ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— — — — Čo ma búrite? Pakujte sa odtiaľto! Vo veľkej práci som. Sa náhlim. Bič krútim, plamenný bič zo slnca lúčov; vyšľahám tento svet! Horekovať budú, a ja sa rehotať, jak sa rehlili oni, keď som ja bedákal… Chachacha! Bo takýto je, hľa, život. Bedujeme a rehotíme sa. Ale smrť zavolá, že: pst! Aj ja som už raz bol umrel, do vody mi tí otrovy naliali, čo víno moje vypili. A čo neurobili moji vražedlníci, by zločin svoj zahalili? Keď som na doske vystretý ležal, na mňa sa uklonivší slzili. Rád bych bol hore vyskočil, bych poodhrýzal im nosy! Lež neodhryznem predsa — myslím sebe — nech majú nosy, a nech voňajú, keď hniť budem, a — zadrhnú sa. Chachacha! A kde ti ma pochovali? V Afrike. Lež k šťastiu mi bolo, bo jedna hyena z hrobu ma vyhriebla. Toto zviera mi bolo jediným dobrodincom, lež i to som ja oklamal. Ono mi stehno chcelo zjesť, a ja som mu vrhnul srdce, čo tak horké bolo, že zdochlo, chúďa, od neho. Chachacha! Ale darme; len tak pochodieva, kto s človekom má útrpnosť. Čo je človek? Že — vraj — koreň kvetu, čo kvitne hore v nebesiach. Ale to nenie pravda. Kvet je človek, ktorého koreň doľ sa rozkladá v pekle. Jeden mudrc učil ma tomuto, čo dosť blázon bol, bo umrel hladom. Prečo nekradnul? Nezbíjal prečo? Chachacha! Ale čo sa sťa blázon rehocem? Ó, veď bych radšej nariekať mohol, oplakávať, že tak zlostný je svet. I boh plače okom oblakovým začasta nad tým, že ho sformoval. Lež čo i nebies slza osoží? Na zem spŕchne, na zem tú randavú, kde ju ľudia pošliapu nohami, a čo sa z nej stane — zo slzy nebeskej?… Nuž — blato. Chachacha! Ó, nebe, nebe! Ty starý vyslúžilý vojín, Zásluhopeniaz na prsiach ti slnce, a oblek tvoj roztrhaný je chmára. Hm, takto pustia vojína starého — jeden zásluhopeniaz a roztrhaný oblek… Chachacha! A viete-li, čo to znamená v ľudskom jazyku, keď prepelička vraví: podspodok. To znamená to, že vyhýbaj ženskej, bo ženská k sebe ťaháva mužov, sťa more rieky. Prečo? By ich pohltiť mohla. Pekné zviera je zviera ženské, pekné, lež nebezpečné: v zlatom pohári otrava. Ja som ťa pil, oh, lásko, lásko! Jedna kvapôčka sladšia je z teba, jak jedno more na med obrátené; lež jedna kvapka z teba je vraždivejšia, jak jedno more na jed obrátené. Videli ste už more, keď víchor orie po ňom a rozsieva doň smrti semenec? Videli ste víchor, tohto brnavého sedliaka s hromostykom v ruke? Chachacha! Keď dozrelo ovocie, odpadne zo stromu. Zrelé ovocie si, zem, musíš odpadnúť. Ešte pohoviem do zajtrajška, lež nebude-li ešte ani zajtra svetosúd, prekopem sa až do stredu zeme, pušného prachu vnesiem dnu a svet ten do povetria vybúšim… Chachacha!