ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

,Teda už! Už je ráno. Bodaj by nebolo svitlo na mňa!‘ myslel si Mišo Dzúrik, ako sa prebudil. Hlavu mal uchlpenú, a v nej zmätok ani v brlohu vetešníka-žida. ,A čo sa prevracia tá posteľ so mnou? Fuj, ako mi je v ústach — fuj!‘

Proboval vstať na nohy, ale jedna stála čihi a druhá hota. Obe sa triasli.

„Eh,“ striasol sa, nakriviac tvár. „Či mi je zle!“

Večer, ďaleko do noci presedel u Mojžiša. Čosi sa jedlo, mala to byť hus, veľa sa pilo a ešte viac fajčilo. Z toho mu zostala tá chuť v ústach a ten zmätok v hlave.

,Vstať treba, keď je už raz tak; nuž vari len vstanem.‘ Zazíval a prezeral šatstvo, ktoré sa mal obliecť. Bol, ani čo by ho bol zo strašidla ukradol. Nohavice záplata na záplate a na kabátiku presvitalo futro.

„A si už vstal, Miško?“ ozval sa smutný hlas strápenej ženy, ktorá práve vstúpila do izby. Bola malá, Mišovi sotva po pazuchu. Nik by neveril, že táto ženička dala život takému obrovi a na svojej hrudi ho odchovala. „Čo si si nepospal ešte?“

Tvár Mišova sa ešte väčšmi zvraštila, keď videl pred sebou mater. „Ja už nemusím spať, mamo! Ja som sa dokonale naspal a prebudil. Bodaj by sa bol neprebudil!“ riekol surovým hlasom, spurno pozrúc na ňu.

„A čo sa hneváš?“ vytýkala mu trasľavým hlasom. „Ale ja som na vine?“

„A kto? Vari ja!“ odpovedal jej s výčitkou. Videl, že ju ranil rovno do srdca, ale kýsi zlý duch mu šepkal: ,Dobre, len tak! Keď trpíš ty, nech trpia i druhí.‘ A doložil: „Prečo som nie krivý ako Jano Rybárovie, alebo hlúpy ako…“

„Nerúhaj sa Bohu — to bola jeho vôľa!“ chcela ho napomenúť, ale slová jej zaseklo v hrdle. Srdce jej bolo stisnuté, ani čo by ho do klieští chytil. ,Aký mi bol dobrý, aký poslušný — a taký mi zostal! Len čo sa to s ním, bože, porobilo? Či naveky bude takýto?‘

Vrátila sa do kuchyne, že si obľahčí srdce plačom. Ale nenašla sĺz na zmytie tohto bôľu.

Keď sa vrátila, Mišo bol už oblečený. Ozaj vymenený. Včera v pekných, sviatočných šatách, dnes v otrhaných, zafúľaných handrách sťa dáky lotor.

Postavila mu na stôl misu s rezanci v preváranom mlieku. Najmilšie jeho jedlo. Z misy šla dobrá vôňa po mlieku a pepre. Mišo ani nepozrel na ňu. Sedel na lavici, zabudnúc sa v myšlienkach akýchsi ťažkých, trudných.

„A čo neješ?“ pýta sa ho.

„Ja som najedený,“ odpovedá vzdorovite, surovo.

„Veď si skoro nič nejedol, celý týždeň sa moríš hladom. Prídeš o zdravie.“

„Ja nemusím jesť,“ odsekol spurno. Tešilo ho, že môže si takto zahrávať, čo je to hneď utrápená mať. Pozrel na ňu, sedela na lavici ticho, nahrbená, akoby sa sama do seba prepadala. Snáď mu jej prišlo ľúto, snáď ho k tomu nútila ozajstná potreba, riekol jej: „Keď mi chcete dobre urobiť: choďte do komory, naberte do hodného hrnca polievky. Kapustnica surová mi bude najlepšia.“

Mať uradovaná, že aspoň dačím môže mu poslúžiť, odbehla drobným krokom do komory. No keď kapustnicu črpkala, prišlo jej na um: ,Ach, bože, dnes už ide; bohviekedy ho uvidím. Bude vojna, zabijú mi ho; príde choroba — prevládze ho. A keď bude umierať, bude si ťažkať na mater: kŕmila ma kapustnicou!‘ Bola by ju vyliala nazad, ale sa bála, že by si zas ťažkal, že nežičila mu ani surovej kapustnice.

„Ale to je surová — nanič. Uvarím ti ju. Slaninku v nej obarím. Takáto surová je nanič.“ Svojmu hlasu snažila sa pridať veselší názvuk. Čakala tuho, či syn uváži aspoň túto jej radu.

„Dajte vy ju takú. Mne i taká je dobrá. Slanina sa zíde vám.“ Tešilo ho veľmi, že mohol odmrštiť materinu žiadosť.

Mať stala si ku kozubu a dívala, dívala sa na syna. Nedívala sa len tým zlomeným, slzami zakaleným zrakom: celé srdce materské dívalo sa naň, každá žilka srdca triasla sa bôľom a nádejou, že ju on poteší. Akoby jej srdce trhali na kusy a zabíjali po kusoch. A syn sedí pri stole, upíja si z kapustnice a možno nepozoruje, čo sa robí s materou. A ak pozoruje, teší ho, že také muky podstupuje zaňho. Neuľútilo sa mu nad jej bôľom, strachom, úzkosťou a nádejou. Neuľútilo, ako sa nám neuľúti nad červíkom, že sme ho rozmliaždili. Keď sa zvíja, nech sa zvíja: ja predsa pre červíka nebudem sa obzerať, kam stúpiť!

My ľutujeme mladú čeľaď, vychvátenú z rodiny, sotenú do studenej, nevľúdnej kasárne. Kde by nie! Všetko stratila, a to razom, sťa keď konár odstrihneš od stromu, z ktorého mu šla miazga. No porovnajme utrpenie týchto našich martýrov s utrpením ich matiek — a naša sústrasť pošinie sa v inú stranu. Aspoň sa rozdelí spravodlivo medzi synov a ich matere.

Kto by neľutoval Miša? Šuhaj dobrý, hodný, prítulný. Naraz má privyknúť na myšlienku, že tri roky nebude doma! Za rodičov dostane kaprála a feldvébla, miesto jeho Zuzky bude mu puška pri boku. Rodičovské napomenutia zmenia sa v krátke želiezka, ktoré mu založia v tmavej kutici. Miesto modlitby materinej bude ho sprevádzať posmech, nadávanie a kliatba predstavených. Ach, aké city mu víria v duši! Koľko premáhania, aby ich zastrčil za surové odpovede, ktoré metá materi do tvári!

No čo je to proti bôľu matere! Ona tratí čiastku svojej bytosti. Akoby jej dušu rozdrapili napoly. Čo jej syna odobrali, neminie minúty, aby zabudla na svoj bôľ. Každá minúta nesie pre ňu nový bôľ, nové muky.

,Aký sa mi vráti a či sa mi vráti?‘ To je myšlienka najdesnejšia. ,Veď už teraz je premenený, a nebol ešte nikde. Aký bude potom?‘

A nie sú to iba škrupule! Veď stará Mariena videla neraz, že tašli dobrí synovia, usilovní, úctiví, triezvi občania, a vrátili sa zlostní, suroví, nadutí obšitoši, preplnení prevrátenými názormi, vysmievajúci sa zo všetkého, čo i im bolo kedysi milé a sväté. Kto ju uspokojí, že jej syn práve nebude patriť medzi nich; že zachová si, čo dobrého mu vštepovala od detstva do srdca?

Neraz hútala v noci, keď nemohla spať: čo je to tá vojna? Všelijako hútala, vysvetľovala, okrašľovala a vždy len vychodilo: vojna je bič boží na nás, je zlo… Ej, keby mala tú moc, iste by jej nebolo. Hútala: kto by sa ozval proti tomu, keby vojnu prišlo zrušiť? Vždy jej vyšlo, že celé ľudstvo by si vydýchlo, keby sa stratila z povrchu zeme. Vojaci s radosťou odhádzali by svoje zbrane; matere a otcovia s radosťou by ich vítali v svojom dome; občania by plesali, že nemusia porcie na ňu platiť. Či je teda zbytočná? Načo je teda? A tu videla, že vojna je miesto spravodlivosti. Kde spravodlivosť chýba, tam musí byť vojna. Ako začne kraľovať spravodlivosť, v tej minúte bude po vojne.

„Ó, kde si spravodlivosť, kde?“ volala, zúfale sa premetávajúc na posteli. „Kedy už začne kráľovstvo tvoje?“

Hlucho všade, ticho všade. Ani matný lúč spravodlivosti neukázal sa na širokom ďalekom obzore…

„A ste už vstali?“ čuť pod oblokom akýsi cudzí hlas. Mišo mlčal, ani nepozrel k obloku. Pravda, by to bolo i márno — vonku sa ešte nerozvidnilo, nebol by nič videl.

„Už!“ ohlásila sa mať.

„Dobrý deň Pán Boh daj!“

„Vitajte Ondrejko! Sadnite si,“ vyzývala gazdiná prívetivým hlasom, siliac sa k úsmevu, ktorý veľmi smutno vypadol. Bol to muž vysoký, jasnej, veselej tvári, nad ktorou dominoval ohnutý nos a dvoje veľkých, usmievavých očí. Pod pazuchou držal balík, ktorý zaraz položil na stôl. „Čože ste nám doniesli?“

Gazdinej iste dobre padla táto návšteva, čo už z toho vidno, že i lavicu utrela zásterou, kam si mal Ondrej sadnúť. A naozaj, tvár jeho bola nielen výrazná, čo u sedliaka nie je nič zriedkavého, ale i dôveru vzbudzujúca. Vyzeralo z nej čosi, čo človeka nútilo, aby sa mu zdôveril.

„Nuž veď viete, po čo som prišiel. Či ste, reku, vstali, a toto som vám doniesol. Richtár to Mišovi posiela.“

Gazdiná rozviazala uzlík, a z neho sa ukázali dva páry spodných šiat. Boli nanovo ušité z jemného, mangľovaného plátna. Bolo tam ďalej šesť šatiek do vrecka a mešec tiež nový, kožený, pekne vycifrovaný. Vidno, že nie je prázdny.

„No?“ ozvala sa gazdiná, a v tom slove bol skrytý i obdiv, ale i vďaka. Ju celá vec veľmi uchvátila a nútila ju zabudnúť na všetky žiale a oddať sa príjemnejším citom. „Povedzte, Ondrejko, richtárovi, že mu ďakujeme za všetku lásku.“

„Nemáte za čo, lebo čo patrí, to patrí.“

Bola to obyčaj, že regrútom, keď odchádzali k regimentu, obec takto sa zavďačila na cestu. Pozostatok z tých čias, keď obce boli nútené verbovať vojakov za seba. Robili to traktami a všakovými darmi. Richtár mal až dosiaľ neobmedzenú moc traktovať regrútov a robiť im dary. Proti tomu nebolo občana, ktorý by sa bol ohlásil.

A toto samo v sebe pôsobilo na gazdinú príjemne. Videla v tom akoby dôkaz, že nie je opustená v svojom žiali, ale celá obec s ňou cíti.

Mišo sedel a sotva pozrel v tú stranu, kde bola richtárova zásielka. Príchod hajtmana^[1] mu skôr pripomínal, že čas je krátky a onedlho sa musí poberať. Prišlo mu na um ako mu bolo od malička dobre, pod opaterou matere a otca: čo všetko musí dnes opustiť — dvíhalo sa v ňom celé more citov a búrilo. Zaťal zuby a spurno hľadel do kúta, akoby sa hneval. Strhol sa akosi preľaknutý, keď ocítil na pleci čiusi dlaň. Bola to hajtmanova.

„Neželej ty, Mišo, nič!“ ozval sa hajtmanov jasný hlas. „Vojna je nie kratochvíľa, ale ani zase nie tak celkom peklo. Ja viem, lebo som ju skúsil. Dobrému človeku všade dobre. Spokojný obspí i na skale, ako kedysi Jakob a nebude mu tvrdo — ešte si pochváli. Spočiatku ti bude mrkotno, ale ty si pomysli: nebudem tu naveky a o tri roky pôjdem domov. A keď budeš slúchať, i tam ti nebude zle. Ešte ti i z troch rokov spustia, keď uvidia, že si im nie treba. Pravda, nebudeš sa potom už ani toľme domov driapať; za vojnou ti tiež bude ľúto prichodiť.“

S trpkým výrazom v tvári počúval Mišo hajtmanove reči. Neveril tomu, čo počul. Veď ho skúsenosť učila, že ani jeden chlap nešiel plačúc z vojny, naopak, spievajúc. Ani jeden sa nehodil do vody, že musí mundúr zobliecť. Ale koľko bolo takých, čo život oželeli radšej, akoby sa boli do uniformy dali obliecť. Vedel on, že keby to bolo dobré, nebolo by treba ľudí do toho tisnúť. Tých, čo odoberú, nikto by netraktoval, nikto by nehľadel na nich útrpne, nikto by ich netešil a neposmeľoval. Ani hajtman nebol by na svitaní sem prišiel, keby ozaj veril, čo teraz rozprával.

„Ani privyknúť nebude ti tak ťažko,“ pokračoval Ondrej. „Keby si narukoval sám, to nerečiem, že by ti bolo clivo. Ale ty, blázon, nebudeš tam sám. Veď len z našej dediny pôjde s tebou Maťo Horniakovie. A z druhých dedín koľko! Neboj sa, že ti príde clivo. Zabudneš na nás. Bude ti tak predchádzať, že si sa v kasárni narodil a že je to tvoj dom i tvoja dedina!“

Mišo hľadel do kúta a neodvrátil oči. Počúval iba na jedno ucho, čo mu hajtman rozpráva. ,Čo mne z toho, že nás tam bude viac, keď tam nebudeme všetci!‘ myslí si. ,Ja budem tam a nebudem vedieť, čo sa v dedine robí. A tí tu budú si robiť v poli, poháňať voly, plieskať bičom, vystrájať muziky, dievkam sa zaliečať, chodiť na vohľady, s fujarou a harmonikou vysedávať pred domom, alebo po dedine chodiť. Zuza Ľuptákovie tiež zunuje čakať tri roky — ktovie čo urobí na fašiangy…‘

Mať hľadí na syna, čo ten na hajtmanove reči. Strežie, či nezachytí od neho pohľad, ktorý by jej prezradil, že toto dieťa patrí ešte jej, keď i nie celkovite ako za malička — teda aspoň trochu. Či nepohne sa v ňom cit, a aspoň slovíčkom, aspoň pohľadom neobráti sa k nej? No nebadá nič takého. Duša synova blúdi v iných svetoch, kde nestretne sa nikdy s ňou. Ovesila hlavu a stiera slzy. Tak jej je, akoby ho do truhly mala položiť a zabiť nad ním vrchnák.

„Neboj sa, že ti bude bieda,“ tešil ho Ondrej. „Čo budeš potrebovať na seba i do seba, cisár všetko dá. Ten sa stará o vojaka; každý vojak mu je ako vlastný syn. I volať vás bude deťmi a chlapci. Oj, ten má vojakov rád! Každý rok vyfasuješ nový mundúr, že celý svet ti bude závidieť, keď pôjdeš v ňom na špacír do mesta. I cigarku budeš si fajčiť — ako pán. A keď vyrukuje muzika a zahrá — ej, všetky žilky ti zaihrajú, a čo by si sa ledva kýval, narovnáš sa a pomašíruješ do kroku. I spievať si budete na marši.“

Hajtman sa rozohrial spomienkou na vojenský život, chrbát sa mu narovnal a oči mu svietili.

Mišo pozrel naň zbežne a zas uprel ten samý spurný pohľad do kúta. ,Čo mne z toho? Ja som ani doma nemal nikdy biedy. A ak ma prikvačila, neznášal som ju sám, ale i otec a mať. A čo mne má závidieť Jano Rybárovie? A čo mi budú závidieť tí druhí? Poženia sa a budú v pokoji robiť v poli, a nebudú mať biedy. Môže mne vyhrávať sto muzík, ale to nebude sloboda. Za tri roky nemať slobody, byť horšie, ako v temnici!‘ Pri tejto myšlienke srdce sa mu stislo, že nemohol vydýchnuť od nekonečného srdu. Vyšiel von.

„Ach, Ondrejko!“ zvolala gazdiná, keď zostala sama s hajtmanom. „Mne sa vari srdce rozskočí na dvoje! Ja zahyniem, keď ho raz tu nebude. Ach, môj syn dobrý, kde si sa mi podel?“ Zakryla si tvár a zaplakala.

Hajtman bol neraz svedkom týchto výjavov. Každú jeseň sa opakovali. Srdce mal otužené proti takým návalom citovým a tiež bol presvedčený, že ľudia plačú iba z predsudku za regrútmi. On by už neplakal, keby syna i vyprevadiť musel k regimentu. Vie, že to nie je taká strašná vec. Aké nešťastie prijímame s menej žiaľom! Či dosť inakších kár nemusíme preniesť? A uspokojíme sa, keď vidíme, že to ináč byť nemôže.

„Mariena, neplačte,“ napomínal ju. „Vám z toho celkom nič nepríde, iba čo seba i jeho trápite. Nebojte sa — vráti sa vám. A podučí sa, možno zmúdrie a bude vám lepší ako dosiaľ.“

„Veď ja nad tým ani tak neplačem, keď to už musí byť. Ale to mi je ľúto, že mu srdce odo mňa odpadlo. Nebude ten už nikdy taký, ako mi bol donedávna!“

„Bude,“ tvrdil Ondrej s istotou. „On má srdce k vám, ale vám to ukázať nemôže.“

„A prečo?“

„Lebo je vojak.“

„Ach, nešťastná vojna!“ zaúpela mať a klesla na lavicu.