ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

Tvoj list zo dňa trinásteho marca dostal som pred dvoma dňami. Kde blúdil, sám dobrotivý boh vie, ale hlavné je, že som ho dostal. A poviem Ti pravdu: i v Tvojom liste je veľa nedopovedanosti, ale, myslím, nejde o to. Skôr by som povedal, ide o to, čo si naznačila týmito slovami: … nenadišiel čas… možno sa zbližuje nižšie k nám, možno vyššie od nás. V celom pomere ide vlastne o tento poznatok. O uvedomenie si týchto psychologických skutočností, lebo ony sú práve bránou, ktorou sa možno vydať na cestu. Ja, napríklad, už dosť som blúdil v začarovanom kruhu a hodne som z toho vystal, unavil sa. A preto som hľadal prameň osvieženia, kde možno nazbierať nových síl, kde sa možno osviežiť. Chvíľa sa Ti zdá vážnou. A ešte vážnejším moment, ktorý znamená prekročenie života dievčenského. A že nenadišiel čas — svätá pravda. Veď poznáš udalosti posledných dní a vedomá si si, čo to znamená pre nás vojakov. Možnosti našich osudovostí sú rôzne pestré a také nevyspytateľné, že z toho bolí až hlava.

Možno je Ti trápne premýšľať o naznačených problémoch, ale mne je to prirodzené. Predsa však uznám a vracať sa k nim nebudem. Aspoň nie na ten čas, kým žijeme tieto chvíle.

A ešte nepatrná, ale tým dôležitejšia poznámka: tak ako Marínu poznám, ona sa tak nepozná. Podceňuje sa — predo mnou, len neviem, prečo. Ale i ten rozmar nepadá na váhu, lebo chvíle sú naozaj vážne. Ich dosah — nepoznáme ich dosah. A preto som stál na tom, aby si sa vyjadrila — otvorene. Uver mi, prekvapený som nebol…

Tak teda tieto otázky odložíme do zásuvky času a vrátime sa k nim, keď na tento utrápený svet zasvieti slnce. Lebo veľa svetla potrebujeme, aby sme sa videli, aby sme sa poznali, aby sme sa uzdravili. Lebo tento svet a jeho spoločenské zriadenie skľavené je zimou a chorobou. Toľko biedy na svete ešte nebolo, ako sa jej nakopí teraz. Neviem, či sa dostanem domov vôbec, alebo ma kdesi zmrzačí guľka, ale ľahostajný voči týmto všelijakým možnostiam nemôžem byť, to je samozrejmé. Tým skôr, že si viem uvedomiť a že si uvedomujem nezmyselnosť obetí. Veď tento starý poriadok už i tak zrazený je na kolená: chvíľa ešte — pravda, dlhá chvíľa — a vydýchne. Len nechcel by som vydýchnuť spolu s ním, i čo ma obliekli za jeho pandúra.

Neviem, či sa dostanem na veľkonočnú dovolenku a či Ti budem môcť odčiniť previnenie. Vieš, ono je to tak: chlap býva v lese a nemá čím kúriť… atď.

*

Ozaj, s akým pocitom prebudili ste sa v redakčnej kuchyni na Jozefove meniny? Naši sú ešte stále na dovolenke?

Možno dnes sa dozviem všelijaké drobnôstky z domu, lebo prišli sa Petrovčania pozrieť na synov. Neviem totiž, ako sa majú doma a doma zasa trápia sa o naše osudy. A tie už sú vo vleku dní. To znamená: pôjdeme. Kam? — Svet je veľký a život je tvrdý.

Prvé dojmy z Jozefových menín boli naozaj i hlúpe i trápne. V myšlienkach a v citovom živote nastala zrazu trhlina, pred očami veľké nič, a vyčkávanie do zunovania. To, tá neurčitosť, nevyhranenosť skutočnosti, neistota tak pôsobili na nervy, že sa človek cítil akosi bez hlavy. Nevedeli sme, čo sa stalo. Ale ten psychologický stav dobre som si zapamätal. Analyzujúc ho prišiel som k zaujímavým poznatkom. Snáď sa mi voľakedy zídu. Vidíš, zbieram poznatky ako antikvár staré haraburdie, dúfajúc, že príde hlúpy, čo ho kúpi… A vôbec veľa poznatkov a psychologických momentov nazbieral som o výchove. Hlavné je, že sú veľmi zaujímavé a potom, pedagógovia ponad ne len tak zbežne, pripomenúc, že i také dačo je. To je tá takzvaná vojenská výchova. Ľutujem, že si hneď bezprostredne nemôžem robiť poznámky. Takto mi veľa filigránskych drobností vyfúka z hlavy.

Vraciam sa k Tvojmu listu. Je tam rébus-hádanka, ktorú by ani Pytagoras nevedel rozlúštiť. Ja som hádankár slabý, to si videla. Ide totiž o poznámku: „v dvadsiaty štvrtý december tu ktosi čosi zabudol. A mne to nepatrí.“ Keď mi budeš písať, nezabudni pripomenúť, i čo len šepmo, o čo vlastne ide. Lebo naozaj nechápem, o čom je reč… Pravda?

Končím. To však neznamená, že v myšlienkach nie som s Tebou. Dnes viac ako kedykoľvek dosiaľ. Prečo?

A ešte poznámka: bol som Ti zaslal Dunčovo trápenie na jar; dostala si ho? Bolo to presne v deň perturbácií…

Srdečné, nežné pozdravenie.

Jurko