou kozy zase navalí. Po kovaní sa nasýpava podlejšie zbožie, pre svine, lebo taká múka škripí a gazdina by sa vadila s mlynárom, keby jej zbožie tak zomlel aby škripelo. Chráni sa, aby po kovaní nenasypal zbožie mäkké, t. j. vlhké, lebo kamene by sa mu zadubily a musel by jich znovu kovať. Mäkké zbožie kamene melú sice, vlastne miažďa, a keď ide múka v takých kabáčikoch, tu sa mlynár jeduje, a vraví, že sa to nemele, iba žuje.

Vodu na mlyn vedú u nás priekopou, t. j. korytom poza dedinu umele vedeným, na vyšnom konci dediny odrazeným. Kde sa táto priekopa odráža, tam je jaz alebo úpust, výpust. Keď veľmi sprší a voda väčšia sbehne, mlynár beží k výpustu a vyberie dosky, vypustí vodu, aby mu jej primnoho netieklo na mlyn. Jaz sa často, pri povodni alebo prívale porúcha — reparovať ho dáva obec. V Porube vodu majú nie v priekopách — ale majú pre ňu reservoir — zástavu, kde sa voda z jarkov stanôva, a len keď sa jej nasbieralo púšťa sa na mlyn.

Ako každý hodnostár, volí sa v Jas. i mlynár, a to každý rok. Tento důležitý akt sa vykonáva po hodiech hneď v prvý deň, alebo v druhý; pre mlynára by to bola veliká strata, keby sa to pretiahlo až k 1. januáru, lebo by musel medzi hodmi a novým rokom furt obnovovať důveru, aby ho dakto nepodsadol. Keď „vypadne zo mlyna“, hľadá si inde miesto, a nový mlynár sa musí prevážať so všetkým riadom, čo obec obstaráva bezplatne. Tu platí mlynár 75 zl. árendy do obce, ale mnoho sa pomíňa z toho na reparáciu mlyna a iné „reparácie“. Mlynár nastupuje svoj úrad na Dzura a končí ho tiež na Dzura.

Okrem reparácie dostáva deputát z hory, má hradu pod kapustu a švábku. Arendu kryje mýtami a dochovávaním svíň — krmníkov. Pri jednom mlyne sú stupy na dub, ten zarába na dvoje, pri druhom je i píla i valcha na valašské súkno.

Pred tým chodievaly ženy do mlyna čakať, dnes už nie. Raz sa stalo, že jedna žena chcela oklamať mlynára i susedu a sobrať len samú preniu múku. Vyhrnula svoju múku, čo bola v koryte na predku i susedinu tiež. Oklamala sa — dostala v oboch prípadoch zadniu múku.

Mlynár patrí k tým vyvoleným božím, ktorých p. Boh vtedy požehnáva, keď iných (gazdov) tresce: keď sa urodí švábka a kapusta málo sa mele, a keď je neúroda — mnoho. Dostane i mnoho mýta i draho predáva práve tak ako farár a učiteľ len vtedy hodne utržia za zbožie, keď ho je málo a drahé.

Brat môj drahý!

V pripojenom posielam žiadané. Bol práve v posledné dni u nás Kukučín, tedy s ním sme šli do mlyna, vyexamenovali mlynára, poznačili si jeho odpovede a Martin sa sám ponúkol za štylistu. Urobil on to plastickejšie, než by som bol ja v stave. Pri tom všetkom sotva budeš s nami spokojný, lebo vari i mlynársku fraseologiu by si potreboval a tej sme nemohli (poškodené) mlynára vykôkať, ačpráve sme s ním klebetili celé p (poškodené).

Nuž ale čo nám dali i my dávame.

Na tie moje poznámky o B. a Č. ohľadom toho či (pošk.)kách a dľa „finom tarsalkodóva“ hovoria slebo (pošk.) nepotrebuješ sa ohliadnuť; ja sám pripomenul som (pošk.)tegorične, ale s okolkujúcim „vari, snáď“. (Pošk.) je, že v celku i v podrobnosťach filosofiu nášho ľudu (pošk.) verne, dôkladne si tlmočil. Osoby tam sú také, jeké (pošk.) život predstavuje. Pri ních nič cudzieho, neprirodzeného, (pošk.) mysleného. Milým mi bolo delektovať sa na básne Kukučinom, tedy „fachmanom“ v tomto obore.

Jesli by si pri podrobnosťach opisu nebol s niečím na čistom, alebo chcel sa o jednom druhom pomenovaní ešte bližšie orientovať, ráč mi to sdeliť. Nemusím Ťa ujisťovať, — uveríš i bez toho, — že s celou ochotou srdečne rád, čo budem môcť vykonám.

Na zdar tedy novému majstrovskému dielu!

So srdečným pozdravom

V Jasenovej, 8 oktobra 1888

Tvoj oddaný Jur

Poznámky k úprave textu

Pri úprave textu sme postupovali podľa zásad, určených v I. zväzku.

Tichá voda

k takým otázkam SP/196 — na také otázky 107, vyšmechu SP/200 — výsmechu 114, sesta SP/202 — sestra 116, k tomu SP/204 — na to 120, poneváč SP/207 — že Ss 1914/140) 125.