Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Nina Dvorská, Karol Šefranko, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 129 | čitateľov |
[31]
Tak po ňom už, vy hromové strely! Národ ten zmárniť srd váš sa okúňa? Vy ukrutné, už ste zapomneli, že v ňom ste mali slávneho Perúna! Zbite ten rod, stroskotajte k ostatku… Osiralý žobrotil by tuná: môže aj ten ta bezpečne, kde padla jeho mocnárskej hlavy koruna. Umrel veliký muž. Ako? Že veľký? Neposmievaj sa, že tebe nebol; veď pravda je: byľná jedľa je menšia na Tatry tróne, jak vŕba tu dol’; ale bol veľký… rakev jeho ťažkú, viď, národ jeden ledva vládze niesť a jako muža velikého k miestu hrobnému niesť, či dač ťažšieho jest? Zvoní bystrický zvon stocentový: necitným srdcom horký cit rozvieva, zamumle dumne, sťaby ranený lev, a zas narieka, kvíľbu v hlas ulieva. Ach, má príčinu: umrel veliký muž! Slovensko ľúbe, malos’ niekdy slasť bohatú v ňom; stratilos’ ho: tým väčší bolestí úrok musíš za ňu klásť. Obľadnul Mojžiš: a ten jeho národ? Nevie sa hnúť, sťaby skamenelý; zašiel sa snáď, abo sily životné tým sekom jedným v ňom tiež vymreli? bez seba je, vidno zmätenosť hroznú z útroby tvárou ťahov trhaných: mienil bys’, že je hotový do rakvy, keby nie tie dva toky sĺz na nich. Plačeme ako dietky malé, útle, nad stratou otca; lež aj známe pád, stratu tú veľkú lepšie, dôkladnejšie, jak tá kol’ márov žalostiaca mlaď. My plačeme mužskými slzami, čo zriedka vída svet ten viditeľný: hej, jestli mužské slzy začnú tiecť, musí byť bôľ — nevypovedateľný. Nuž, berte už tú veľkú mŕtvolu, aspoň len očí umenší sa tíž; kríž nosila, kým žila, za svoj národ, zaň jej pokoja nechže dá tiež kríž. Pod krížom ľahko usne kríženík, pod krížom, čo mu v plecia vstrčili… Lež ho aj nosil verne; s ním žehnával, keď sa nad Tatrou hromy krížili. Hrone! Hrone! Ak si kedy stonal, stonajže teraz — bo nemáš lekára: čo v dušu svoju tiahal tvoj šumot, toho teraz — hah — čierna zem zatvára… Ešte vidno osudný vrcheň rakvy — jak von podlietlo to jej zastieradlo, jako by chcelo rakev uchytiť a rodu späť dať, čo do nej zapadlo. Ale darmo, či krídlo tam vyvládze, kde v rumy klesla celá sústava? Nač’ ruka, noha a celý peň ľudský, keď z neho sfŕkla hlava — oslava? On neožije, bárs vzkriesil tisícich iskrenným duchom vrúcej útroby; a čo ho všetcia hneď tu opustíme, ta on musí, kde ho zovú hroby. A tá Matica, čože teraz zmýšľa?[32] Asi: či sa má za vladárom pobrať ako kráľovna verná, a či diaľ pre padlosť vdovskú života si žobrať? Nevie, nezná. Pomôž jej v pochybnosti, duchu mŕtveho! — Jaks’ predtým tu bol, zaujmi teraz a zaujmi večne záležitostí našich radný stôl. Zavzdychne národ, keď mu na um zíde v nevrlostiach jeho osiralosť, a polovicu väčšiu robotných dní odníme mu nekonečná žalosť… Lež treba nádej, viera treba mu. Duchu mŕtveho, učiň, aby viera zakorenila, viera v národe. Na ňu sa stavba životná opiera. Umrel nám Moyses a nechal nás v púšti. Či v púšti len? — V zemi zasľúbenosti, ktorú ale nesmel okúsiť sám, a preto zložil v obeť telo, kosti. Ale duch tu je; ako večná lampa horieť bude v chráme každej hrudi a bdieť nad nami zrakom neustálym, i keď nás uspí, aj keď zobudí.
— básnik, dramatik a prekladateľ, jeden z hlavných formovateľov slovenského literárneho realizmu, hlavný predstaviteľ slovenského básnického parnasizmu Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam