ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo by veľmi dobre, keby sa týmto skončila história o Matejovom posolstve. Milo už preto, že do tohto rozprávania nebola zapletená osobnosť, ktorú si v Porube i v celom tom okolí každý váži, ktorú sme posiaľ spomenuli len akosi mimochodom. Nevyšli by najavo veci, ktoré si každý necháva pre seba, alebo ak ich i dakomu zverí, zverí ich iba ak najužšiemu kruhu priateľov. Ale teraz sa to už ináč nedá. Tá osobnosť vštepovala mnohým slabším do srdca zásadu: s pravdou najďalej zájdeš — preto s ňou treba von aj teraz. Okrem toho sa tieto udalosti prihodili veľmi dávno, stratili akosi ostrie, takže spomienka na ne už nebude chúlostivá, skôr milá.

Pán učiteľ sa vtedy práve nasťahoval do dediny. Bol mladý, na začiatku ťažkej, tŕnistej cesty.

Tŕnistá cesta — ale predsa mu len bolo v starej škole dobre. Čo mu aj chýbalo? Mal záhradu, v nej staré stromy, mal i zeleninovú záhradku, ktorú porubské gazdinky ešte na jar, keď ani netušili, že bude pán Brunovský zvolený za učiteľa, len tak z dobrej vôle okopali, rozdelili do hriadok a posiali makom. Prečo práve makom? Mak je najvďačnejšia rastlina. Rastie bez nášho pričinenia, jeho kvet lahodí oku a vysype toľko úrody, že sa môže ozaj nazývať symbolom božieho požehnania. Aj pole mal vysiate. Na dvoch pásoch jačmeň a na jednom ovos, v inom páse sú zasadené zemiaky, inde kapusta, ktorá práve začína tvoriť hlávky. Len čo nastúpil úrad, už bol ozajstným gazdom. Darilo sa mu v Porube dobre. Jeho mladosť, príjemný vzhľad, pekný hlas, ktorým v kostolíku vynikal, dobrá hra na organ — to všetko mu vydobylo priazeň občanov. Ženičky sa veľmi starali o neho, ako si počína, vraviac, k fare patrí aj Mara — že sa má oženiť. I vážni občania a presbyteri sa o to starali. Aj vyslovili želanie, aby sa nový pán učiteľ oženil, a to čo možno najskôr. Slobodný človek vraj viac dbá na márnosti svetské ako na školu, zabúda na deti a svoje povinnosti — ani sa nikde tak neudomácni, nevžije sa do pomerov, ako keď má ženičku. Slobodný by len ustavične behal z jednej stanice na inú, lepšiu; ženatý, ten sa uspokojí aj s menšími dôchodkami, len aby ostal tam, kde je. S napätím sa očakávalo, ktorú si z okolia vyberie a uvedie do starej školy. Nepochybovali, že ani najprednejší gazda ním nepohrdne, človekom takým poriadnym, mladým a nadovšetko — znamenite postaveným. Ženičky videli, že ani sám pán senior v meste nemá taký plat. Zlatku od každého dieťaťa — zlatý strieborný! Dvanásť prešporských meríc pšenice, toľko aj raže, osem meríc jačmeňa a dvanásť meríc ovsa. Pšenica a raž stačí na živobytie — jačmeň a ovos bude pre sliepky, husi, kačky a dáke to — s prepáčením — prasiatko, keď Pán Boh požehná. A aká je to pšenica a raž! Niet v nej ani jediného kúkoľa ani stoklasu: zrno ani čo by ho holuby nazbierali. A k tomu pole, aké pole, na najlepšom mieste! Poľná práca zdarma, občania ju obstarávajú sami, akoby pracovali pre seba — ba čo vravím: omnoho dôkladnejšie ako keby pre seba! On si oddychuje v chládku a to požehnanie mu prichádza samo, akoby z neba padalo. Tu zase dostane všetko, čo len potrebuje do kuchyne: maslo, syr, vajcia, kapustu, zemiaky. Okrem toho dá každá gazdiná viazanicu — nie, ani jedna nedá viazanicu, každá, i tá najposlednejšia, aspoň dve ľanu: najkrajšieho, dlhého, vytrepaného, mäkkého ako hodváb. Vravíte, načo spomínam ľan, že to sú len pletky? Áno, ale také, že rúča, počínavá pani učiteľova z nich dokáže veľa, veľa. Aká to pre ňu radosť, keď bude v zime pri zakúrenej peci priasť, pred jarou tkať a v lete bieliť plátno s ostatnými ženami na obecnom bielidle. Ako sa tam môže so všetkými ženami skamarátiť, ako jej bude veselo. Tu sa zase každá hľadí dačím odvďačiť; zovšadiaľ dačo kvapne. I v peniazoch je toho dosť: sto päťdesiat zlatých v striebre a od každého pohrebu s valedikciou jeden zlatý dvadsať grajciarov. Kto sa vyrovná porubskému pánu učiteľovi — kto? Len gazdinku do domu a je pánom — bude mu chýbať iba vtáčie mlieko.

A pán Michal Brunovský si to všetko aj zvážil a prepočítal. Nikto by nebol tušil, že taký mladý človek, na pohľad neskúsený, mal do budúcnosti všetko pripravené; jasne a presne ju videl pred sebou. Vedel veľmi dobre, čo má robiť, nepotreboval sa vôbec obzerať po okolí. Keď bol dva roky pomocníkom, zaľúbil sa do principálovej dcéry. Obyčajná rechtorská história! Skoro každý principál má dcéru: to je už tak od Boha, že sa do nej skoro vždy zaľúbi podučiteľ.

Nehaním to, že si azda ľahkomyseľne počínal, že sa dal uchvátiť vášňou či románovou zaťatosťou. Nie. Dlho sa bránil, kým si priznal, že sa mu Zuzka Polesiarová páči. A potom to už šlo so zvyčajnou rýchlosťou ďalej. Zdá sa, i lásku jej vyznal, ak sa jej len nehanbil. A odkedy je v Porube, veľmi usilovne si s ňou píše. A nie je div. Tu, v cudzom kraji, medzi neznámym ľudom, nie zlým, ale predsa len neznámym, v postavení, v ktorom sú poruke všetky podmienky pre založenie domáceho šťastia, a on potrebuje iba ruku po ňom vystrieť, aby si ho pripútal: tu sa mu neobyčajne zacnelo po Zuzke, až tu pochopil, ako veľmi ju ľúbi, ako bez nej nemôže na svoju budúcnosť ani pomyslieť.

Medzi Porubou a bývalým pôsobiskom pána Brunovského sa vyvinula taká čulá korešpondencia, že pán poštmajster v meste niekedy upadal do zúfalstva. Pán Brunovský a Zuzka Polesiarová mu narobili viac práce ako všetci páni farári v našom dištrikte, ba veru viac ako ktorýkoľvek slúžnodvorský úrad. Stalo sa neraz, že pán poštmajster bol by už v lese a zastrelil azda dva ušiaky, keby nebolo zamilovaného rechtora v Porube. Alebo mu posielal, alebo od neho prijímal list. Nebohý rechtor bol z tejto stránky iný, akoby ani nebol na svete: po celý život nedal pošte toľko roboty ako tento za tých pár týždňov. Ej, hneval sa na neho poštmajster, plným právom hneval!

Napokon čo mohol pán poštmajster proti tomu robiť? Nič. Nepozostávalo mu nič iného, ako trpezlive znášať útlak svojvoľného rechtora. Horšie bolo, že tomu vzťahu nežičila urodzená pani Juliana Brunovská, rodená Brunovská, matka nášho učiteľa. Neľakajte sa, že je „urodzená“; urodzená je každá, ktorá sa narodí v Brunovanoch, dedine to obývanej samými zemanmi Brunovskovcami. Pani Juliana, ako aj ostatné „panie sestry“, chodí na pole rovnako a nosí trávu rovnako na urodzenom chrbte, tak varí pirohy na výročité sviatky ako hoci Kováčka Demkuľa, Matejova matka. Vôbec žije a hrdlačí ako každá sedliačka. Rozdiel je iba v tom, že v nedeľu si dá na hlavu brokátový čepiec, ovešaný stuhami, ktorý jej, pravda, ani zďaleka tak pekne nesvedčí ako Kováčke jej biely vyhladený, háčkovaný čepiec s kloptami; o pirohoch ani nevravím, lebo v tých sa našej Kováčke ani jedna nevyrovná.

Pani Juliana si zaumienila, že jej syn si zaslúži dcéru, keď už nie pána seniorovu, aspoň farárovu. Veď ho ona sama vychovala a teraz je na stanici, na ktorej pán senior len preto nesedí, že ho nezvolili. A tu taká sprostá, slepá láska!

Keď bol syn na prázdniny doma, zachytila list od Zuzky — fuj! Aké sedliacke meno, Zuzka! — a veľmi mu dohovárala. A teraz, keď sa presťahoval do Poruby, poslala mu už dva tak veľmi okorenené listy, že by ich veru nebolo hodno dať za sklo.

Posledný dostal predvčerom popoludní! Dlho sa nemohol uspokojiť, keď ho prečítal. Až keď si spomenul na Zuzku, prešla ho trochu mrzutosť. Včera ráno, keď vstal, padli mu oči na matkin list — sadol a napísal Zuzke list, kde jej sľubuje vernosť i všetko, čo môže zaľúbený rechtor svojej láske sľubovať. To bola jeho odpoveď materi. Tento list mal Matej včera odovzdať na pošte. Ale ako vieme, neodovzdal ho. A keby ho bol odovzdal, bolo by to ešte horšie ako teraz. Verte či neverte: pán učiteľ si listy poplietol a do obálky zapečatil a Matejovi zveril list svojej urodzenej matere. Vravíte zápletka z francúzskej drámy; pán učiteľ Porubský iba plagoval. Nepravda, francúzske zápletky vtedy ešte neboli, a ak, v Porube o nich nič nevedeli. Až večer spozoroval omyl. Akú mal potom noc, ťažko si čo i len pomyslieť.

Tu mu však zišlo na um, že osudný list možno posiaľ leží na pošte. Poznal rýchlosť a zručnosť mestskej pošty. Nebolo to len pravdepodobné, bolo to isté: list posiaľ leží kdesi v truhličke, možno ho ešte vždy vybojovať naspäť. Ale ako? Kto ho vydobyje z pazúrov poštmajstrových? Bol to mimoriadne tvrdý oriešok, do ktorého sa sám nemohol a neodvážil zahryznúť.

Áno, nepozostáva nič, len poslať na neho vojaka, hlásnika Ďura. Ten ešte najlepšie obstojí v ohni jeho nadávok. Šiel, nie — bežal k starému Ďurovi, ktorý si po nočnej službe ešte oddychoval na posteli: bol teda ešte triezvy. Ďuro sa nemálo začudoval takej vzácnej a ranej návšteve. Ale pán učiteľ ho skoro vyviedol z rozpakov — vysvetlil mu, čo od neho chce. Ďuro sa dlho vypytoval na rozličné podrobnosti, ktoré ani s vecou nemali nič spoločného, dlho dumal, krútil hlavou, kým pochopil, čo od neho chcú. Keď mal prázdnu hlavu, bol vždy nechápavý: tak i teraz. Azda preto sa tak dlho nechcel odhodlať do boja so svojím niekdajším strážmajstrom. Dobre poznal jeho výrečnosť a zvyky. Ale ako odoprieť učiteľovi, veď je to jeho prvá žiadosť — ako ju odmietnuť? Nie, nemôže odoprieť — musí k poštmajstrovi.

Cesta najnamáhavejšia, už preto, že chorá noha nebola súca na taký ťažký pochod; potom preto, že vedel, čo ho v meste očakáva. Boh sám vie, pre svoj úžitok by ju nekonal; tie dva šestáky, čo od učiteľa dostal, by ho na ňu tobôž neprinútili. Veď starý Ďuro bol našinec a našinec nenávidí všetky styky s úradmi. Jeho duši sa protiví ponižovanie, ktorému sa vystaví, len čo položí ruku na kľučku panských dverí. Koľko ráz ho nabádali, aby sa uchádzal v stoličnom árešte o miesto strážnika, ktoré sa uvoľnilo, keď sa starý Števo z neznámej príčiny zastrelil. Zásluhy mal, veď bol vojakom, i protekciu mal veľkú. Kováč Demko mu tiež dohováral, lebo vedel, aké výnosné je strážnikovo postavenie. Skoro nijakí väzni a keď i sú dáki — nemusí ich častovať kyjmi, ako to bývalo pred tridsiatimi rokmi, keď väzňov každý štvrťrok v tržné dni na námestí pre postrach zle činiacich a na chválu dobre činiacich vyplácali. Musí len pri nich stáť, keď rúbu drevo vo dvore stoličného domu, alebo keď tlčú skálie pri hradskej: zábava pomerne príjemná. K tomu každý utorok, keď je v meste týždenný jarmok, prídu matere, ženy, sestry i frajerky väzňov, každá prinesie, čo len môže, pričom veru strážnik neobíde naprázdno, ba on vlastne má najväčší úžitok. Dary a všetko pre väzňov prechádza jeho rukami a — čo je celkom prirodzené — prilepí sa na ne, čo je najlepšie. Mohol sa uchádzať, ale on nie, nechcel. Bol by musel k išpánovi a k viceišpánovi, azda i k feišpánovi, musel by modlikať o cudziu milosť, zatiaľ tam v dedine, čo má, to má bez prosenia. Vtedy nešiel, a teraz pre človeka skoro cudzieho, neznámeho, ide tými istými chodníkmi, ktoré sa mu vtedy priečili.

Ako pravý vojak sa neobzeral napravo, ani naľavo. Nevšimol si ani komediantov na námestí, pri ktorých prestál Matej včera skoro celé popoludnie.

Trochu väčšie bolo pokušenie, keď šiel popri dome s nápisom: Mestský regál. Zaznievala stade vrava a krik; bolo cítiť vôňu škorice s vôňou pálenky. Siahol do vrecka, v ktorom mal dva šestáky. Veru neškodilo by sa posilniť do nastávajúceho boja so strážmajstrom. Odolal. Vošiel do dvora; neobzrel sa, akoby krásnych jabĺk nad plotom ani nebolo. Vošiel do veľkej izby, ktorá prehradená šrankami veľmi pripomínala krčmu, ale tu za šrankami nesedela tučná židovka ani starý Abriš, ale starý pán s obrovskými fúzmi. Bafkal si z dlhej fajky celej z kosodreviny a mazal si pušku olejom.

„Čo to máte?“ zvolal na Ďura, ani sa neobzrúc, kto to.

„Poslušne hlásim, tu je list od nášho pána učiteľa, tak…“

„Položiť ho na stôl — čo ma do toho, od koho je!“

„Poslušne prosím: pán učiteľ včera poslal list na poštu a teraz ho chce naspäť!“

„Ták?“ zvolal poštmajster a pozrel na Ďura, ale celkom ľahostajne, akoby sa s ním dnes prvý raz zhováral: „To je krásne: ja mám denne tisíc listov v rukách, a teraz, aby som vedel, ktorý je od koho!“

„Tu je adresa, ktorý list…“

„Ja nemám kedy,“ rozkričal sa pán poštmajster.

„To nepotrvá dlho, len chvíľočku.“

„To sa povie — len chvíľku! Ani chvíľku!“ skríkol pán poštmajster zlostne a potom doložil tónom, ktorý sa od predošlého neobyčajne líšil: „Ktorý učiteľ? Tu v okolí ich je viac, ak sa nemýlim.“

„Náš pán učiteľ z Poruby.“

Pán poštmajster vtiahol do seba ťažký dych pomedzi zuby: „Tak?“ povedal konečne. „To ten, čo mi ich toľko posiela. Tomu nie — veď ten ani nič iného nerobí, len píše listy. A ja ešte aby som mu ich teraz posielal naspäť. Nie, to je už hriech — to je urážka môjho úradu!“

„Veď iba ten včerajší prosí naspäť, nie všetky!“ povedal Ďuro.

„Nedám — nemám!“ povedal poštmajster veľmi rozhodne.

„Ja som Ďuro…“

Pán poštmajster mrdol plecom.

„Slúžili sme v jednom regimente,“ doložil Ďuro.

„A keby prišiel môj otec, ani tomu. Ale ten nepríde, dvadsať rokov už hnije v zemi. Ale keby aj prišiel — nie, toto je smelosť, ani otec by sa to neodvážil žiadať. Vyhľadávať list, všetko poprehadzovať — nie, nedám, koniec!“

„To nie je toľká práca,“ modlikal Ďuro. „Učeným pánom je hej — pozrú sa na písemko a zase na list a hneď vidia, či je to ten list. My sprostí, čo vieme iba zo spevníka čítať — i to ťažko, nám by to trvalo roky.“ Ďuro tak nehanebne lichotil učenému poštmajstrovi, že ten vzal papierik do rúk a prečítal si adresu žiadaného listu. V Ďurovi ožili nádeje.

„Takýto list tu nie je, ani včera tu nebol,“ povedal poštmajster veľmi pokojne.

„Iste bude ešte v truhličke, tam vonku,“ poznamenal Ďuro.

„Človeče, čo chcete? Povedzte mi rozumne, čo chcete! Ten list nemám a dosť!“

Poštmajster pozrel na Ďura: tvár mal podliatu krvou. „Vari som spitý, že si trúfate takto… Či som ja váš blázon? Marš, lebo…“

„Kde pôjdem bez listu?“ A tu sa Ďuro podoprel o palicu.

Pán poštmajster stratil vládu nad sebou. Ruky sa mu len tak mykali, že chytí Ďura a vyhodí ho oblokom. Ale tu sa akosi zarazil. Stál chvíľu ako socha, azda rozmýšľal, či nemá Ďura zastreliť. Napokon z neho vybuchlo: „Vari som ho zjedol? Kde ho do čerta vezmem, keď tu nebol? Čo ma prenasledujete ako mátoha: čo som vám spravil, že ma trápite? Vari som vás dal uličkou behať,^[5] keď ste sa spili ako bočka? Alebo som vás ukracoval pri menáži? Čo chcete odo mňa — povedzte, čo chcete?“

„Ja si prosím iba ten list, čo dali včera do truhličky. Ja prinesiem truhličku, nájdeme ho tam.“

„Že sa nehanbíte, plezírovaný^[6] vojak a chodiť rechtorovi po listy! Patrí sa to starému vojakovi — vašim šedinám. Patrí? A ešte ma tak neslýchane zlostiť — ukracovať život zaslúžilému človeku!“

Ďuro už spoznal, že takto nič nevykoná. Začal ináč.

„V našom lese je polianka — taká polianka, no pekná. A tou poliankou chodieva srna, každé ráno, keď svitá…“

„Kde?“ zvolal odrazu pán poštmajster. Premena hlasu, tváre bola taká rýchla a úplná, že by pristala skôr hercovi ako bývalému strážmajstrovi. „Kde je tá polianka?“

„Ja viem, často som ju na nej videl. Zavediem na ňu každého, i pána strážmajstra. Len musím mať list!“

Poštmajster sa náhle zarmútil a pozrel na ručnicu. Tak chvíľu mlčal. „A ako sa máte?“ spýtal sa odrazu Ďura. „Nepoznal by som vás — zmenili ste sa veľmi…“ Keby tu teraz bol býval dakto, kto pána poštmajstra lepšie poznal, veru by nebol vedel, ako si toto všetko vysvetliť. Bol to ten hrozný človek, či dakto iný? Veru by ho nepoznal, keď pán poštmajster doložil: „Kto by sa bol nazdal, že sa takto zídeme!“

„Tak — tak,“ prikyvoval Ďuro a usmieval sa. „Veru, že sa takto zídeme! Že ja prídem na poštu prosiť list a že tu bude pán strážmajster, a ja že budem v Porube hlásnikom a pán strážmajster v meste poštmajstrom. Čože, pán strážmajster je človek študovaný, ale ja taký — a že naraz budeme takto spolu, že sa takto zídeme… Ale ja som hneď vedel, že mi pán strážmajster list vráti. Pán učiteľ vravel, že nie: Ale ja som vedel, a hneď som povedal, áno.“

Pána poštmajstra asi zamrzelo, že Ďuro i v takúto slávnostnú, ba až dojemnú chvíľu tlačí do popredia ten zožltnutý list. Odmlčal sa, ale nie nadlho. Z čista-jasna sa ho spýtal:

„Čo je to za človeka, ten váš rechtor? Zdá sa, že má dievča.“

„Má, mladosť — radosť…“

„A prečo si ju nevezme — prečo?“ a tu mu tvár očervenela. „Potrebuje toľko zdráhania, toľko, toľko tých biednych listov? Koľko ľudí malo dievča a nepísali! To je až hriech — toľko peňazí za marky: do neba volajúci hriech! A peniaze taký rechtor vždy potrebuje. Čo sa neožení, prečo sa nevrhne do toho razom? Raz to predsa musí byť! Peniaze nech si nechá alebo uloží. Keď sa ožení, výdavkov bude vyše miery! Tu na to, tu na to. A prečo unúva mňa? Povedzte mu to, povedzte!“

Ďuro bol veľmi v úzkych, čo na to odpovedať. Sklonil hlavu a pokyvoval ňou. Dalo sa to vysvetľovať tak i tak.

„Veď aj ja som bol mladý,“ pokračoval pán poštmajster, „nuž, nikdy som nebol mumo. Veď ma poznáte. Dievča sa našlo vždy. Ale keď sme prešli do iného mesta, nikdy som nepísal. Prečo? Pretože to robia iba blázni. Žien a dievčat všade dosť; aj ona si nájde iného. Načo tu vypisovať: oči si ničiť, zdravie si ničiť, papier ničiť a vyhadzovať do vetra! Ja som peniaze šetril — preto ich mám. Váš rechtor bude ešte žobrákom; dožijem sa ešte, že bude s kapsou chodiť! Čo má vypisovať, keď tu všade dievčat ani maku: takých i takých. Nech si len medzi ne zájde, nech sa len nebojí. Načo tu potrebuje ešte unúvať poštu! Ak nemá odvahu, ja sám mu ju pôjdem nahovoriť, nahovorím mu takú… Veď pošta nie je len pre neho: nech si to rozváži, je pre každého. A teraz, keď ju každý bude toľko unúvať, kam nás to povedie? Čo tomu povie stolica? Kto sa sem odváži za poštmajstra! Vy ste rozumný starý človek — posúďte, či nemám pravdu!“

„Poslušne prosím — všetko je to pravda, všetko do litery! Ale on je taký, láska je láska — ja to viem…“

„No, čo je láska, to nik nevie lepšie ako ja, čo je to láska. Ale písali ste vy kedy z lásky? Povedzte! Ja keď som mal dievča rád, bozkával som, miloval som, ale ruky som si nikdy nešpinil atramentom. Fuj, to je vraj láska! To nie je láska, to je choroba, a nešťastná choroba!“

„Ale keď je ona preč, keď tu nie je — tak čo len slovíčko jej napísať a hneď je veselšie…“

„Vravíte ako civil! Fuj! Napísať — nezmysel! To si radšej vyjdem na poľovačku. Je to srnec na tej polianke? Srnec?“

Ďuro si pošklbával v rozpakoch halenu. „Neviem, či má rožky. Ja som len videl…“

„No to by som ja hneď videl. Poľovník pozrie na hlavu a hneď vidí, či sú na nej rožky. Zajtra pôjdem pozrieť, tak po polnoci; zavediete ma — však!“

„A ten list?“

„Preboha! Z prsta si ho vyciciam, keď ho nemám? Veď vidíte, že ho nemám!“

„Bude v truhličke…“

Pán poštmajster hodil ručnicu o stôl. „Tak si ho berte — nech vás čerti vezmú aj s truhličkou.“

Ďuro vybehol na dvor a priniesol truhličku do kancelárie! Pán poštmajster dlho hundral, kým podal, vlastne hodil kľúč od nej. Keď Ďuro otvoril vrchnák, uvidel, že schránka je prázdna, akoby ju vymietol!

„Vravím, máte v nej čerta starého! A vy len truhlička a truhlička. Tak tu je truhlička, nasoľte si ju alebo vezmite domov. Ja ju nepotrebujem. Pošta je na to, aby sa mi odovzdávali listy priamo do ruky. Len si vezmite tú truhličku, ja ju nechcem!“

Ďuro stál ako omráčený. Kto by si pomyslel, že list v truhličke nenájde! Napokon sa usmial:

„Pán poštmajster iste včera list vybral a ten je tu dakde…“

„Mne je veľmi do žartu. Mal by som s kým žartovať…“

„A keď tu list nie je? Dakde musí byť.“

„Človeče, čo si myslíte — človeče! Čo si len myslíte! Vari ja otváram truhličky! Ešte ma bude upodozrievať, že chodím do truhličky a vyberám z nej listy. Načo mi je váš list? Či nemám dosť lepšieho papiera? Ja som ju neotvoril — iba v nedeľu ju otváram, i to len preto, že som priveľmi svedomitý. Nikdy v nej nič nebýva…“

„Tak ten list tu nie je? A mal by tu byť!“

„Nie — za toto, za toto —“ a hlas mu zlyhal od veľkého hnevu. „Za toto aby ste behali v uličke. Marš!“

Ďuro videl, že s pánom poštmajstrom sa nedá viac vyjednávať. Truhličku nechal truhličkou a vytratil sa z kancelárie.

Vybral sa na spiatočnú cestu pohrúžený v čudných myšlienkach. Bol človek skúsený, poznal svet a bol i nábožný: neveril v mátohy, o ktorých sa v Porube toľko rozprávalo. Neveril už preto, že on ako hlásnik by prvý zbadal, keby dačo podobného naozaj bolo. A on nezbadal nikdy nič, iba raz, že sa v noci preľakol, keď sa potkol nenazdajky o opitého občana, ktorý ležal krížom cez cestu. Neveril, že by čosi podobného bolo: ale udalosť s učiteľovým listom mu skoro vnucovala myšlienku o nadprirodzených javoch a bytostiach. Ako si možno ináč vysveliť zmiznutie listu, ktorý včera bezpochyby vložil do truhličky?

Azda by sa bol utrápil podobnými myšlienkami, keby nebol cítil vo vrecku dva šestáky. Spomenul si na vôňu škorice a pálenky. Ale keď prechádzal popri komediantoch, zazrel tam osobu veľmi známu. Ondráša Kováčovie, ktorý sa díval na komediantovu ženu, ako škrabe zemiaky.

„Kdeže, kde?“ pýtal sa Ondráša.

Ten sa nemálo začudoval, keď tu zazrel Ďura. „Na poštu,“ odpovedal celý popletený.

„Čo tam máš?“

„Odovzdať list.“

„Truhlička tam nie je,“ povedal Ďuro. „A komu píšeš?“

„Odovzdám ho v dome,“ povedal Ondráš.

Ďuro sa zamyslel, bojoval so sebou. Zišlo mu na um, že by nezaškodilo pomstiť sa na Kováčovi naraz; ponúka sa teraz na to taká vítaná príležitosť. Nebola by to krásna odplata, keby mu syna-miláčika teraz pustil na poštu, vystavil ho tak na milosť a nemilosť poštmajstrovu? Ale vari predsa nie. Kováč Demko je človek pyšný, hrdý, často zapríčinil Ďurovi príkorie, ale predsa si len nezaslúžil takú krutú pomstu. Nie, Ďuro radšej premohol diabla, ktorý ho nabádal na pomstu, a povedal Ondrášovi:

„Bože nebeský ťa zavaruj stretnúť sa teraz s poštmajstrom!“

„Veď nejdem kradnúť,“ odpovedal Ondráš. Bol to šuhaj ešte neskúsený, ktorý sa nazdával, že je jediný hriech na svete: preliezť plot do cudzej záhrady a kradnúť tam jablká alebo vypásať koňmi cudziu lúku. Že by mohol listom uraziť pána poštmajstra, to mu, pravda, ani na um nezišlo.

„Ja som bol vojakom. Gule lietali okolo ako ľadovec. Za svoj vlastný život by som vtedy nebol dal ani deravý groš; myslel som si, že to moja posledná hodinka, a čo to bolo ? Nič, vravím, nič — iba hračka proti tomu, keď sa pán poštmajster nasrdí. Nevieš ani, na ktorú nohu sa postaviť! Cítiš sa ako v očistci.“

Ondráš mal azda jedinú dobrú vlastnosť: rád poslúchol starších. Preto ho otec rád videl. A teraz, keď počul, čo ho na pošte čaká, poslúchol starého Ďura. Otca sa nebál, že sa vráti s nevybavenou vecou; bol jeho miláčikom. Len sa spýtal Ďura, čo robil na pošte. „Eh nič — také pletky… Nič zvláštneho! No, pôjdeš na tú poštu?“

„Idem domov.“

„Vieš čo? Pôjdem aj ja: Ale tuto mám ešte vykonať nejakú maličkosť.“ Myslel pritom na mestský regál. „Mohol by si ma tu počkať: pôjdeme vedno.“

Ondráš nemal práve veľké námietky proti Durovým slovám. Komedianti a opica sa mu veľmi páčili. Díval sa na nich neprestajne s veľkou účasťou; zabudol i na Ďura i na list.

Ďuro sa čoskoro vrátil a priniesol so sebou zápach škorice a oči mu len tak horeli. Tak vykročili spolu na spiatočnú cestu. Bolo im obom veľmi dobre a akosi veselo. Ďuro sa rozprával o vojne i ako zužoval rady Talianov. Len keď zazrel kostolík na vŕšku, prišla naň tieseň, ako včera na Mateja a Adama.

„Tak mi je ako pred ôsmimi rokmi, keď som sa vracal z vojny. Aj som sa tešil, že si vidím svoju dedinu, aj som sa bál. Koľko ráz som si pomyslel tam v Talianskej: či ešte stojí naša dedina, či žije ten alebo ten? A tak často mi bolo smutno. Uvidíš, ako je to — až budeš na vojne. Ale čo — teraz je na vojne hej! Menáž ti ide a Talian čuší: nakŕmili sme ho guľami. Bolo smutno, smutno. Ja som tu mal ženu. Pravda, nebola krásna, ale odkedy som bol preč od nej, zabudol som, že sme často — nuž, niet domu, z ktorého by sa nedymilo. Ktorý dom je bez zvady? V každom, ani by si netušil, kde nájdeš zvadu a bitku… A zase som sa bál, a veľmi bál, keď som mal vkročiť do dediny. Tušil som, že nepočujem nič dobrého. Chudobný človek, aby nič dobrého nečakal. Vojdem do krčmy, židovka ma nepoznala pre dlhé fúzy. Veľmi som sa zmenil, veľmi. A ja — ja som sa jej neodvážil pýtať, čo a ako — čo nového v dedine. Veru, bál som sa, že počujem dačo zlého. A splnilo sa, čoho som sa obával. Žena mi ušla… Nuž, nech tam beží, keď ušla, nech si beží… Ale vtedy, eh… Ale neplakal som, nie. Keby aspoň dievča bola nechala. Hľa, už by sa bolo vydalo, bolo by v dedine gazdinou — také utešené dievča. Ale je to dávno, dávno… A teraz — čohože sa bojím. Čo som spravil? Čo mi môže učiteľ vyčítať? Mal som sa s ním biť?“

„S kým?“

„S tým poštmajstrom. Ej, je to zlý človek, zlý — nech Boh chráni! Kdeže by ten vrátil list — kde? Horší je od Turka, prisámbohu, horší. Ten už nevydá nikomu list; skôr by ho čert vydal ako ten.“

„Ja si úfam, že vydá. Musí vydať, keď dakto list dostane. Ako by to bolo, keby listy ostávali na pošte a keby ich páni nechceli vydávať. Nazdávam sa, že to musí.“

„Ale to je iná vec a toto zase iná. Len choď — vhoď list do truhličky a potom si ho pýtaj nazad: uvidíš, čo ti povedia!“

„Ja by som si ho nepýtal naspäť — na čo by mi bol, keby som ho bol dal na poštu?“

„No vidíš, a učiteľ ho chce nazad… Prečo, Boh sám vie. Človek učený, vhodí list do truhličky a chce ho nazad. Keby som to bol ja alebo ty — ale učiteľ, taký človek žiada list nazad! Ja som človek sprostý, ale keď dám niekomu slovo, tak si za ním stojím. Človek je len dovtedy človekom, kým si stojí za slovom. Vola chytajú za rohy, človeka za slovo. Čo som písal, napísal som a pontský Pilát nebol učiteľ, ale pohan. Čo vyhodíš, to nelapíš — dva razy meraj, raz rež — tak sa má robiť. A nie dnes dačo poslať na poštu a zajtra to chcieť naspäť!“

„A to učiteľ včera poslal list a dnes ho chce nazad?“ pýtal sa Ondráš.

„Nemal som to nikomu povedať — ale, veď som nikomu nič neukradol…“

Ondráš pred Ďurom mlčal, ale domov pribehol s veselou tvárou. List odovzdal otcovi a vysvetlil mu, prečo ho priniesol naspäť. Ako sa len chvastal svojím dôvtipom; ako predstieral, že vraj on hneď tušil, že ten list nepatrí do truhličky. Matej nemohol pochopiť, ako — môže otec pochváliť — Ondráša! — A nie jeho, ktorý vlastne zapríčinil, že list je tu a nie v rukách hrozného poštmajstra.

Matka i v tomto videla prst boží. Bola pyšná, že Matej bol nástrojom vyššej moci, keď neodovzdal list. Hľadela na to svoje dieťa s nevýslovnou hrdosťou. Otca v celej veci najviac prekvapilo učiteľovo chovanie. Len čosi zahundral ako, že „pán je ako dieťa; nikdy nevieš, čo sa mu zachce“ — ale učiteľa si už tak nectil. Považoval ho odvtedy za človeka nestáleho, vrtkavého.

Matka vyzliekla Matejovi šaty od včerajška, ktoré boli od potuliek v lese zasmolené. Umyla, učesala ho; uplietla mu šticu do utešeného vrkôčika a pripevnila mu ho do tyla. Tie prípravy zabrali mnoho času, tým viac, že sa i ona sama prezliekla a vyobliekala skoro ako do kostola. Vtisla synovi do ruky list a za druhú ho viedla k budove, na ktorej jej spočinuli oči s radosťou — k škole.

Našli v nej Ďura, smutného, akoby sa vracal z prehranej bitky. Bolo vidieť, koľko premáhania ho stálo oznámiť úplný nezdar dnešnej výpravy. A čo ešte učiteľ! Ten bol celkom zronený. Kováčku, ženu bývalého richtára a teraz presbytera, ktorú si veľmi vážil, ba za mnoho jej vďačil, tú Kováčku privítal len tak hocijako. Veru, ani sa na ňu nepozrel, a akoby nevidel, že jej prekrásne svedčí čepiec, ktorého zúbky utešene vykúkali spod novej tmavej šatky, a akoby venčili jej okrúhlu, opálenú tvár. Nezbadal, ako milo sa usmieva a aká je šťastná. Ba ani stoličku jej nepodal, aby si sadla. Veď ona by si na ňu ani nebola sadla, lebo vedela, že to je v celom byte jediná stolička, ale predsa už sa to tak patrí, aby sa spánok neodniesol. Nie, bol celý vymenený, chodil po izbe, akoby nevidel nič okolo seba. Azda by sa bol rozplakal, keby tu bol sám. Kováčka mu nevyčítala jeho čudné chovanie, skôr s ním cítila v tejto chvíli, ako s každým, koho našla v zármutku.

Postrčila Mateja, aby šiel k učiteľovi, odovzdal mu list a prípadne i ruku pobozkal. Matej nešiel, bál sa. Držal sa matkinej sukne ako svojej poslednej záchrany.

„No, choď predsa k pánu učiteľovi a daj mu list,“ povedala trochu namrzená.

„Aký list?“ zvolal. Videl u Mateja list, vytrhol mu ho z rúk a otvoril. A Matej, ten maličký hlupáčik, len oči otváral, keď uvidel takú náhlu zmenu v jeho tvári. Čo robil, ako sa tváril. List rýchle zložil a hodil ho do stolíka. „Tak je tu, predsa tu!“ jasal učiteľ ako bez rozumu. Chytil líca Matejovej matky do dlaní, a tak ich tisol, že sa ešte väčšmi zapálili. Matejovi bolo skoro do plaču, keď to videl: nikdy nemal rád, keď sa daktorý z bratov, ale najmä sestra Katka, mame líškali. To sa vždy nahneval a kričal: „To je moja mať!“ A tu odrazu učiteľ, ten veľký chlapec, ktorý má predsa svoju mater…

Potom prišiel na rad Matej. Dostalo sa mu nevídanej slávy. Učiteľ ho chytil a div ho nerozmliaždil. A on vysvetlil matke, i k akej zámene došlo, i akú on má Zuku, — všetko! Kováčka až teraz pochopila, akého to má syna, ktorý i múdreho pána učiteľa v múdrosti prevýšil, hoci je ešte len ako päsť maličký.