ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďuro Gabaný vstal dnes tiež do dňa. Naobročil svoje kone, ovsa primiešal viac do sečky než obyčajne. Vyčesal ich, že sa ligotali ako zrkadlo. Triasla sa im každá žilka netrpezlive. Len vyskočiť a letieť — také mal Ďuro Gabaný tátoše! Veru v celej Ondrašovej by druhých takých nenašiel. V dedine ich volali posmešne „dámy“. Snáď preto, že boli také pyšné, možno preto, že Ďuro ich šanuje. Do pluha ich nerád priaha, do furmanky nechodí. Musí to byť hrdá svadba, keď sa on podzvolí za furmana!

Každý rok v jeseni ich takto naobročí, vyčeše, hrivy im pozapletá všakovými galúnmi^[2] i chvosty spustí nadol. Tak on odváža regrútov na železnicu a srdce mu rastie, že ani z jednej dediny tak hrdo sa nevezú ako z Ondrašovej.

„Ďuro, zapriahajte!“ volá mu pod oblokom hajtman. „Treba sa poberať.“

Hajtman nejde preč, pomáha Ďurovi širovať dámy. Ďuro si zahodil halenu a stal si vo voze. Doňho si vysadol i hajtman. I tak sa málo povozí a takto hrdo nikdy, kremä keď sa regrúti odvážajú.

Mišo oblečený sedí za stolom. Oblečený v najhorších šatách. Vyzerá ako väzeň. Izba je preplnená ľuďmi. Celá rodina i susedia prišli odobrať sa od neho a každý doniesol, čo mohol. Ako slávnostne vyzerá izba. Mišovi sa zdá, že dnes je dáky sviatok; všetci sú v sviatočnom, iba on otrhaný, zafúľaný. Ba či ich ešte vidí dakedy, takto všetkých spolu! Hľadia naň útrpne, akoby ho každý chcel potešiť. I tí, čo sú mu vzdialení, dnes primkli sa mu k srdcu. A o chvíľu nebude medzi nimi — pôjde medzi cudzích…

Starý Mišo sedí pri synovi a nevraví nič. Ostatne v izbe sa mlčí; najviac ak tu i tu padne slovo. Ani čo by si prišiel do domu, v ktorom je mŕtvy na doske.

„No, hýbajme sa!“ riekol hajtman, vstúpiac do izby. „Ďuro už čaká pred richtárom.“

V izbe nastalo pohnutie. Starý Mišo prehodil si halenu; vzal si čiapku a chytil tanistru, ktorá trešťala, naplnená koláčmi.

„Keď je tak, nuž poručenobohu. Poďme!“ riekol starý, odhrnúc si dlhé vlasy, ktoré sa mu pošmykli k brade.

Mišo si postavil klobúk a šiel od jedného k druhému. Podávali mu ruky a každý doložil pár slov potechy a žehnania. Prišiel až k peci, kde stála mať, zavalená nemým bôľom.

„Dobre sa majte!“ riekol Mišo a podal jej ruku. Nepozrel na ňu, ale klopil oči k zemi. Do hlasu chcel položiť akýsi vzdor a tvrdosť.

„Môj syn ľúbezný — nikdy ťa nevidím!“

Hodila sa mu na prsia, usedavo plakala.

Všakové city rozbúrili mu nanovo dušu. Akási hrdosť zmrvila sa v ňom na odrobiny. Chytil materinu tvár do dlaní. Bola bledá a plná vrások. Iste naskočili na ňu v posledné časy. I dakoľko vlasov na sluchách sa jej postriebrilo.

„Veď je to tvoja mať!“ hovorilo mu čosi, keď jej pozrel do tváre. „Pozri, aká umučená!“

„Či ťa ešte kedy vidím?“ pomyslel si a veľká ľútosť rozvlnila mu prsia.

„Dobre sa majte, mamička — ja vám budem písať!“ Slzy mu naskočili do očí.

Ona ich videla. Zbadala i hnutie synovského srdca. Presvedčila sa, že patrí jej, iba jej. Blaho rozložilo sa jej v srdci; tento okamih bol najšťastnejší zo všetkého, čo zažila. Len keby trval, trval naveky.

Poodstúpil od nej. Vrhla sa za ním a schvátila ho za rameno.

„Nechoď ešte, moje dieťa; len ešte minútku!“

Pritisol ju k srdcu, čosi povedal, no hlas sa mu zadrhol v hrdle.

„Nechoď, nechoď mi ešte!“

Len minútu ležať na jeho srdci, a bola by dala všetko, celý život za to.

„Poď, nechaj ju — takto je horšie!“ pošepol mu ktosi. Videl pri sebe hajtmana.

Utrel si oči, položil mater na lavicu a kročil k dverám. Ešte raz obzrel sa v izbe. Padlo mu divno, že zajtra už v nej nebude. „Ba či bude taká, ako je dnes, keď sa vrátim?“ A umienil si, že si na to pomyslí, ako prvý raz vkročí do domu…

Vyšiel na cestu. Hŕba ľudí stojí a čaká. Daktorí pristupujú ešte k nemu, iní so súcitom zdiaľky ho pozorujú. Daktorí sú na skoku k nemu, len čakajú, či on ich spozoruje. On kráča popredku s otcom a hajtmanom; za nimi pol dediny. V sprievode niektorí ticho plačú, iní zamieňajú poznámky šepotom.

Došli pred richtára. Tam našli Ďura Gabaného; sedel na voze a fajčil cigaru. Richtár sviatočne oblečený stál na môstiku a prvý pozdravil Miša i jeho otca. Mišo tu znova sa poodberal od všetkých, čo ho z domu vyprevadili. A pristúpil k druhej hŕbe ľudí. Tam medzi nimi vprostriedku stál Maťo Horniak a podával ruku všetkým. Oči sa im stretli obom; podali si ruky, nerečúc ani slova. Zo žien daktoré zaplakali.

Odobrali sa ešte raz od všetkých, oblapili sa okolo hrdla a pobrali sa hore dedinou.

Tak si išli spievajúci, ani keď nevestu vedú na sobáš. Za nimi otcovia i najbližšia rodina.

Prišli pred dom, skoro nový ešte, cesta do dvora viedla strmo dohora. Dom stál nemo, nik nevyzeral z oblokov, i vráta sú prichlopené.

„Vy len choďte popredku, ja vás dohoním,“ riekol Mišo Maťovi a vymkol sa mu spod pleca. Vybehol ku vrátam, otvoril dvere a prekročil vysoký prah. Zavrel dvere a zastal. Za nimi stála Zuzka. Keď ho videla, zakryla si tvár zásterkou.

„Zuzka, ja už idem,“ riekol jej a hlas sa mu zachvel. „Nezabudniže na mňa ako tie druhé…“

Čakal, no nedostal odpovede. Odtiahol jej ruky od tváre a videl ju užialenú, uplakanú. Povedomie všetkého, čo dnes tratí, zaľahlo mu centovou váhou na dušu. Taký dlhý čas nepozrie do tejto tváre, z ktorej sa mu usmievalo celé nebo!

„Neplač, Zuzka — ja ti budem verný. V každom liste ťa pozdravím…“

„Čo mi je z toho, keď teba tu nebude!“ zaplakala ona.

„Mne je to tiež ťažko. Ty aspoň ostaneš doma, tebe bude dobre. Ale ja v cudzom svete!“

„Veď doma! Ale nikdy nebudem vedieť, kde si a čo robíš, a či ma ešte… Ach, a to je tak ťažko!“ Znova zaplakala. „Čo ja musím podstúpiť za našu ľúbosť!“

„Neboj sa — ja teba nikdy, nikdy nenechám. Čo by mi prišlo umrieť, ale ja teba nenechám. Na, toto ti bude na pamiatku, ak by sme už spolu…“ Podal jej peknú olejkovanú šatku.

Zuzka ju prijala, ale ani nepozrela na ňu. Tak jej bolo, ako keby sa šla zadusiť.

Mišo vybehol hore dvorom a vošiel do izby. ,Ostatný raz, iba o tri roky tu budem.‘ pomyslel si.

„Ja som sa prišiel odobrať!“

„Ale už?“ pýtali sa všetci, akoby prekvapení. No vidno, že čítali minúty, kedy príde. Veď všetci sú doma, hoci majú tuhú robotu v poli.

Gazda mu podal ruku a tisol vrele Mišovu. „Postretaj ťa Hospodin. Riaď sa dobre a neodpadni od Boha!“

„Len či nezabudnete na mňa?“

„My nie, kým ty nezabudneš. Máme ťa ako syna,“ tešil ho gazda. „A toto si vezmi, zíde sa ti.“ Do ruky mu vtisol čosi v papieri zabalené.

Mišo sa zdráhal, ale celá rodina šla doň. Musel to odložiť k druhým peniazom do mešteka. Mal ich hodne, sám nevedel, koľko: okrem richtára, každý mu doniesol, čo mohol. No to všetko zdalo sa mu zbytočným. Neznal, že i peniaze majú dáku cenu.

Celá rodina vyprevadila ho do dvora. Tam čakala Zuzka. Pritisol ju k sebe, bezvládnu; s raneným srdcom vybehol na ulicu. Kráčal tuho, lebo voz už vychodil z dediny. Nevidel okolo seba nič. Iba vtedy sa obzrel, keď dakto za ním zavolal: „Šťastlive, Mišo!“ Zdalo sa mu, že toto všetko je klam, že sa mu to sníva. Pretrie oči a zaraduje sa, že to bol iba zlý sen.

No za dedinou dohonil voz Ďura Gabaného. Skutočnosť bola prijasná.

„Vysadnime, aby ste sa neomeškali!“ velel richtár. Maťo a Mišo vysadli, oproti nim ich otcovia a richtár. Podali ruky tamtým dolu, Ďuro pošibal kone, voz sa schytil do behu.

„Keby sme sa vyvalili a keby nás pobilo!“ pomyslel si Mišo a neprejal ho strach pri tejto myšlienke. Pole mizlo, tie zeme, z ktorých každá hruda mu je známa. Stromy a telegrafické stĺpy sa mihali, ani čo by ich dakto socal nazad.

Obzrel sa na dedinu ešte raz. Stojí medzi stromovím, z ktorého lístie už oprchuje; stojí ako inokedy. Nič sa jej nestalo, i zajtra bude taká ako dnes. Čudno mu padlo, že v nej nebude jeho. Ľudia tak pôjdu po svojej práci ako včera, alebo kedy indy. Tu bude stáť a jemu sa bude zdať, že Ondrašová sa dakde podela, že jej už niet na svete medzi dedinami. Ten život bude sa v nej hýbať, prúdiť tak, ako keby on tam bol, možno nebude tam chybovať nikomu.

Taký žravý bôľ prejal mu srdce, že by vykríkol, keby tu bol sám. Vykríkol by, možno pohla by sa mu tá ťarcha, čo mu srdce zavalila. No takto sedí a kŕmi sa tým bôľom. Spieval by, takú by zaspieval, že by sa tie kamene pohli, ale či je nie smiešno spievať, keď ho nik nečuje, nik nehľadí za ním, kremä tých, čo sa s ním vezú a tiež mlčia…

Prebehli dedinami. Skoro v každej našli tie isté výjavy, aký sa dnes odohral v Ondrašovej. A divno. On zo svojho voza pozerá na ne už tak, ako bol pozeral vlani. Zdá sa mu, čo dnes zažil, že to už dávno, dávno minulo — jeho ovieva iný vzduch, iný život. Jeho do tých výjavov nič.

Došli do mesta, zosadli v hostinci. Richtár im rozkázal jesť a piť, koľko hrdlo ráči; predložil im drahé cigary. Mišovi to prichodilo, ani čo by bol s otcom na jarmoku; zabudol na dedinu i na bôľ, ktorý ho krušil, keď ho z nej odvážali.

Keď prišli na stanicu, našli na nej veľký zástup ľudu. Zväčša mladí, ako oni — pri nich starí s tanistrami, ako tu ich otcovia. Richtár poodstúpil od nich a podáva si ruky s chlapmi, čo majú v ruke dlhé palice, práve tak sú vysmiati, červení ako on; i tak v sviatočnom oblečení. To sú richtári, tiež doviezli svojich regrútov.

Zacengalo sa. Všeobecný pohyb.

Mišovi srdce tuho zabúchalo. Stál pred ním otec, vysoký; len hlava mu bola naklonená. Všetko, čo myslel, že už dávno minulo, stálo znovu pred ním. Pocítil bôľ práve tak prudký, ako keď sa v dedine lúčil. Zdalo sa mu, že dedinu až teraz tratí spred očí. Jeho otec akoby zakľučoval v sebe celú dedinu…

„Majte sa dobre, ňaňo. Pozdravte mi mater a…“ Zajakol sa a položil hlavu na plece otcovo.

Ten ho privinul k sebe.

„No, nič — neplač! Azda sa vrátiš zdravý.“ Mišo pozrel na otca a videl tie jeho sivé oči podliate slzami. „Neboj sa: my na teba nezabudneme, i modliť sa budeme…“ Tu ho slzy zaliali, že nestačil si ich stierať päsťou. „A toto si vezmi — peniaze. A šanuj si ich. Tuto tiež tanistru si opatri, aby ťa neokradli!“ To doložil tónom triezvym, bežným. Mišovi dobre padlo ho počuť ešte raz od otca.

„No, Boh ťa sprevádzaj!“ A tu podal synovi ruku.

Pristúpil k nemu richtár. V ostatný čas mnoho s ním obchodil a obľúbil si ho.

„Ďakujem vám, richtár, za všetko!“

Starý Horniak podal mu tiež ruku. A on ju stisol. Zdalo sa mu, že je to človek celkom blízky, ba rodina jemu. Nie ten starý Horniak, o ktorého dosiaľ ani sa neobzrel.

„Sadať! Čo sa tu mrvíš — cúg^[3] ťa nechá!“ kričí ktosi od perónu, kde mašina odfukovala.

„Beszállani! Einsteigen!“^[4]

Mišo chytil tanistru do ruky a teperil sa na perón spolu s druhými. Keď už prešiel dvierka ohrady šrankovej, starého Miša čosi akoby drglo. Pretisol sa k dvierkam a chcel synovi ešte raz stisnúť ruku.

„Kartu! Ukáž kartu!“

Starý sa obzrel, pri ňom stál sluha železničný.

„Karty nemám — chcem Mišovi čosi povedať!“

„Marš, nezavadzaj tu!“ štopil ho lakťom.

Mišo obzrel otrhaného proletára, i jeho čiapku so štítkom „Ks. Od.“^[5] a dnes prvý raz vzkypela v ňom krv. Človek, ktorý včera možno žobral, dnes sa opováži jeho, vážneho občana, znevažovať. Bol by sa pustil s ním do reči, ale prúd odsotil ho nabok.

On chcel syna ešte raz vidieť. Prišlo mu na um, že vlak pôjde krížom cez hradskú. Zavolal richtára a Gabaného, sadol si i starý Horniak a pohli.

Mišo s tanistrou tmolil sa po peróne. Nešiel ešte železnicou; nevyznal sa, kam vysadnúť.

„Regrúti sem!“ kričal ktosi z jedného vozňa tam pri samom konci vlaku. Mal vojenskú čiapku, za ňou zelenú chvojku. „Sem, chlapci — pôjde nás viac!“

Vošli do vagóna, do ktorého sa ledva pratali. Celé stôsy batohov boli po kútoch. Dym bol taký, že ho bolo možno krájať, a zápach ako v korheľni.

„Vitajte, kamaráti! Či i vy k regimentu?“ pýtal sa ich ten v čiapke.

„I my. Ďakujeme pekne!“

„No, sadnite si!“

Poniektorí sa rozosmiali na vtipe, lebo vo vozni nebolo lavíc. Iní zádumčivo pozerali pred seba.

„Nate chvojky; nech každý vie, že sme vojaci!“

Mišo i Maťo založili si za klobúky chvojky. Obdivovali tohto človeka, ktorý i v takom krušnom okamžení vie byť veselý.

„Ej, hora, dolina — moja milá mámilá, sama si si príčina…“ začal spievať mocným, trochu už zachrípnutým hlasom, a poniektorí mu pomáhali.

Mišo pritlačil sa k obloku a vyzeral na perón. Oči sliedili po tlupe chlapov, ktorí stáli tam za šrankami. Otca medzi nimi nevidel.

,Odišiel — nedočkal ma!‘ Zmocnil sa ho nesmierny žiaľ. Nikdy nepocítil tak tuho, čo je to osamelosť. Zdalo sa mu neprirodzeným, že nevidí otca pri sebe. ,Či to už vždy tak bude?‘ Nemohol uveriť, že by on bez živej duše z domu mohol prežiť tri roky.

,Že ma tak nedočkali!‘ To sa mu zdalo ako veľký hriech. ,Aspoň keby ho raz videl, keby mi aspoň zakýval…‘

Zacengali. Trúbka zatrúbila.

„Mehet!“^[6]

Mašina zapískala, zafučala, zavzdychala a perón so staničným domom šinul sa nazad. Tváre stojacich sa zmiešali.

Mišo neodstúpil od okna, hľadel na mesto. Tu je hradská, po ktorej sa doviezol do mesta. A hľa, na nej voz. Dobre pozná dámy Gabaného po stužkách, vpletených do hrív koňom. A vo voze stojí on — starý Mišo, i starý Horniak, kývajú čiapkami. Sňal klobúk a zamáchal ním vo vzduchu. Otec ho poznal, kýva naň rukou, hľadí, usmieva sa. Ach, aký je to dobrý ten otec! Pán Boh ťa požehnaj, že si sem prišiel syna vyčkávať.

„Dobre sa majte, otec môj, dobrý!“ zavzdychal Mišo a slzy mu vypadli.

Vlak uhol na stranu, hradská i voz jedným razom zmizli. Mišovi bolo, akoby mu srdce napoly roztrhol. Bol by sa nedbal vyšinúť oblokom a padnúť pod kolá…

„Čože plačeš?!“ zvolal ktosi jemu za chrbtom. Pritom čiasi ruka zvrtla mu na hlave klobúk.

Mišo sa obrátil srdito, kto je ten posmešník. Teraz by ho hneď zadrhol. Bol to ten istý, čo mu podal chvojku. Jeho živé oči sa usmievali na Miša a bolo v nich čítať i trochu súcitu.

„To ti bol otec?“ pýtal sa Miša.

„Hej,“ odpovedal mu spurne.

„Jo^[7] — a nie hej! Od tohto času ti bude všetko jo…“

„Nuž jo,“ riekol Mišo po prvý raz v živote, a bolo mu veselšie…