E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
1869. (I.)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Nina Dvorská, Karol Šefranko, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 129 čitateľov

Čo bude z nás?

Vari by z nás už nič nemohlo byť, Slováci moji! Svet sa o nás mýli; lež nech sa mýli, nech len svoj omyl v kúte niektorom niekdy neokvíli! Dajme sa znať, dajme sa znať svetu, že i pod Tatru bohosvetlo padlo! Veď ak aj prvý zástoj náš malý — predsa sme hrali svetové divadlo… Kto znal našu reč? Nik… abo len málo! No, aj tá troška tak hovorila, že nemotorným jazykom prv v ústach spanilosť zvukov našich zmámila. Bez vnady išla reč naša v svety, ošarpaná, sprostá — uvláčená… Nepustil ju dnu nikto — och, chudinka, ledva ju niesli slabé kolená. Nemohla v diaľku… niesli ju pltníci, sklári, drotári… ťažké osudy! — Bedárstvo išlo s ňou, a od bedára i slovo sa každému ohudí. Nie! moji drahí slovenskí chudári, nedbajte na škrek: máte otčinu, ktorá, čo útisk na vás navyvŕha, slzami zmyje každú z vás špinu! Kto znal náš národ?… Ó, horkýže národ! I tohoto mena zbavili ťa nečisté ústa, lož, zlodejské údy, národožravé dravcov jelitá… A nesloboda zastenať pod jarmom — Hah! Lámte ho! Drúzgajte zubami, jak zajatý lev, lebo rúk nemáte, a darmo bolo lúdiť prosbami! Ó, Tatro moja! Vysokos’ vyrástla; ale jak nízko ľud ten tvoj stojí, zlomený v sile, nádejach a viere — k výškam tvojim len pozrieť sa bojí. Lež tak mu treba! Nevedel sa hájiť, sám žiadal mať zo seba otroka: šľahajte ho, tlačte, dokým ostatnú kvapku krvosĺz nevydá z oka. Nie!… Bože lásky, nepusť na nás pomstu! Dvíhame sa už aj my ku tebe; smelíme sa zrieť k Tatre i nad Tatru, ku klenbe, v nej ty svoje máš nebe. Z nás bude niečo — však, bože drahý!? Len nám slobodu tela, ducha, práva — a zaklíname, že do stoletia tohto nevmiesti samých nás sa sláva! Oj, z nás má tiež dač’ velebného vzniknúť, a aj vznikne, bratia, uverte mi! Skvieť sa budeme, ako nebom slnce, duchom svietiť po uhorskej zemi. A či je možné?… Svet nás povysmieva, na nás vrhne pohrdné „hahaha!“ Lež nedbajme! — Tŕňová cesta vedie do kraja slávy, do neba blaha.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.