SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hviezdnatá noc!

Hviezdnatá noc!… Ticho všade obzorom, ani vetrík šumný nenie odporom, i ten usnul kdes’ pod kríkom ružovým… Čo on sníva? Hore býva, pošumieva krajom svetokráľovým. I slávik spí, čo nedávno klokotal — Hej, uspal ho vlastný srdca svojho žiaľ; podriemkáva v hustolistej krovine… Len ja, čo bdiem, usnúť neviem — v duši mojej každý sníčok zahyne. Duša moja sníkom tela čo robí? Kade prišli, na kúsky ich podrobí, roztopí ich v ohňa lásky rozžnutí, a vydá ich v prúdoch valných — dá ich naspäť noci v jednom vzdychnutí. Čože mi je? Kto uhádne, hviezdy, z vás? Veru vy neuhádnete ani raz: čo by každá odpoveď jednu dala, ešte hádka moja sladká len by hádkou — tajomnosťou ostala. Lež poviem vám: mám ja jednu devicu, jednu jar má ona na každom lícu. A ako vy všetky v blesku bohaté: toľko vpletla v oči svetla — v jej dvoch očiach jedno nebe hviezdnaté. Keď sú oči devy mojej hviezdny sklad, zem tá tmavá v nich ký zástoj bude mať? Bude smietkou, čo šuhaj má von z oka, z oka vyňať, z oka vyhnať a zahodiť do prudkého potoka… Ta… odblúď zem, bo ťa pojmem v dolinu! Neprines mi do sĺz moju dievčinu! Ona sníva: daj jej očku pokoja; so mnou, čo bdiem, čo spať neviem, so mnou rušaj — kým príde deň — do boja! Ale bych var’ mohol už ísť, a kde ísť? V kraje iné s pútnikom snom raz sa zísť. Kleslo telo, i duch ostal — sen má moc — svieťte hviezdy, kým zabrieždi — Dievča! Nám dvom jednu peknú, sladkú noc…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama