ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milá Marína,

odpovedám na Tvoj list dosť oneskorene, i čo by bolo mojou najväčšou radosťou odpovedať hneď. Už som Ti vysvetľoval, ako tvrdo a ťažko čakám každý Tvoj list a každú zvesť, ktorú o sebe dávaš. Ale u nás — ej, tu v dome prekliatych úbožiakov je znovu peklo. Nedajú nám ani len času k obedu. Povedia: za päť minút šajky majú byť na svojom mieste. A je to ukrutne hlúpo. I tento list budem asi písať ukradomky, potajme, lebo ich sa to netýka, že človek má a môže mať i iné, vznešenejšie záujmy, ako je zhon za ničím. Smutné je to, keď človek takto tajiť musí sám seba a to, čo v ňom je. Vždy ma učievali úprimnosti, no a veľa ráz sa stalo, že som bol až hlúpo úprimným, ale tu sa to stať nemôže. Keby nás považovali za ľudí, iste by i bez akéhokoľvek psychologického školenia vedeli čítať z našich očí, ako myslíme a čo myslíme, ako cítime a kam sú orientované naše pocity.

O to však nik sa nestará.

Myslím, i čo je tu ťažko práve preto, že človek u nich počína sa poručíkom, že len a len tomu môže ďakovať takéto sociálne chápanie za svoj hrob. A na druhej strane za náš triumf.

Tak teda pripomenul som, že som v „škole“. Tradičná maďarská škola: palica a krik. Inak sa o nej neviem vyjadriť. Predne tu človeka ničomu nenaučia, iba ak nadávať a kliať, lenže nie som pre to ani naladený a aj inak som sa naučil chápať i život i človeka. Lebo nezdá sa mi žiadnym hrdinstvom nahnať človeka na to, aby preklial i vlastnú matku, len preto, že mu dala život. Ani sa mi nezdá hrdinstvom brať i božie i ľudské meno nadarmo. A nezdá sa mi nijako ctnostným vyznačením vedieť naučiť ľudí, ako sa čím rafinovanejšie — ničiť. A tomu všetkému by nás chceli naučiť v tejto „škole“. Mojím telom nepláva v krvi toľko hrdinskosti, aby som to všetko vedel prijať ako jedinú a svätú pravdu, a preto som protestoval. Ba až dva razy. Ako tuším, preložia ma do Szekszárdu. Naša ôsma stotina je rozbitá. Nešli sme posiaľ nikam. Sľubovať však sľubujú.

Na Hromnice chcel by som sa dostať k Tebe. Neviem však iste povedať, či sa mi to podarí. Môže sa však stať, že to bude i skôr, povedzme, v nedeľu alebo neskoršie, ale iste bude. V tom prípade, že by sa mi podarilo chytiť večerný vlak, už o deviatej prišiel by som k Tebe. V prípade, že by mi večerný vlak ušiel, okolo poludnia hlásil by som sa u Teba. No a potom by sme si mohli obojstranne pohovoriť o všetkom, čo nás zaujíma. Dotiaľ by si mi mohla prezradiť, čo to bola za pilulka v Tvojej Jari, pravda? Lebo, že myslím na všetky tie veci, ktoré mi prirástli tak k srdcu, aj to je pravda. Nevzdal som sa plánov, ktoré ma vždy zaujímali a verím, že po tejto kataklizme budem si vedieť dobre ceniť každú — i najnepatrnejšiu chvíľu na slobode. Hlavne študovať. Pedagogiku a literatúru. Na riadne univerzitné štúdium budem asi už starý a vyčerpaný. Mať svoj kútik, teplé hniezdočko — to je to, čo sa mi zdá vyvrcholením v živote človeka. Lebo — v to pevne verím — len harmonický vnútorný život a spokojnosť so sebou samým podmieňuje úspešnú prácu.

Myslím, mám už dosť rokov a netreba ma učiť žiadnemu „móresu“. Lebo — darmo vravia, a o tom som sa dôkladne presvedčil — na vojne nevedia naučiť ani móresu ani sebakázni. Ale svojimi drastickými metódami „výcviku“ vedia otvoriť oči a vedia ukázať veci, ku ktorým sme prv boli viac-menej ľahostajní. A tak ak človek chce, môže vidieť vnútro a tvár života. Pre ktoré sa potom rozhodne, je vecou vnútorného založenia jednotlivca.

Rozmýšľam takto, a myslím na Teba. Dnes už je nedeľa — u nás deň, ako všetky iné pred ňou.

Srdečne Ťa pozdravujem a privolávam „do videnia“.

Jurko