ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

po troch týždňoch ticha dovoľujem si napísať tento list. Dúfam, že nebude márnym hlasom samotára volajúceho na púšti. Lebo toto tu je teraz už hotová púšť.

Dúfam, napísal som Ti, že idem do pod-poddôstojníckej školy. Teraz však dovoľujem si Ti oznámiť, že som odtiaľ vyletel. Predsa som presvedčený, že sa tým nestala žiadna krivda na „tele slovenského národa“. Totiž na tú ich škvarku nebol som zvedavý a vôbec mi nebola treba, tak ako mi ani v budúcnosti netreba. I naďalej vojenčím ako milióny iných, obyčajných, dobrých vojakov, Švejkov. Len vojenčí sa ťažko. Už tretí deň zúri snehová fujavica — ako by ihly do tváre bodal. Počali sa prekliate chvíle, mrazivé a vôbec nie zaliečavé a prívetivé. Pýtam sa: dokiaľ?

Pred týždňom boli sme na celotýždennom cvičení. Narobili sme zákopy a spávali sme vonku. Pršalo, duli vetry akoby sa čerti sobášili.

Rozmýšľam: načo tu trávime drahé chvíle? Kvôli komu mrháme toľko mladej energie? A kto je Ten, čo má tú moc v hrsti držať životy a osudy tisícov a tisícov? Potom: v mene čoho a koho? A ver mi, rozmýšľam darmo. Taký už je spoločenský poriadok, ako sme to už zvykli nazývať.

Tu človek nemá sa za čo zachytiť. Nemôže veriť v nič, lebo podľa osvedčených móresových vojenských pravidiel odoberú mu i tú trocha dobrej vôle. Napríklad, ide človek do božieho stánku — chrámu — ale ho najprv vyhrešia, vynaháňajú po dvore, že by to už aj nebesám ľúto malo byť. A tak isto, keď sa príde späť.

Preto sa pýtam: v mene koho a čoho. Keď boh človeku dal rozum a cit, neobdaril ho tým, ale len ťažko potrestal. Dôležitým pre nás je však, že môžeme, vieme a máme právo dúfať. Nádej, tú nám nik nezoberie ani neotrávi. I vtedy, keď sa hovorí, pôjdete na front, zabliká jej svetielko kdesi v tajoch, zahreje jej ohník: toľkí sa vrátili i my sa vrátime. A tak zo dňa na deň, iba že dni sa pľuhavo pomaly míňajú. Ideme, cvičíme a rozkazy vypĺňame ako námesačníci: bez premýšľania, ale plynne a rýchle ako stroj.

Škoda, že mi omrzla noha — nesmiem na lyžovačku. Tak rád by som sa naučil tomu športu, že mi je až na zaplakanie ľúto. Je tu príležitosť a musím ju nechať utiecť. Ale život bez nádejí — bosá noha na ľad. Dúfam, že sa to všetko dobre skončí a keď nastanú spokojné občianske časy, normálny obyčajný život, všetko to dohoním. Ono, ťažko je hnať sa za túžbami — ale tie sú predsa len hnacou silou života.

Príklad: dnes by som bol v Pešti, keby som bol od Teba dostal list. To sa však nestalo, preto som v dome prekliatych úbožiakov. Sľubujem však, že v najbližšiu nedeľu už prídem. Mám totiž šancu dostať „eltávozás“ a preto to využijem a zabehnem pozrieť sa na svoju Marínu. Myslím, nebude mať nič proti tomu. Pripomínam, pripravil som pre ňu malé, ale príjemné prekvapenie — ktoré na Vianoce mala dostať — vtedy však boli sme na celotýždennom manévri. Teraz už sme doma a mávame len obvyklé cvičenia.

Dostala sa mi do rúk Jednota. Veľa nových vecí som sa dozvedel, ale to nie je ani natoľko dôležité, ako skutočnosť, že ju čítala celá kasáreň. Radosť dívať sa na tých zvedavcov. Dobrá stránka zákazu po slovensky hovoriť alebo čítať je odpor a túžba hovoriť a čítať.

Všimol som si, že neviem „normálne“ rozmýšľať, keď Ti píšem list. Som akosi roztržitý a či nervózny — neplynú mi myšlienky tak, ako si to celý týždeň poskladám. A vôbec všetci sme ako dobití.

Prikladám nežné, srdečné pozdravenie.

Jurko

P. S. Pýtam sa: prečo si priložila tie známky? Škoda, nebolo načim.