SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Usmievas’ slnce…

Usmievas’ slnce v tvár bľadej zeme, oblečenej v mladušský biely závoj v sklepe bohatej zimy kúpený… Usmievas’ slnce, sťaby mladý zať zarmútenej mladuche do očí. A takto idú: pod perečkom slnce zo samých briliantov, blýskajúcich na všetky strany, lenže studene; a bokom neho kráča mladucha — za ňou podlaha dlhá, prenesmierna. Kdeže idú? Hľadajú hospodu, či prv ku sňatku svätý prah oltára? Ktože ich vie! Lež predsa niečo ich preč v diaľku vábi… Počkajme len: stanú na východe; pod kolená si vložia mäkký oblak a zviažu zväzok, aký nezaviazal nikdá kňaz zemský. A keď je po zväzku, žiarlivá zem usmejes’ odrazu; odkryje závoj očiam slncovým; do čepca hlavu ružočerveného uloží hlavu a zatiahne dúhou. Začne nato všemíra muzika veselú pieseň: vtáctvo predok vedie, za ním stŕkavý šum sa náhli hôr, a naposled terigás’ hluk mora. Veselie v nebi, veselie v zemi. Od uhla k uhlu radosť neustála mihá sladkosťou, plniac kalichy v rukách rozmarom trasúcich sa hosťov. A to tak ide tisíc chvíľami — zem so slncom v horúcom objeme, v láske a bozkoch, odznením ktorých tisíc milených kvietkov s’ urodí — I príde sviatok ten, ha! veď vidíme zaliečajúci mladušký sa pár jeden k druhému stydlive sa blížiť…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama