ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

chcel som, aby Ťa tento list počkal doma, aby si ho mala v hrsti hneď po návrate zo Slovenska. Ale, len som chcel. Ešte na Turíce priberal som sa, ale pre Sodomu, ktorá u nás vládne, ušiel týždeň, a i teraz využívam chvíľu, keď ostatní sú v kostole.

Chcel som Ti oznámiť, že odtiaľto pôjdeme. Kam, to Ti neviem povedať, dúfam však, že to nebude cesta na cintor. Inak pomaly sa stanem ľahostajným voči vlastnému osudu, už to človeku ide tak na nervy: Ten počiatok konca akosi ponáhľa sa ako slimák, keď má kedy.

Prichodilo by všeličo poznačiť na papier, ale nie veľmi mu dôverujem, preto sa obmedzím len na všednejšie a každodennejšie veci i udalosti. Počnem sebou, lebo to je epicentrom udalosti a okolo toho ja krúti sa celý svet vnímaný vedomím. Viem, že by nad takouto filozofiou mnohí zakrútili hlavou, ale len preto, aby tým prikryli svoju ešte väčšiu sebeckosť…

Tak teda ja. Necítim sa dobre, musím začať hneď, aby to za tým klapalo. Bolí ma noha, vravia, i do nemocnice ma môže zaniesť. Ono, nemôžem ani nepovedať, že by som nedával na seba pozor, ale stalo sa.

Injekcie sú veľmi nepríjemné. Povedzme, ako ploštice v posteli alebo ako mrcha svedomie. Neviem, či sú také liečivé, ako ich štedre bodajú do človeka, ale isté je to, že som nedostal ani tetanus ani sepsis a tak ďalej, ak mám len obyčajnú ranu.

Kým si bola na Slovensku, veľa som myslel na Teba. Boli veľké poplachy, reku, aby sa vo vlaku dačo nestalo. A potom, stále mi prichodila na um otázka, ako sa Ti len môže páčiť taký učmudený, nevľúdny a bič otrokára stelesňujúci Pešť-Budín. Darmo však si snažím vysvetliť túto záhadu, môj rozum na to nestačí.

Zvedavý som, čo povieš — ako vravia — o novom Slovensku. Ako tam, vojnový ruch, alebo len tak, viacej po domácky. A čo na to matky, sestry a devy, že chlapci spod Tatier bojujú na — talianskom fronte. Neviem, či si na také dačo bola zvedavá, ale mňa to zaujíma.

Najdôležitejším však v celej veci je, či si zohnala alebo nie Kostrovu Ave Evu. A potom to druhé, meno sa mu bojím i vypovedať.

Keď budeš písať, píš veľa, píš o všetkom a neboj sa, nebude chybou, i keď list budem i na tri razy čítať. Tvoje listy sú vždycky pre mňa osviežením a čítam ich s pôžitkom. Ja, Marína, stratil som blízky vzťah k umeniu vôbec a mrzí ma, že napríklad neviem sa ani poriadne vyjadriť. Môj slovník veľmi, veľmi schudobnel a odcudzil som sa písaniu. Neviem sa vyjadriť a keby som mal toho najviacej, musím čušať, pretvarovať sa hluchým, slepým, nemým, len a len preto, lebo môj postoj je voči všetkému tu — nekladný. Chyba je však v tom, že i vidím i počujem i cítim všetko.

Je podivuhodné, ako si pokročila v tejto čudnej reči a Tvoja radosť z úspechu je zárukou, že nezastaneš v strede cesty, ale pôjdeš rovno, kam bude treba. Pravdu Ti poviem: skúsil som čítať noviny a knihy, ide mi celkom slušne, ale zažratá nenávisť proti nim, nedá mi tešiť sa z toho, že viem ako-tak tĺcť a že rozumiem ich mondokovaniu. Snáď sa naučím hovoriť poriadne, ale to Ti hovorím, nebudú mi povďační ani mačný mak.

Drahá Marína, končím. Končím s vedomím, že som ukrátený i na slobode vyjadrovania. To nech hovorí za všetko. Lebo toto znamená naozaj viac ako všetky iné dôvody. Konečne, poznáš cenzorského šimľa a vieš, čo je vstave narobiť. S ním sa musí obozretne zaobchodiť.

Keď náhodou vyjdeme tam, kde sa adresa značí číslom, aby si vedela, kde to bude, povyberáš začiatočné a konečné písmená slov listu, ktorý Ti odtiaľto napíšem, Teda nezabúdaj na tento kľúč.

Srdečný, nežný pozdrav.

Jurko